Od Depeche Mode k Procesu

V súčasnosti je Kafka klasikom svetovej literatúry. Román Proces a poviedka Premena sú predmetom povinného čítania na školách. Osobne som sa ku Kafkovi dostala celkom nečakane a toto stretnutie ma uhranulo navždy – na konci základnej školy som sa v pubertálnom zápale zahľadela na jednu fotografiu chlapcov z Depeche Mode, ktorí stáli pri hrobe akéhosi Franza Kafku. Stačilo málo a už som bola v popradskej knižnici s výpožičkou Procesu. Tá fascinácia precíznym štýlom písania, obraznosti a vôbec vnímania medziľudských vzťahov so špecifickým zmyslom pre humor ma už nikdy neopustila. Za vrcholnú podobu Kafkovej tvorby však považujem skôr jeho poviedky. Obzvlášť vynikajúce je Rozjímanie (Betrachtung) či Vidiecky lekár (Ein Landartzt), s poviedkovou perlou „Bratovražda“. Samostatnou kapitolou sú neopakovateľné Kafkove Aforizmy.

Kafka a kafkiáda

V Prahe je Kafka skvelým predajným artiklom – suveníry na motívy jeho tvorby či s jeho podobizňou si môže turista kúpiť takmer na každom rohu. Pokiaľ ide o slovenskú literárnu a kultúrnu obec, jeho štýl písania a vnímania sveta ovplyvnil nejedného slovenského spisovateľa. V stručnosti možno spomenúť klasikov Rudolfa Slobodu či Dušana Mitanu, ale aj súčasným autorom/autorkám je jeho špecifická tvorba inšpiráciou. Nemenej významnú stopu nachádzame u prekladateľov či literárnych kritikov, z ktorých tu spomeniem aspoň zopár. Literárny vedec, prekladateľ, germanista a nordista Milan Žitný zásadne sprístupnil Kafku slovenskému čitateľovi, a to tak v rovine vedeckej (štúdie venované Kafkovi a genéze slovenských prekladov a kritík jeho diel), ako aj literárnej (preklad poviedok s fundovaným doslovom, preložil aj Listy Milene). Jedna z najvýznamnejších prekladateliek nemeckej literatúry Perla Bžochová preložila spolu so Zoltánom Rampákom romány Proces, Zámok a Amerika (Nezvestný), vybrané poviedky či ikonický List otcovi. Jej syn Adam Bžoch patrí rovnako k výnimočným literárnym vedcom, germanistom, nederlandistom a prekladateľom, ktorí prispeli k pochopeniu vývoja Kafkovej recepcie v našom kultúrnom prostredí. Spomenúť treba aj Milana Richtera, spisovateľa, dramatika a prekladateľa, ktorý prispel k recepcii Kafkovho diela na Slovensku nielen svojimi prekladmi aforizmov a kratších próz, ale aj dramatickou tvorbou či organizovaním podujatí, venovaných pražskému autorovi (napríklad festival Kafkove Matliare).

Aj keď Kafka sám nemal ambície vnášať do svojich diel politické témy, paradoxne, jeho tvorba zarezonovala spoločnosťou (zvlášť, pokiaľ ide o česko-slovenské prostredie, resp. prostredie bývalých republík Sovietskeho zväzu) hlavne vo väzbe na konkrétnu dejinno-politickú situáciu. Ľudia (nezávisle od autorových tvorivých zámerov) rozpoznávali zvláštne vzorce inštitucionálneho fungovania politického systému, ktoré sa zrkadlili v Kafkovej umeleckej tvorbe. No kým na stránkach kníh ide o znepokojujúcu, ale predsa stále umeleckú hru obraznosti, fantazijnosti (ktorá však, pochopiteľne, do istej miery korení v realite), doba, keď každodenný život človeka hmatateľne ovplyvňovala ideológia, bola až príliš reálna. Ľudia vskutku rozpoznávali Kafkove knihy – či už oprávnene alebo v rozpore s autorovým zámerom – ako sekeru na zamrznuté more v nás. Teda v tom zmysle, ktorý samotný autor pripisoval len tým najvýnimočnejším dielam (pozri jeho list priateľovi Oskarovi Pollakovi z roku 1904). Túto skutočnosť si uvedomoval napokon aj samotný režim a (zvláštna) interpretácia Kafku ako prozreteľného anticipátora hrôz ideológií bola vlastne na Západe veľmi populárna. Lenže táto špecifická situácia napokon vyústila do stavu, ktorý charakterizoval Adam Bžoch ako „absencia Kafku a prebytok kafkiády“. Z Kafku autora, ktorý bol až neuroticky zahĺbený predovšetkým do seba, svojich vnútorných stavov, sa stal Kafka jasnovidec, ba takmer mystický symbol, ktorý univerzálne definuje perverznú krásu mechaniky vzťahu človeka a spoločenského sveta. Skutočne – stal sa aj akousi ideologickou zbraňou. Autor, pre ktorého bolo písanie „modlitbou“ a zároveň akýmsi mníšskym sebatrýznením, sebatrestaním, teda čímsi výsostne osobným, sa odrazu stal svetovým pojmom, zastrešujúcim všetko zvláštne, iracionálne, ťažko uchopiteľné a predsa až príliš zreteľné a absurdné. Hoci zväčša ani poriadne nečítaný, akosi zľudovel. Stal sa – paradoxom. Ba dokonca (prenesene) politickým dejateľom (Liblická konferencia v roku 1963 ako predznamenanie Pražskej jari?). Vskutku kafkovské! Bez zvláštneho osobného pričinenia, hlavná postava posunutá do spoločensko-politického konfliktu, ktorý sa neskončil najšťastnejšie („bratská pomoc“ a nasledujúce roky normalizácie) rovnako ako jej autor, pokiaľ ide o situáciu na Slovensku do roku 1989. Preč radšej od politiky a kafkiády, späť ku Kafkovi.

Kafka ako filozof?

Môžeme si položiť otázku, či v Kafkovej tvorbe naozaj nájdeme aj filozofické motívy. Prikláňam sa k tejto možnosti. Zvlášť jeho aforizmy, ale napokon aj denníky, ukazujú na hlbšie než literárne korene, ak to tak možno formulovať. Slovenský literárny kritik Ján Rozner (1992 – 2006) bol dokonca presvedčený, že bez pochopenia špecifickej kafkovskej filozofie je nemožné skutočne pochopiť jeho literárne dielo. Ak prijmeme túto tézu, mali by sme vnímať, akí filozofi básnici formovali Kafkov umelecký štýl.

Málokto vie, že Kafka pôvodne plánoval študovať filozofiu. Zaujímal sa najmä o Platóna, Schopenhauera a Nietzscheho, ale veľký – hlavne osobný – význam mal preňho Kierkegaard či Dostojevský. Práve pri filozofických debatách spoznal aj svojho najlepšieho priateľa Maxa Broda, pred ktorého schopenhauerovským videním sveta obhajoval Nietzscheho filozofiu života. Celkom prekvapivé na niekoho, komu sa pripisoval imidž askétu neschopného sa smiať, užívať si život... Svedectvá blízkych, ale aj mnohé denníkové zápisky však hovoria o Kafkovi z mäsa a kostí. O človeku, ktorý sa rád smial, zašiel si s priateľmi do viedenského Pratru, rád pozoroval svoje okolie, dbal o svoje zdravie a kondíciu (možno až príliš úzkostlivo), navštevoval isté pánske kluby... Bol jednoducho človekom svojej doby. Akurát veľmi senzitívnym a premýšľavým. Navyše, večne sa opakujúci zápas o slobodu, oslobodenie sa, je príznačným motívom Kafkových diel rovnako ako bezvýchodiskový koniec v podobe podľahnutia univerzálnym silám čohosi „väčšieho“, nedbajúceho o jednotlivca. Tieto motívy u Kafku identifikoval literárny vedec Walter H. Sokel dokonca ako dionýzovské.

Kafka a Tatry

Prvýkrát Kafka navštívil (vtedy ešte neexistujúce) Slovensko už v roku 1915, keď sprevádzal svoju sestru Elli na ceste za jej manželom Karlom Hermannom, ktorý bol ako vojak umiestnený do Michaloviec (vtedy Nagymihály). O päť rokov neskôr, konkrétne 18. decembra 1920, Kafka pricestoval rýchlikom z Prahy do Popradu, odkiaľ električkou pokračoval do Tatranskej Lomnice. Tu ho čakal konský povoz, ktorý ho na saniach odviezol do Villy Tatra v Tatranských Matliaroch. Napriek nie najlepšiemu prvotnému dojmu ostal v Tatrách celkovo 8 mesiacov, až do konca augusta 1921. Dnes v Matliaroch stojí vďaka snahám profesora Mydlíka pamätník Franza Kafku s výhľadom na miesto, kde kedysi stála Villa, v ktorej bol pacient Kafka ubytovaný. Prečo padla voľba práve na Tatry? Bolo to čisto pragmatické rozhodnutie. Kafka zápasil s tuberkulózou od roku 1917, vystriedal viacero sanatórií. Po talianskom Merane, keď nepociťoval žiadne výrazné zlepšenie, zvažoval pobyt v rakúskom Grimmensteine, ale z osobných dôvodov (blízko sanatória sa nachádza Viedeň a vo Viedni Milena Jesenská...) sa rozhodol pre Tatry, ktoré v tom čase už boli známe svojimi priaznivými klimatickými podmienkami na liečenie pľúcnych chorôb (posielali sem aj vojakov z Rakúsko-Uhorska, ktorí trpeli tuberkulózou). Čo však Vysoké Tatry Kafkovi priniesli? Hoci to fakticky nebolo zlepšenie zdravotného stavu, pribral osem kíl na váhe a našiel tu starostlivého priateľa, mladého medika Roberta Klopstocka, s ktorým ostáva v kontakte aj po svojom odchode a ktorý ho navštívi aj v posledných chvíľach jeho života v sanatóriu v Kierlingu pri Klosterneuburgu (neďaleko Viedne).  Z toho skutočne „slovenského“, čo mu utkvelo v pamäti, bolo „ojojoj!“ z rozhovoru dvoch dievčat, keď prvýkrát počul „dobrú slovenčinu“ pri ceste električkou. K tomuto obdobiu Kafkovho pobytu vydala Podtatranská knižnica v Poprade ešte v roku 1997 výber z Kafkovej korešpondencie s názvom Tatranské listy.

Zdroj: The National Library of Israel / Max Brod Archive