Zvyk je ešte stále železná košeľa

Vlastnými očami a očami druhých

Bard knižných rozhovorov Ján Štrasser vo svojej 23. knihe rozhovorov Tvár v zrkadle (Slovart) prekvapil výberom dialogického partnera – rozhovor vedie s imaginárnym Alter Egom. Autodialóg je rámcovaný prológom časovo ukotveným na deň autorových 75. narodenín a epilógom, ktorý uzatvára rozhovor o rok neskôr. Ján Štrasser vo svojej koncepcii rozhovorov stavia tematicky na troch okruhoch – biografickom, profesijnom a hodnotovom. Rovnakú stratégiu zvolil aj pri autorozhovore a tak ponúka čitateľovi pomerne komplexné osobné svedectvo. Chronologicky sa dotýka detstva, ktoré je späté s bytovou kolóniou v Lovinobani, známej magnezitovou továrňou, dospievania s prvými láskami a básnickými prvotinami v Košiciach, štúdia slovenského jazyka a literatúry a ruského jazyka na Univerzite Komenského a dospelého tvorivého a pracovného života. V reminiscenciách sa vracia k blízkym, priateľom či osobnostiam kultúry, ktoré ho ovplyvnili na jeho tvorivej, pracovnej, ale aj občianskej ceste. Cez prizmu vlastného života reflektuje historické míľniky. Pomerne široký priestor venuje literárnemu dianiu, najmä v súvislosti s legendárnym časopisom Mladá tvorba, ako aj vlastnej bohatej tvorivej činnosti, zahŕňajúcej básnické zbierky, texty piesní, prebásnenie muzikálových libriet, knižné rozhovory či reklamné slogany. Forma autodialógu umožňuje Štrasserovi na jednej strane operovať so sebairóniou, nadhľadom a uvoľnenosťou, na druhej strane sa autor dotýka len toho, čo mu vlastná otázka dovolí, a tak na citlivejšie témy reaguje opatrne, ide len tak ďaleko, ako ho Alter Ego pustí: „Dal si to na Jacka Nicholsona. Hovoril si svoju verziu pravdy.“ (s. 267) Kniha Tvár v zrkadle má charakter biografie, ktorú autor zhmotnil do svojho obľúbeného žánru. Predstavuje celistvý, príťažlivý pohľad na Jána Štrassera v štruktúrach a zrkadleniach času.

Liberál, ktorý vyznáva zásadu „rob, čo chceš, pokiaľ tým neškodíš iným“, konzervatívec vyznávajúci hodnoty, ktoré sa v minulosti osvedčili, ľavičiar veriaci v zásady horizontálnej solidarity, rešpektujúci hodnoty kresťanstva, človek, ktorý odmieta extrémizmus alebo fundamentalizmus a presvedčený environmentalista – Eugen Gindl. Tomáš Hučko, šéfredaktor mesačníka Kapitál, v knihe rozhovorov Na hrane možného (KPTL) zachytil osobnosť Eugena Gindla v jeho rozličných podobách, ako reportéra, publicistu, dramatika a v neposlednom rade občianskeho aktivistu. Samotný osud knihy má svoje špecifické zafarbenie, stretávanie dialogických partnerov trvalo rok, sčasti v covidových časoch, ale rozhovory sa nepodarilo dokončiť. Aj to ovplyvnilo výslednú knižnú podobu. Kniha predstavuje výnimočnú širokospektrálnu osobnosť, ktorej aktivity predstavujú mimoriadne farebnú a bohatú škálu. Zaujmú už úvodné stránky, keď Eugen Gindl rozprávačsky vykresľuje svoje rodinné zázemie (ktorého spletitosť a rôznorodosť by mohla byť námetom na román – kroniku), rané detstvo v Martine, štúdium žurnalistiky a neskoršie profesionálne pôsobenie v týždenníku Život a časopise Kozmos. Kompozične je kniha popretkávaná spomienkami ľudí, ktorí s Eugenom Gindlom spolupracovali, tie funkčne rozhovor dotvárajú a zároveň osvetľujú biele miesta, ktoré už nestihli byť témou dialógu z dôvodu predčasnej smrti dialogického partnera. Tomáš Hučko svojimi minimalistickými otázkami necháva značný priestor Eugenovi Gindlovi, aby vynikla jeho mnohostranná, komplexná osobnosť s jasným svetonázorom a vyprofilovanými morálnymi, spoločenskými a politickými hodnotami naprieč verejnými rolami. Autorovi rozhovoru sa podarilo preniesť k čitateľovi čistú autentickosť a človečenstvo. Mimoriadne silne pôsobí epilóg v podaní manželky Zuzany Gindl-Tatárovej, ktorý je obrazom súkromného života žurnalistu.

Začiatkom roka 2022 neočakávane, na akademickej pôde, odišiel slovenský diplomat, politik a pedagóg Eduard Kukan. V novodobej histórii Slovenska bol v pozícii ministra zahraničných vecí súčasťou zásadných zahraničnopolitických rozhodnutí. Krátko pred smrťou dokončil autobiografiu Diplomat s podtitulom Moja cesta, ktorá vyšla vo vydavateľstve Artis Omnis. Autor pristúpil k spomienkam chronologicky, od detstva cez štúdium na Moskovskom inštitúte medzinárodných vzťahov, pôsobenie na veľvyslanectvách v Zambii, Washingtone a Etiópii, až po pôsobenie v pozícii ministra zahraničných vecí a europoslanca. Na pozadí biografie sa čitateľovi odkrýva diplomatická sféra, ako aj historické míľniky súvisiace predovšetkým s mladou Slovenskou republikou. O jednotlivých udalostiach sa autor dokáže vyjadrovať s reflexiou aj kriticky, pričom sa na ne snaží nazerať so zmyslom pre objektivitu. Priestor v autobiografii venuje významným osobnostiam svetovej politiky, ale aj predstaviteľom domácej politickej scény. V spomienkach sú vtipné momenty, ale aj udalosti, na ktoré nespomína s láskou (nielen neúspešná kandidatúra na prezidenta), odkrýva aj súkromné momenty svojho vzťahu s manželkou, deťmi a vnúčatami. Tón celej biografie odráža autorovu osobnosť – vo vyjadrovaní je strohý, korektný, skutočnosti vykladá bez subjektívneho zafarbenia, každá vypovedaná veta má svoje miesto. Komplexný pohľad na Eduarda Kukana dopĺňajú krátke spomienky priateľov, spolupracovníkov, ale aj vyznania rodinných príslušníkov.

Diplomatické remeslo predstavuje aj knižná publikácia Miroslava Mojžitu Diplomacia s modrým golierom. Spätné pohľady takisto vo vydavateľstve Artis Omnis, v edícii Pamäť. A prečo diplomacia s modrým golierom? To sa dozvedáme v závere knihy. Manželka Miroslava Mojžitu si všimla, že diplomati v Číne majú zažltnuté biele goliere, čo bol dôsledok vody, ktorá bola kontaminovaná pieskom z púšte Gobi, a preto mu začala kupovať svetlomodré košele, ktoré sa stali súčasťou autorovho diplomatického života. Kniha predstavuje retrospektívu, ktorá sa sústreďuje predovšetkým na západobalkánsky región, ale aj na Bielorusko, Ukrajinu, ako aj na Indiu a Čínu. Ide o krajiny, kde autor diplomaticky pôsobil. Spomienky, ktoré často prezentujú zložité historicko-spoločenské zmeny v krajinách, kde pôsobil, sú prepletené s domácim dianím. Pamäti sa začínajú posledným pôsobiskom diplomata – Ukrajinou, presnejšie mestom Užhorod, a končia sa v prvej krajine, kde pôsobil, Čínou. Autor sa dotýka aj komplikovaných tém – odmietania samostatnosti Kosova, problematiky slovensko-maďarských vzťahov, stagnácie v Bielorusku. Vystupuje zdržanlivo, neoplýva optimizmom, čo ilustruje stretnutím s krajankou, ktorá oberá hrušky: „'Tetka, ale máte tých hrušiek!' A ona na to: 'Jesto, jesto, syn môj, ale vlani nebolo, a hádam ani na rok nebude.' Susedka so svojou mentálnou výbavou by mohla mať predispozíciu pre úspešné diplomatické účinkovanie v službách malého štátu: každý úspech treba poctivo zaznamenať, ale zbytočne nestrácať čas slávením a sebauspokojovaním, lebo úskalia môžu byť celkom neďaleko.“ (s. 219)

V edícii Modré kreslo vydavateľstva Monokel vyšla kniha rozhovorov Neslušne nadšená s historičkou a kritičkou architektúry Henrietou Moravčíkovou v dialógu s reportérom Denníka N Patrikom Garajom. Cieľom edície je predstavovať popredné, inšpiratívne osobnosti z verejného priestoru. Dialóg má monotematický charakter a podobu publicistického rozhovoru, ktorý nemá rozsahové obmedzenie. Henrieta Moravčíková nazerá fundovane a z rôznych uhlov na problematiku architektúry, líšiacej sa umeleckou hodnotou. Poukazuje na miesto a význam architektúry pre jednotlivé sociálne skupiny, pre spoločnosť, na funkcie, ktoré v nej plní, súčasný stav, špecifiká slovenskej architektúry či postavenie architektov. Z tohto pohľadu ide o komplexný pohľad, ktorý dokáže zaujať aj laického čitateľa. Dialogická partnerka prístupným jazykom vykladá spoločenský fenomén architektoniky a urbanistiky, ktorému sme ako spoločnosť, ale aj ako jednotlivci konštantne vystavovaní. Rozhovory majú pre čitateľa poznávací, resp. edukačný rozmer, zároveň čitateľ môže polemizovať a konfrontovať sa s názormi historičky. Na škodu veci vyznieva fakt, že rozhovor sa sústreďuje dominantne len na architektonické projekty Bratislavy, čím vzniká predstava, že architektúra je výlučne vecou hlavného mesta. Patrik Garaj vystupuje v dialógu ako zdatný komunikačný partner, ktorý sa vo vybranej problematike orientuje, na druhej strane kladeným otázkam miestami chýba kontinuita a ojedinele je prítomná autorova sebastrednosť. Edícia Modré kreslo má v uvedenom formáte potenciál svojou dramaturgiou pravidelne prispievať a obohacovať verejný spoločenský diskurz.

Názov knihy Môj český snár (Artforum) bývalého redaktora Alexandra Balogha znie na prvý pohľad klamlivo – nepredstavuje knihu o výklade snov. Snár je tu metaforicky ako zbierka stretnutí, zážitkov s umelcami a ich dielami: „Proste snár ako symbol úprimného obdivu.“ (s. 7) Autor týmto názvom zároveň odkazuje na prózu Ludvíka Vaculíka Český snář. Kolekciu snára predstavuje pätnásť osobností z prostredia českej kultúry a umenia (Bondy, Brikcius, Černý, Havel, Holcman, Hrabal, Jirous, Karásek, Merta, Mišík, Nezval, Rychlík, Stankovič, Suchý, Vaculík). Na vytvorenie profilov vybraných osobností blízkych autorovi slúžili predovšetkým publikované rozhovory a texty. Vznikla tak pozoruhodne vzácna paleta obrázkov zostavených z dobových rozhovorov, spomienok a rozprávaní, ktoré jednotlivo vytvárajú mozaikovitý obraz svojráznej osobnosti a spoločne reliéfny obraz českého undergroundu, resp. disentu. Intelektuálny a hodnotový rozmer osobností je prítomný v celom texte. Za všetky je možné citovať úsmevnú epizódku s posolstvom v rozprávaní evanjelického kňaza Svatopluka Karáska, ktorá je použitá aj na zadom prebale knihy a viaže sa k skladbe Orel. „'To má svoj začiatok vo voliére pražskej zoologickej záhrady, kde sedel na vysokom pahýle mohutný orol a bol celý biely od výkalov vrabcov. Orol to znášal bez pohnutia, a to je pre mňa obraz, živý obraz života a jeho posledných hlbín,' znel jeho hlas vskutku farársky, a aj potom, keď na toto podobenstvo nadviazal textom piesne. Aby veriacim priblížil jej obsah, prekladal text do nemčiny. 'No akosi mi naskočilo z detstva naučené anglické spojenie The eagle flies, a tohto orla som im nechtiac a netušiac prekladal ako eagla, teda po nemecky igla čiže ježa. Ježa, ktorý sedí na vetve, znáša nálety vrabcov a vie, že raz vzlietne. Keď som skončil, oslovil ma jeden z veriacich: Brat farár, raz darmo, kam sa my, Švajčiari, hrabeme na vašu slovanskú imagináciu. Na to, aby sme v osratom ježkovi videli spasiteľa, prosto nemáme.'“ Osobnosti predstavené v knihe spája smäd po tvorbe a živote v časoch, keď vyjadrovať sa nezávisle bolo perzekvované a túžba po slobode potláčaná.

V knižnej edícii Denníka N (N Press) vychádza aj súbor rozhovorov S Rusmi o Rusku s podtitulom 20 rozhovorov, ktoré vám pomôžu pochopiť súčasné Rusko, ktoré zostavili Tomáš Gális a Monika Kompaníková. Kniha prináša kaleidoskop už publikovaných rozhovorov. Redaktori Denníka N vybrali respondentov s ruským pôvodom, resp. tých, ktorí sa v Rusku narodili či v ňom prežili kľúčovú časť života. Zostavovatelia sa snažili ponúknuť čitateľovi pomerne široké názorové spektrum a predstaviteľov rôznych spoločenských oblastí – historikov, aktivistov, hudobníčku, poslanca, spisovateľku, politológov, ekonómov, novinárku, vojaka, podnikateľa, propagandistu, politického geografa, satirika, filozofa. Podarilo sa im tak vyhnúť opakovaniu už známych faktov či názorov. Každý z rozhovorov prináša okrem faktografie a postojov aj osobnú výpoveď. Čitateľovi sa formuje obraz súčasného Ruska v dejinnom kontexte, osvetľuje, akým spôsobom uvažuje ruský národ o sebe, a ako vníma svoje postavenie v korelácii s okolitým svetom, špecificky vo vzťahu k európskemu spoločenstvu. Vybrané interview ponúkajú pestrú paletu, líšia sa však svojou hĺbkou, niektoré kĺžu po povrchu, iné, naopak, zaujmú svojou intenzitou. Z radu rozhovorov vyčnieva interview Petry Procházkovej s propagandistickým profesorom Vysokej školy ekonomickej v Moskve Dimitrijom Jevstafievom, ktoré priniesli zostavovatelia v neupravenej podobe a ktorý srší výraznou expresivitou až agresivitou a demagogickým šírením názorov, čím predstavuje ostrý kontrapunkt k ostatným rozhovorom. Rozhovor s historikom Nikolajom Mitrochinom zas zaujme aj tým, že nastoľuje otázky smerujúce do budúcnosti. Rozhovory s Rusmi o Rusku podnecujú čitateľa k subjektívnym úvahám a napomáhajú formovanie vlastného stanoviska v smršti informácií o Rusku.

Pri príležitosti výročia 17. novembra vyšla v minulom roku vo vydavateľstve Slovart kniha Hasta la vista komunista s „medzititulom“ Príbeh koordinačného výboru slovenských vysokých škôl 1989/1990. Zostavovatelia nápadito využili iróniu vo fráze hasta la vista a zvukovú eufóniu slova komunista. Odľahčenie názvu knihy naznačuje, že aktéri sami seba v boji o slobodu hodnotia nenápadne a nestavajú sa do polohy „dejateľov“. Dominantnú úlohu zohrávajú spomienkové rozhovory novinára Karola Sudora so študentmi, ktorí pôsobili v Koordinačnom výbore slovenských vysokých škôl na akademickej pôde Vysokej školy múzických umení. Cieľom publikácie je zachovať svedectvo o tom, akým spôsobom prežívali historické okamihy a čo znamenali pre nich osobne a novú formujúcu sa spoločnosť. Prvá štvrtina knihy prináša dejinný exkurz Jozefa Leikerta, začínajúci 17. novembra 1939 a končiaci o päťdesiat rokov neskôr. Výkladový text spolu s osobnou výpoveďou jednej z tvárí 17. novembra Zuzany Mistríkovej s atmosférickými fotografiami a základnými dokumentami predstavuje vstupnú bránu k rozhovorom s jednotlivými aktérmi. Rozhovory majú pevnú štruktúru; v krátkom medailóne je predstavený študent a prostredníctvom odpovedí na stereotypné otázky smerujúce k rodinnému zázemiu, škole a k okamihom, keď sa respondent do diania zapojil, ako aj k jeho prežívaniu, sa čitateľovi ponúka komplexný obraz novembrových dní. Cez jednotlivca sa vytvára detailný pohľad na dianie vnútri študentského hnutia, ako aj na vonkajšie procesy novembrových udalostí. Knihu uzatvára obrazová dokumentácia s názvom Ploty. Autori Juraj Bartoš a Ľubo Stacho revolučne, farbisto a s nadsádzkou „rozžiarili“ plagátmi plechový plot obkolesujúci dnešné bratislavské Hlavné námestie. Kniha je oslavou študentstva, autentickým dokumentom, svedectvom prvých dní, ktoré odštartovali udalosti smerujúce k pádu komunistického režimu.

Čo oči vidia

Prvé miesto obsadili Íri, druhé Slováci. Vzhľadom na počet obyvateľov okrem Írska žiadna iná krajina nedodala väčšie percento svojej populácie Spojeným štátom americkým ako práve Slovensko. História prisťahovalectva Slovákov do Ameriky sa dá zhrnúť do dvoch desaťročí na začiatku 20. storočia, keď sa takmer každý štvrtý Slovák z Horného Uhorska dostal za veľkú mláku. Po osudoch jednotlivcov vlastnou americkou cestou a s pomocou zdigitalizovaných archívnych dokumentov pátra novinár Milan Čupka v reportážnej knihe What is huncút? s podtitulom Ako Slováci kolonizovali Ameriku (barecz & conrad books). Podnetom na napísanie knihy bola osobná skúsenosť pradeda, ktorý vyplával do Ameriky. Napriek tomu, že vysťahovalectvo sa dotýkalo takmer každej rodiny, o týchto ľuďoch a ich „uchytení sa“ v novom svete vieme veľmi málo. Reportážna kniha tak osvetľuje osudy Amerikánov, ktorých podmienky doma prinútili odísť. Kniha svojím zameraním nejde do hlbokej odbornej analýzy a interpretácie, jej cieľom nie je priniesť komplexný pohľad na vysťahovalectvo; autorovou snahou je ísť po stopách Amerikánov a predstaviť jedinečné a zároveň čitateľsky atraktívne, nezvyčajné životné príbehy slovenských prisťahovalcov. Autor napríklad prostredníctvom Big Nose Kate, Novozámčanky, ktorá sa preslávila ako priateľka legendami opradeného pištoľníka Doca Hollidaya, oživil najslávnejšiu westernovú prestrelku divokého západu, ktorá bola aj sfilmovaná. Georg Matowitz sa stal v Clevelande policajnou legendou, Matej Kocák získal najvyššie americké štátne vyznamenanie Medailu cti, a to rovno dvakrát, od námorníctva aj od armády, čím sa zaradil medzi úzku elitu len 19 ocenených. Zaujímavé sú osudy talentovaných, pôvodom slovenských boxerov Jána Riška a Peta Latza, rómskych hudobníkov Jána Berkáča a cimbalistky Veroniky Miko či komediálneho herca Emila Sitka. Zaujme aj príbeh najdlhšieho súdneho procesu v štáte New York, keď sa Slováci stali obeťou realitných machinácií pri predaji fiktívnych pozemkov. Skutočne reportážny rozmer autor dosahuje osobným svedectvom, ocitá sa na miestach, kde si Slováci v mimoriadne náročných podmienkach s väčším či menším úspechom zakladali svoje prvé kolónie – Florida, Arkansas, Long Island, Iowa. Reportážna kniha je svedectvom o Slovákoch a ich živote v novej krajine, o tom, ako sa napriek náročným podmienkam dokázali presadiť v poľnohospodárstve, oceliarstve aj v obchode. Stopy osídľovania stále možno nájsť v názvoch štvrtí, miest, obchodov aj nositeľoch slovenských mien. Potomkovia prvých slovenských prisťahovalcov už nehovoria po slovensky, napriek tomu sa jednému z nich v pamäti vynorilo slovo, ktorým ho častovala stará mama – huncút. Slovo huncút, ak nepátrame po etymológii, označuje podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (2003) figliara, šibala, beťára, výmyselníka či lapaja.

Alžbeta Gwerková-Göllnerová je obrazom modernej, vzdelanej prvorepublikovej ženy, ktorá po štúdiu na Karlovej univerzite a stáži na parížskej Sorbone uprednostnila učiteľské miesto na Gymnáziu Andreja Kmeťa v Banskej Štiavnici, aby bola v blízkosti svojho manžela, predstaviteľa výtvarnej moderny a ľavicového intelektuála Edmunda Gwerka. Kniha Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej Anny Gruskovej (Literárna bašta) prináša reportážny príbeh o manželke jedného z najvýznamnejších maliarov slovenskej moderny. Pred čitateľom sa vynára obraz mladej intelektuálky, ktorej myšlienky a svetonázor predstihli svoju dobu. Alžbeta Gwerková-Göllnerová ako spoluautorka vydala vyše šesťstostranovú knihu Žena novej doby, ktorej druhé vydanie ľudácky režim zastavil. S manželom sa po vypuknutí Slovenského národného povstania zapojili do antifašistického odboja. Na základe udania ju nacisti zatli a počas masakry v Kremničke popravili. Kniha predstavuje senzitívnu reportážnu koláž pozostávajúcu z fiktívnych dialógov, svedectiev pamätníkov a dobových fotografií. Autorka predkladá do istej miery štylizovaný príbeh lásky manželov (najmä prostredníctvom úryvkov z listovej korešpondencie), sprostredkúva atmosféru starej a súčasnej Štiavnice. Jednotlivé svedectvá žijúcich protagonistov, resp. ich potomkov odkrývajú zložitosť doby bez čierno-bieleho nazerania. Dobové kontexty života hlavnej protagonistky prepája so súčasnosťou, autorke sa však na niektorých miestach nepodarilo vyhnúť pátosu a ambícia reflektovať stav súčasnej slovenskej spoločnosti vyznieva až príliš jednoducho. Anne Gruskovej sa však podarilo vytvoriť nežný, atmosférický portrét odvážnej, aktívnej a mimoriadne inšpiratívnej ženy s pokrokovým demokratickým myslením. „Byť demokratkou nie je ľahká vec, pretože znamená zodpovednosť za všetky skutky, ktoré sa musia konať vedome a dobrovoľne. Takú zodpovednosť nechce si každý človek na seba vziať, lebo je pre málo uvedomelého a nesamostatne mysliaceho človeka ľahšie poslúchať, než z vlastnej vôle rozhodovať.“ (s. 62)

Reportážny cestopis Martina M. Šimečku s názvom Príhody tuláka po Slovensku (N Press) je snahou o zrkadlenie stavu slovenskej psyché. Pod tiažou informácií o vojnovej agresii na Ukrajine sa autor vydáva na cestu, pričom jeho najbližším cieľom je červená značka, ktorá sa tiahne celým Slovenskom a kopíruje Cestu hrdinov Dukly. Autor vystupuje ako pútnik, nie turista, na čo explicitne poukazuje aj Petr Koubský v predslove. Turista je ten, koho zaujíma reliéf a vonkajšia krása, pútnik, naopak, hľadá to, čo je pod povrchom, ponára sa do svojej duše, krajiny, približuje sa k ľuďom, ktorých stretáva, hľadá esenciu bytia. Autor stavia sám seba do exkluzívnej polohy toho, kto hľadá vo svojom putovaní intenzívny rozmer. Čitateľsky je cestopis dokumentom v zmysle – zjednodušene povedané, kde sa nachádzam, ako sa cítim a koho som stretol. Prostredníctvom náhodných stretnutí s ľuďmi (domácimi alebo putujúcimi) a ich vzájomnou interakciou prichádza k „diagnostikovaniu“ stavu slovenskej mysle. Stretáva kuriéra Jana, ktorý zhadzuje kilogramy a nakrúca video o ceste, penzistov čistiacich studničku, len aby neboli v paneláku, holandského cestovateľa, ktorý sa chce stať spisovateľom, oknára s problémami s láskou, skupinu študentov na výlete s učiteľom, hasiča, robotníkov, poľovníka. Tí všetci vypovedajú o stave krajiny z vlastnej perspektívy. Šimečka sa často prejavuje ako skúsený radca („Zapisoval si každú knihu, ktorú som mu poradil.“ s. 50) či utešiteľ („'Do jesene,' povedal som. Zaslúžil si útechu a okrem toho, už sa nikdy nestretneme, nevytkne mi moju milosrdnú lož.“ s. 51). Súčasný bezútešný stav slovenskej spoločnosti dáva do protikladu s Českom. Pútnik je na svojej ceste konfrontovaný so širokým spektrom názorov, ktoré reflektuje na úrovni konštatovania, bez hlbšieho zamyslenia, prečo a ako sme k takémuto stavu dospeli. Na druhej strane stretnutia s ľuďmi vysielajú jasný signál o tom, čo ich v súčasnosti trápi najväčšmi. Príhody tuláka po Slovensku predstavujú literárne zaujímavý, rozsahom krátky, nenáročný text s pokojným tempom, ktorého najsilnejšou stránkou je  popísanie aktuálneho stavu spoločnosti. Predstavuje drobnú sociologickú sondu, podnecujúcu čitateľa zamyslieť sa nad spoločenstvom, ktoré tvoríme.

Publicista Marek Hudec sa zameral na minulosť a v knihe Uzol. Vojnový príbeh Nových Zámkov (Absynt) zachytil najtragickejšie udalosti rodného mesta – jeho trojnásobné bombardovanie. „Na mesto malo počas pár mesiacov spadnúť dovedna asi tritisíctristo trhavých bômb s hmotnosťou približne sedemstopäťdesiat ton. [...] Pre porovnanie s inými bombardovaniami v okolí – pri zničení bratislavskej Apolky zahynulo stodvadsať osôb a približne šesťstopäťdesiat bolo zranených, pri útoku na Nitru z 26. marca 1945 zostalo tristoštyridsaťpäť potvrdených obetí. Z pohľadu dnešného územia Slovenska teda; niet mesta, ktoré by bolo viac poznačené vojnou.“ (s.103)

Kniha je tragickým svedectvom vojny, ktorá poznačila významný politický a lokálny uzol a mimoriadne tvrdo zasiahla jeho obyvateľov. Obrazy trosiek, zničených domov, ulíc, mŕtvych ožívajú v podobe svedectiev, v opise reálií a fotografických dokumentov. Výpovede preživších a ich osobné spomienky zhmotňujú obrazy skazy. Autorovi sa darí preniesť hrôzu a napätie vojnových okamihov do čitateľského priestoru. Kladie dôraz na osobné, čiastkové príbehy, na vojnový konflikt nazerá predovšetkým prostredníctvom jednotlivca, rodinu, spoločenstvo, pričom osobné interpretuje v kontexte širšej histórie. Zároveň mapuje postupné obnovovanie mesta, zmenu jeho charakteru, posúvanie hraníc a preskupovanie obyvateľstva. Sugestívnosť reportáže podčiarkuje aj posledná kapitola, ktorá má autobiografický charakter. Autor so sestrou v tínedžerskom veku požiadali starú mamu, aby napísala do ich knihy pár príbehov. Detstva starej mamy sa týkali dva – prvý rozprával o bombardovaní Nových Zámkov, druhý o húske zaseknutej v tanku. Osobné vyznanie autora v závere ponúka návod, ako pristupovať k rodinnej histórii, aby príbehy, svedectvá našich predkov neodchádzali spolu s nimi a zostávali v kolektívnej pamäti.

Denníky Jána Kudličku (Skalná ruža) zaujmú svojou zmyslovou synestéziou, čo nemusí byť až také prekvapivé, keďže ich autor je maliar a grafik. Oslovujú však najmä tým, ako autor dokáže prostredníctvom obrazného jazyka zachytiť vizuálne, sluchové, chuťové vnemy. (Vstávam do smogového nedeľného rána akoby potiahnutého pauzákom. Na pláži dvíham škrupinu mušle archaických kriviek. Horizont sa stáva výraznejším, akoby tušil, že o chvíľu bude odsúdený na zánik. Voda, všade voda, gondoly vypracované ako luxusné svadobné šaty – čierna, červená a zlatá ako dominantné farby tohto fenoménu.)

Denníky majú charakter geografického cestopisu, autor v krátkych zápiskoch pozoruje atmosféru miest, námestí, sakrálnych či profánnych priestorov. Okom umelca sleduje ľudí, všíma si farby, tvary, urbanistické koncepcie, zvuky, chute, pachy. Pátra po podstate tvorivosti, ktorú hľadá v okolitom svete  prostredníctvom základných výrazových prostriedkov výtvarného umenia. Knihu tvoria drobné, fragmentárne pozorovania počas tridsiatich rokov v mestách a krajinách troch kontinentov (Praha, Toronto, Egypt, Berlín, Petrohrad, Taliansko, New York, Londýn, Viedeň). S pomocou reportážnych zápiskov tak možno objavovať a reflektovať aj výtvarnú tvorbu samotného autora. Rovnako treba spomenúť, že čítanie knihy si vyžaduje príjemcu, ktorému je blízke podobné vizuálne nazeranie.

Očami historika

Jozef Tiso je kontroverzná postava. Toto konštatovanie možno vnímať v kontexte reflexie jeho osoby v našej spoločnosti už ako axiómu a možno je načase ju opustiť. Historik Anton Hruboň po biografii o Alexandrovi Machovi prináša monografiu Mýtus a kult Jozefa Tisa (Paradigma Publishing). Cieľom autora nebolo priniesť ďalší životopis (z tohto pohľadu je jeho život detailne spracovaný), ale prezentovať ucelený historiografický pohľad na myšlienkové obrazy, ktoré sa utvárali v plynutí času v rôznych vládnych systémoch a spoločenských podmienkach až do súčasnosti. Autor si ako výskumník kladie základnú bádateľskú otázku, „Akým spôsobom a prečo sa formovali predstavy o Jozefovi Tisovi, ktoré sa pretavili do tvorby mýtov a tie vo vzájomnej synergii do utvárania Tisovho kultu, ovplyvňujúceho historickú pamäť časti slovenskej spoločnosti až do súčasnosti?“ (s. 10) Publikácia analyticky a interpretačne hľadá odpovede na komplikovaný mechanizmus vytvárania a udržiavania kultu osobnosti, ktorý možno rozdeliť do troch hlavných fáz: tesne po jeho smrti, v čase komunistického režimu a po Novembri ´89. V prípade Jozefa Tisa vychádza z premisy, že základným kameňom kultu osobnosti Tisa bola jeho poprava, ktorá ukončila jeho fyzickú existenciu, na druhej strane však stimulovala zrod jeho kultu. Mýtus sa postupne formuje na akomsi nadpozemskom duchovne, ktoré sa opiera o mýtus prirodzeného talentu a vodcovských schopností. Na mýtizácii sa výraznou mierou podieľali najmä slovenskí krajania v Spojených štátoch amerických, ktorí interpretovali smrť Jozefa Tisa ako martýrsku. Zaujímavým miestom knihy je priestor, v ktorom sa autor venuje zobrazeniu Tisa v poézii, predovšetkým u exilových autorov katolíckej moderny. Tisov kult bol udržiavaný aj cez Slovenskú národnú radu v zahraničí a Slovenský oslobodzovací výbor. Tento konflikt pretrval až do odbornej konfrontácie po roku 1989 medzi exilovými historikmi a historikmi pôsobiacimi na Slovensku. Kniha sa vyznačuje popularizačným štýlom, nezahlcuje čitateľa faktografiou, ponúka novú optiku, ktorá nastoľuje výskumné otázky a hľadá odpovede cez rozbor faktov. Kult Jozefa Tisa naďalej pretrváva, no čím viac sa bude o jeho osobe hovoriť odborne, tým lepšie to prispeje k búraniu jeho kultu.

Nadväzujúce pohľady

Na súčasnej geopolitickej scéne sa okrem superveľmocí objavujú aj takzvaní malí hráči. Jedným z nich je Taiwan, ktorého existencia závisí predovšetkým od balansu medzi svetovými veľmocami. Kniha editoriek Kristíny Kironskej a Euniky Rejtovej Ázijský šampión s podtitulom odkazujúcim na sprievodcu Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnom  Taiwane (Hadart) je prvou publikáciou, ktorá komplexne predstavuje vybrané hľadiská súčasnej taiwanskej politiky, medzinárodných vzťahov, spoločnosti a ekonomiky. Voľne nadväzuje na knihu Superveľmoc? Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnej Číne.

Taiwan bol chudobnou poľnohospodárskou krajinou, vypracoval sa však na svetového lídra v priemysle s polovodičmi. V súčasnosti dominujú domácemu trhu priemysel a služby, do sveta vyváža predovšetkým informačné technológie. Protikladné postavenie Taiwanu vo svete a komplikované vzťahy s pevninskou Čínou autori interpretujú na základe historicko-politického pozadia. Pre knihu je charakteristický hutný, ale dynamický výklad, ktorý hľadá odpovede na kľúčové otázky minulosti, ale aj na otázky o budúcnosti. Autori sa snažia poukázať na potenciál Taiwanu, ktorý je zjavný najmä v oblasti technológií, rozvoja zdravotníckeho systému či v šírení demokratických hodnôt. Na druhej strane, krajina má stále deficity napríklad v podobe pretrvávajúceho patriarchálneho charakteru spoločnosti, nedôstojných platobných podmienok (značná časť obyvateľstva je zamestnaná v Číne), nedodržiavania ľudských práv. Pohľad na ázijského tigra dotvárajú kapitoly o bilaterálnych vzťahoch Slovenska a ostrovnej krajiny, kde autori upozorňujú na zmenu zahraničnej politiky, ktorá je v súlade s EÚ, tá prehodnotila svoj postoj v súvislosti s čínskou zahraničnou politikou. Publikácia sa však nevyhla syndrómu diplomovej práce, ktorý na určitých miestach ojedinele presakuje.

Vydavateľstvo Premedia v edícii Civilizácia prišlo s knihou Klíma v dejinách s podtitulom Ako ľudí ovplyvňovala príroda a klimatické zmeny, ktorá nadväzuje na publikáciu z roku 2021 Epidémie v dejinách. Editori Branislav Kovár, Lucia Benediková a Oliver Zajac nazerajú s autorským kolektívom na klímu ako na entitu, ktorá výraznou mierou dokázala ovplyvniť ľudské dejiny na globálnej úrovni. Systematicky prechádzajú jednotlivými historickými obdobiami cez pravek, starovek, stredovek až k novoveku. Autori popisujú, ako sa klimatické zmeny podpísali na jednotlivých civilizáciách, ktoré sa dokázali, resp. nedokázali prispôsobiť, čo nevyhnutne viedlo k zmenám. Sucho prispelo k Arabskej jari, dážď, erózia pôdy a následné záplavy spôsobili hladomor v Bologni v 13. storočí, vlhko v Strednej Ázii prinieslo pandémiu moru na európsky a africký kontinent. S klímou súvisela aj genocída v Rwande či obetovanie detí v kultúre Chimú, klíma však prispela aj k objaveniu šampanského a rozvoju vinohradníctva či rozmachu veľkých ríš ako Rímskej, Franskej aj Číny. Popri informáciách o klíme, ktorá je nosnou témou publikácie, čitateľ získa bohaté vedomosti o neznámych kultúrach, civilizáciách takmer všetkých kontinentov a svojím príťažlivým spracovaním najmä na tematickej úrovni popularizuje idey ochrany životného prostredia. Kniha je reflexiou toho, ako sa so zmenami klímy vyrovnali civilizácie pred nami. Takéto ohliadnutie môže prispieť k súčasným riešeniam súvisiacim s klimatickou zmenou.

O čítaní a slovách

Čítanie ako vizuálno-kognitívna činnosť spolu s písaním tvoria základnú gramotnosť človeka. Ešte pred sto rokmi nebolo samozrejmosťou, že každý človek vedel čítať, a dodnes to tak nie je všade na svete. Ak sa však človek čítať naučí, otvára sa mu cesta k vzdelaniu. Rozsiahla monografia Kniha o čítaní. Čítanie o knihách Romana Holeca (Marenčin PT) prináša pohľad na rôzne knihy a ich percepciu. Autor sa venuje téme čítania, vzťahu medzi čitateľom a čítaným, ako aj literárnej komunikácii, ktoré zasadzuje do rámca tzv. zlatého veku knihy (od konca 18. storočia do začiatku 20. storočia) a slovenského historicko-literárneho kontextu. Práve tento pohľad historika možno výrazne oceniť, pretože dokazuje, že literatúra a dejiny sú si navzájom zrkadlom. Prostredníctvom populárno-náučného štýlu, ktorý prispieva k ľahšej orientácii v texte, autor analyzuje komplex otázok smerujúcich k odpovediam o miere, funkcii, spôsobe a dôvodoch čítania kníh, ako aj k čitateľom či žánrovej reflexii. Stretávame sa tu s velikánmi svetovej literatúry v reflexii slovenského kontextu, autor neopomína ani emancipované slovenské autorky a čitateľky, rozvádza dobové spoločensko-historické súvislosti. Šírka spracovania, ako aj práca s bibliografiou či dobovými dokumentmi vypovedá o mimoriadne komplexnom a čitateľsky pútavom diele.

Za veľmi milú knihu by sa dala označiť Etymológia záhadná aj zábavná s podtitulom Pôvod slov od algoritmu po zavináč (Mamaš) prekladateľky Ivany Krekáňovej. Knihu tvorí 15 kapitol, ktorých názvy majú hravý, pútavý charakter s bližším tematickým ukotvením uvedeným v zátvorke. Jednotlivé pôvody slov autorka vysvetľuje prostredníctvom krátkeho prerozprávania príbehu, resp. dejinných súvislostí. Knihu nie je možné čítať ako encyklopedický slovník, pravdepodobne nie je vhodná ani na súvislé čítanie, autorka skôr smeruje k osobitému, voľnému čítaniu tzv. etymologických pikantérií, ktoré okrem pôvodu slov vysvetľujú aj pôvod a význam ustálených slovných spojení (napr. chytiť šťastie za pačesy, medvedia služba, žabomyšia voja, panenka skákavá). Čitateľ si tak môže rozšíriť vedomosti, ale aj overiť správnosť ich používania a zároveň zistiť provenienciu ustáleného slovného spojenia. Na publikácii možno oceniť výber slov a slovných spojení. Autorka sa totiž vo veľkej miere venuje aj módnym slovám, resp. slovám, ktoré nie sú súčasťou slovnej zásoby dlho, ale aj tomu, ako sa v jazyku zrkadlí spoločenská zmena a vnímanie. „Skôr než sa znak @ začal používať v adresách elektronickej pošty, označoval jednotkovú cenu a často aj mernú jednotku – názov znaku je v mnohých románskych jazykoch odvodený od názvu starej španielskej mernej jednotky arroba. U nás a v Česku sa volá zavináč podľa zavinutého sleďa v kyslom náleve, teda zavináča, lebo presne tak vyzerá. Jedlom sa inšpirovali aj v hebrejčine (tam je to hovorovo štrúdel, štrúdľa), katalánčine (ensaimada, brioška) a švédčine (kanelbulle, škoricové hniezdo alebo aj snabel-a, teda chobot s a). Aj v ďalších jazykoch má @ mimoriadne ľúbezné názvy.“ (s. 22) Kniha ponúka čitateľovi nápadité, zábavné a vizuálne pôsobivé spracovanie, ktoré svojou hravosťou a pútavosťou dokáže osloviť širokú čitateľskú obec.

Na záver

Literatúre faktu roku 2022 autorsky dominujú predovšetkým novinári, publicisti, na pomerne slušnej úrovni sa aktivizujú knihy s reportážnym obsahom (Uzol, Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej. Historici (Mýtus a kult Jozefa Tisa, Kniha o čítaní – Čítanie o knihách) opätovne zaujmú prístupom k téme a popularizačné knihy (Etymológia záhadná aj zábavná, Klíma v dejinách) si pravdepodobne nájdu svojich čitateľov. V priestore literatúry faktu však práve stálosť, akási nemennosť či konštantnosť spôsobuje v kontexte času zvláštnu atrofiu.

Jana Kičura Sokolová (1981)

Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.