V ten introspektívny víkend som sa nestretla so žiadnymi kamarátmi, s nikým som nič zoči-voči siahodlho neanalyzovala a hlbočizné priepasti autoreflexie sa mi mleli akurát tak v hlave pri čítaní trinásteho románu Johna Irvinga V jednej osobe (Vydavateľstvo Slovart 2013). Vyšiel v preklade Ota Havrilu a pre mňa, pomerne systematickú čitateľku autora, znamenal ideálnu scenériu na úvahy o čare a bolesti nenaplnených lások, (dez)ilúziách, spojených s tými naplnenými či túžbe s neodmysliteľným prívlastkom „mučivá“. Vzhľadom na privátnu empíriu mám akú–takú predstavu o miere komplikovanosti týchto javov v tzv. štandardnom mužsko-ženskom vzťahu. Ak sa však k tomu pridajú obligátne irvingovské podkobercové rodinné tajomstvá a problematická sexuálna identita protagonistu, poľahky je na svete anotáciou sľubovaný hlasný „manifest inakosti“ a ďalší z autorových osvedčených „bildungsrománov“. Mimochodom, na môj vkus pre osvetársky charakter občas až príliš hlasný a priveľmi vzdelávací. Narážam na faktografiou a osvetou nabité pasáže o epidémii AIDS a spisovateľovu ambíciu vytvoriť za každú cenu „kroniku americkej spoločnosti od počiatku sexuálnej revolúcie takmer až po súčasnosť“. Berte ma však s rezervou, nos ohŕňam asi len preto, že Irvingovo písanie mám rada skôr pre jeho vášnivý entuziazmus obhajcu množstva možností vnímania sveta, tela a citu. Bisexuálny rozprávač príbehu V jednej osobe, starnúci spisovateľ Billy Abbott, vzdáva hold Shakespearovi. Vracia sa k detstvu s matkou, ktorá ľúbila pripekného Frannyho v ženských šatách, Billyho deda Harryho fascinujú ženské šaty, zo zápasníka Veľkého Ala sa stáva knihovníčka slečna Frostová, ako žena skončí aj charizmatický Jacques Kittredge. Ak pre nič iné, Irving ako trpezlivý bádateľ fenoménov lásky, sexu, smrti, umenia a rodových stereotypov ma rozhodne zaujal motívom zaľubovania sa do nesprávnych osôb.
