Moja básnická zbierka Zrkadlo a za zrkadlom má príznačný názov. Básne tejto zbierky vznikli v rokoch 1939 až 1945 a sú v nej básne subjektívne (prvá časť zbierky) a básne, ktoré reagujú na vojnové časy a hovoria aj o nádeji: Povedz všetkým / Že prídeme / S radostnými náručiami / Povedať / O / Nekonečnom / Dni (báseň Odkaz Jankovi Kráľovi – uverejnená cez vojnu v Eláne). V čase, keď som písal i uverejňoval básne z tejto zbierky, kade-tade sa omieľalo heslo-fráza Usmievavé Slovensko (parafráza hitlerovského Kraft durch Freude). Ja ani moji druhovia sme sa neusmievali: písali sme o noci, o smrti, o „najstrašnejšej nostalgii“. Prvý úsmev nám zakvitol na tvári v čase Slovenského národného povstania, no najmä v prvých dňoch oslobodenia. Po dlhých rokoch sme začali pociťovať radosť zo života. Preto po poézii smútku, po „básňach noci“ sme hovorili o slobode, o rukách, čo budú stavať nový svet, o ľuďoch, o budúcnosti. Bolo to organické a úprimné. I keď niekedy kostrbaté, heslovité. No úprimné. Pokiaľ ide o môj „návrat k tradičnej poézii“, o ktorej som tak často čítal v rozličných kritikách i čítankách, chcel by som pripomenúť, že som, prirodzene, začínal ako „tradičný“ básnik, ale takzvaný tradičný verš som pestoval aj počas svojho nadrealistického obdobia. Nepísal som napríklad iba voľným veršom. I dnes zavše píšem básne voľným veršom. Ani tento môj prípad nie je ojedinelý: aj moji básnickí druhovia nezavrhli totálne takzvaný viazaný verš, ako to ešte dodnes robia niektorí mladí básnici. V tejto veci som nikdy nebol schematikom. Pôsobivosť a novosť básnického textu nemeria sa metrickou schémou. Rimbaud v prísne viazaných básňach je pôsobivejší a novší ako niektorý náš najneviazanejší a najnovší básnik a naopak, vo svojich básňach v próze je pôsobivejší a novší ako niektorý náš najviazanejší a najmladší (i najstarší) básnik. A napokon, ak si niekto myslí, že písať básne voľným veršom je cesta najmenšieho odporu, ukrutne sa mýli. Aby báseň písaná voľným veršom bola naozaj básňou, na to treba byť majstrom. Báseň nie je iba inšpirácia, múza, ale i remeslo. A teda ako môže byť niekto remeselníkom, keď neovláda všetky odbory tohto remesla? Pochádzam z remeselníckej rodiny, a tak som sa usiloval osvojovať si dôkladne svoje básnické remeslo. Ak sa mi robota niekedy nepodarila, trápi ma to a zlorečím ako môj otec, keď mu pri nabíjaní spíc do kolesa niektorá praskla.
