Vyhľadávanie
Dunajská Lužná, MilaniuM 2010
Ak sa ľudia v zložitých časoch, ktorým sa neskôr hovorí, že boli historické, dostanú na dôležitý post, majú dve povinnosti. Mali by svoju funkciu vykonávať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A neskôr by o tom mali – opäť podľa najlepšieho vedomia a svedomia – vydať svoje vlastné svedectvo. Po dočítaní pamätí pána Michala Kováča som si uvedomil, že na Slovensku je zatiaľ jeden z mála, kto si obe povinnosti štátnika svedomite splnil. Lebo aj keď sa tu občas nájde niekto, kto svoje verejné pôsobenie považuje za príležitosť, aby bol prospešný občanom a republike, obvykle nepovažuje za nutné, aby o tom, čo zažil a čo urobil, podal svoju vlastnú správu. Pán Michal Kováč na naše šťastie pochopil, že až vydaním vlastného svedectva je jeho verejná služba naozaj skompletizovaná.Pán prezident nám prerozprával svoj príbeh občana a hlavy štátu spôsobom, ktorý je mu vlastný, a ktorý tak dobre poznáme. Je to spôsob poctivý, dôkladný a úzkostlivo svedomitý. Dá sa povedať, že presne tak, ako svoj život žije, tak ho aj vyrozprával. Pre historikov a pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o kľúčové, historické okamihy Slovenska, budú pamäti pána prezidenta najdôležitejšou výpoveďou korunného svedka o rokoch deväťdesiatych. Myslím si, že o niekoľko rokov bude nová generácia, ktorá toto desaťročie nezažila, čítať jednotlivé kapitoly v nemom úžase nad tým, čo sa tu vtedy dialo, čím všetkým musel prejsť prvý občan štátu len preto, lebo plnil svoj sľub, že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov,že bude zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony. Musím sa priznať, že s odstupom dvanástich rokov už aj mne niektoré veci, o ktorých som sa v pamätiach dočítal, pripadali úplne neuveriteľne, a to som bol pri tom, keď sa diali. Nemalo by zmysel, aby som sa pokúšal rekapitulovať čo i len hlavné zastavenia na krížovej ceste, ktorú musel Michal Kováč prejsť – veď pán prezident o nich vie a ak je tu niekto, kto si ich už nepamätá, môže sa o nich dočítať.Zo všetkých udalostí, postojov a rozhodnutí, o ktorých by sa tu dalo dlho hovoriť, chcem vybrať jednu, ktorú považujem za kľúčovú. V marci roku 1994 predniesol prezident Kováč v parlamente prejav, po ktorom poslanci vyjadrili premiérovi nedôveru a vláda padla. Pán prezident o tom v pamätiach hovorí: „Mnohí priatelia, moji politickí priaznivci, pracovníci prezidentského úradu, občas aj moja rodina, mi kládli otázku: na čo bolo dobré, že si v marci vystúpil s prejavom, v ktorom si povedal, akým nebezpečenstvom pre demokraciu i štát je autokratický systém vládnutia... keď to nemalo žiadny zásadný vplyv na väčšinu občanov?“ Ako si na túto otázka pán prezident sám pre seba odpovedal? „Nechcem veriť, že keď urobíte morálne nevyhnutný skutok, že to môže byť skutok negatívny... Napriek tomu, čo všetko sa potom stalo, hovorím aj dnes, že to bolo treba urobiť a malo to zmysel.“Áno, pán prezident, malo to a má to zmysel. Lebo ak je niečo, čo môže urobiť iba jeden človek, tak ten človek to urobiť musí. Je to jeho povinnosť. To je to, čo nám hovorí prezident Kováč svojím životom i svojimi pamäťami. Keby sa tu každý správal podľa Kováčovej vety a Kováčovej zásady, bolo by Slovensko úžasnou, mimoriadnou krajinou. Boli by sme krajinou, v ktorej je každý občan ako prezident.
Príhovor Mariána Leška na prezentácii knihy 14. decembra 2010 na Bratislavskom hrade
