Vyhľadávanie
Začiatkom júna 1924 pripravila pľúcna tuberkulóza o život jedného – ako je dnes už nepochybné (veľká vďaka, Max Brod!) – z najvýznamnejších spisovateľov 20. storočia, znamenitého diagnostika neurotickej duše moderného človeka a zároveň moderného človeka krehkej a neurotickej duše, inak autora s mimoriadne rozpoznateľným autorským idiolektom, unikátnou poetikou a azda aj preto obrovským kultúrnym impaktom, Franza Kafku.
Ako reakciu na 100. výročie smrti tohto kľúčového predstaviteľa pražskej nemeckej literatúry možno v susedných Čechách (ale zato s nespochybniteľným medzinárodným presahom) vnímať nielen syntetizujúcu výstavu s jednoduchým, no napriek tomu všetko podstatné vraviacim názvom KAFKAesque, ktorá – prezentujúc diela umelcov tak či onak inšpirovaných práve Kafkom (napríklad Mat Collishaw, Gottfried Helnwein či Jan Švankmajer) – je ešte do 22. septembra dostupná v pražskom Centre současného umění DOX. Iným rukolapným dôkazom kontinuálne silnej rezonancie Kafkovho diela, resp. Kafkovho prozaického a takmer nedoručeného „listu svetu“, bol svetový kongres Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (AICT/IATC), ktorý sa v dňoch 20. až 26. mája uskutočnil v Brne. Súčasťou programu podujatia prepojeného s festivalom Divadelní svět Brno 2024 (17. – 28. máj) totiž bola aj konferencia na tému „Truth” in the Kafkaesque World of Theatre: Tragic or Comic?
Ako 30. kongres AICT/IATC, na ktorom sa zúčastnili národné delegácie, resp. reprezentantky/reprezentanti národných sekcií z viac ako 30 krajín sveta (napríklad Kanada, Argentína, Francúzsko, Turecko či Thajsko), tak aj samotná „kafkovská“ konferencia mala značne hranice prekračujúci charakter, a to hneď na niekoľkých úrovniach. V rámci programu konferencie, pozostávajúcej z troch relatívne koherentne zostavených blokov, postupne vystúpili rečníčky a rečníci z Čiech, Francúzska, Číny, Hongkongu, Švédska, Japonska, Grécka, Fínska, Južnej Kórey a Slovenska. Tematické zameranie jednotlivých príspevkov bolo pritom široké – niektoré sa na Kafku a jeho dielo referenčne viazali či odvolávali priamo/explicitne (reflexia Jean-Pierrea Hana Why is Theatre fascinated by Kafka?), iné implicitne (reflexia Ioanny Lioutsie Theatrical Creation and Public Debate in the Era of Cancel Culture), niektoré sa týkali takmer výlučne modalít intertextuálnych prepojení medzi Kafkom a divadlom (trebárs príspevok Zuzany Augustovej Franz Kafka, Expressionism and Czech Theatre), iné boli koncipované presahovo, resp. širšie (napríklad príspevok Cecilie Djurberg What Is True in the Theatre of the Post-Truth Era?). Celkom špeciálne boli zaujímavé tie príspevky, ktoré boli rukolapným dôkazom globálneho a naozaj transkultúrneho dosahu autorovho diela (napríklad referát Penga Taa Kafkaesque World on the Chinese Stage). O mnohovrstvovosti a viactvárnosti toho, v akých kontextoch a súvislostiach možno Kafku reflektovať a sa naňho a jeho práce odvolávať, vypovedali aj príspevky dvoch participujúcich zástupcov Slovenského centra AITC/IATC Dárie Fojtíkovej Fehérovej (Antimyths About Slovakia) a Martina Boszoráda (On Cultural Virality of „Parrhesiastic“ Kafka and the Kafkaesque).
Keď sa človek pozrie vôkol seba – do blízka či ďalej, venovať pozornosť práve dielu Franza Kafku dáva zmysel. A dáva to zmysel vyložene čitateľsky a skúsenostne (s ohľadom na to, čo autor reprezentuje, ponúka sa mi slovo „existenciálne“), teda aj bez ohľadu na literárno-historické či literárno-teoretické otázky, kultúrno/umelecko-spoločenské súvislosti alebo také či onaké výročia. Pár viet, vyňatých z výzvy na predkladanie príspevkov na tematizovanú konferenciu (a tu operatívne preložených do slovenčiny), hovorí, myslím, za všetko: „Kafka, píšuci v srdci európskeho modernizmu, hovorí o odcudzení, o zápase človeka so svojou identitou a so svojím subjektívnym postavením vo svete, o odľudštení ‚odlišnýchʻ, o neobjektívnej pravde a ‚alternatívnych faktochʻ roky pred dvoma svetovými vojnami minulého storočia, roky pred zrodom moderných totalitných režimov, dlho pred tým, ako sa začala vo veľkom používať umelá inteligencia so všetkými digitálnymi algoritmami, ktorým, zdá sa, nikto nerozumie a za ktoré nikto nie je zodpovedný. (...) Svet sa stal ešte väčšmi kafkovským, ešte väčšmi zmäteným a mätúcim...“ V každom prípade platí, že prinajmenšom rovnako zmysluplné ako Kafku čítať vo väzbe na zakúšaný život, je zmysluplné Kafku čítať vo väzbe na zakúšané, a preto živé umenie – napríklad aj, ako v prípade brnianskej konferencie prioritne, práve divadlo. Jedno i druhé čítanie pritom môže byť mimoriadne inšpiratívne, katarzné, ba dokonca – a s ohľadom na charakter Kafkových literárnych výpovedí možno trochu paradoxne – oslobodzujúce. Svetový kongres Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov a naň viazaná „kafkovská“ konferencia uvedené len a len potvrdili. K téme nepopierateľnej rezonancie Franza Kafku aj sto rokov po jeho smrti mi, mimochodom, napadol jeden úsmevný, ale nie nepravdivý „kafkorizmus“ z knihy Jiřího Slívu Můj šálek Kafky/Meine Tasse Kafka/My Cup of Kafka (2017): „Poměr slov napsaných Franzem Kafkou a slov napsaných o Franzi Kafkovi letos už překročil neuvěřitelných 1 : 10 000 000.“
Účasť slovenskej delegácie na 30. svetovom teatrologickom kongrese z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
