Vyhľadávanie
Dvadsať rokov samostatnej Slovenskej republiky prinieslo možnosť relativizmu – aby sme si rozumeli, nie toho, ktorý relativizuje hodnoty a dobro či zlo, ale relativizmu, ktorý vidí skutočnosti vo vzájomných reláciách, vzťahoch a súvislostiach. Vďaka tomuto prístupu dokážeme (lepšie ako vo virvare aktualít) odlíšiť podstatné od hlúpostí.
Ak by kolektív slovenských i zahraničných historikov, sociológov, politológov a priamych účastníkov udalostí spojených so vznikom Slovenskej republiky podľahol spoločnému bludu o neomylnosti, výsledok ich práce by zdegradoval na amatérsku prehliadku vedeckej pýchy. Našťastie, každý text zborníka 20 rokov samostatnej Slovenskej republiky s podtitulom Jedinečnosť a diskontinuita historického vývoja (Veda) je výsledok poctivej analýzy – historickej, sociologickej, zahranično-politickej či ekonomickej. Až výsledná suma týchto prístupov zrazu vytvára príťažlivú mozaiku.
Celkové posolstvo tohto kompendia je vlastne prosté: Slovensko so svojou samostatnou existenciou „padlo“ do sveta, ktorý je zložitejší ako kedykoľvek predtým. Je spojený i rozdelený, globalizovaný a súčasne ochotný kedykoľvek ísť do svätých vojen za národy a jazyky, materialistický i symbolický. A predovšetkým už nikdy nie rovnaký ako pred krátkou sekundou...
Slovenská štátnosť nie je „ľahký prípad“. Tak veľmi by sme chceli, aby stačilo už len vziať na vedomie jej existenciu a neskúmať odznova jej dôvody. Historici sa tejto úlohe nevyhnú. Aj tu opätovne hľadajú kontinuitu a diskontinuitu v národnom vývoji. Definujú slovenské pozície voči československej myšlienke. Nejdú do riskantných území. Cítiť, že štúdie píšu pre publikáciu v štýle slávnostnej kroniky. Prejavujú primeranú úctu všetkým, ktorí s veľkou mierou rizika samostatný slovenský príbeh začali tvoriť. Historik Milan Zemko to zhrnul v mene všetkých: „Cesta k slovenskej štátnej samostatnosti bola nepochybne zložitá, no predovšetkým prirodzená a nevyhnutná.“
Úloha naplniť formu slovenskej štátnosti kvalitným obsahom je niečím, čo si zaslúži hĺbkové uvažovanie a pripravenosť odhodiť záťaže prekonaných mýtov a nepoužiteľné folklórne prvky. Dvadsať rokov je správny vek na nájdenie miesta vo svete. Aj táto „sviatočná“ publikácia môže byť prelomom, ktorý uzavrie obdobie nostalgie a naštartuje fázu nekompromisného hľadania moderného zmyslu slovenskej štátnosti.
Cyklicky sa opakujú vysvetlenia toho, ako to pri rozdelení Československa bolo. Nie je možné vyhnúť sa obrannému postoju: Slovensko bolo obviňované z rozpadu federácie, vo svete neznáme a nedôveryhodné, malé nechcené dieťa, ktoré si nevážilo „rodičovský dom“. Pri spomínaní na to, ako na vznik nového štátu reagovali Rakúsko, Francúzsko alebo Rusko, je slovenský pokrok takmer úžasný. Naša súčasná európska existencia už má ďaleko od zakomplexovanosti malého brata. Hľadanie pozícií však ešte nie je ukončené.
Politológovi Jurajovi Marušiakovi stačil k presnej diagnóze nadpis jeho kapitoly: „Už nie Východ – ešte nie Západ? Slovenská politika po roku 1993 medzi tradíciou a súčasnosťou.“
Napriek sviatočnému rázu publikácii nechýbajú absolútne realistické state. Rozprávanie o stave ekonomiky a poľnohospodárstva po štyridsiatich rokoch komunizmu alebo o konverzii zbrojárskeho priemyslu objasňuje korene frustrácie, z ktorej sa liečime doteraz a výsledky terapie sú nejasné. Sen o „vlastnom dome“, v ktorom budeme odolávať náporom krutého sveta, skončil rýchlejšie ako pomlčka v názve federácie. S bolestínskymi nárekmi si nevystačíme, na programe dňa nie je vyhraniť sa voči väčšiemu federálnemu partnerovi, ale prijať zodpovednosť za svet, s ktorým sme neodvratne prepojení.
