Sirény neutíchli

Dej knihy, ako už napovedá jej názov, sa odohráva v Ukrajine, ktorá sa už viac ako dva roky bráni ruskej agresii. Autor sa, na rozdiel od mnohých širokospektrálnych odborníkov na všetky témy, netvári, že masívny a bezprecedentný útok predpovedal. Práve naopak, čitateľovi sa zveruje so svojimi postojmi spred februára 2022 a s tým, ako aj jeho samotného masívnosť útoku prekvapila.  

Čitatelia, ktorí sú oboznámení s autorovou prvotinou Donbas – Svadobný apartmán v hoteli Vojna, sa dozvedia aj o osude časti hrdinov tejto knihy. Forróova prvá kniha je do istej miery v jeho novinke stále prítomná. Neprekvapuje to, keďže obidve knihy sa zaoberajú udalosťami v Ukrajine a ruskou agresiou či už v roku 2014, alebo v roku 2022.  Medzi oboma knihami je však zásadný rozdiel v tom, ako autor k svojmu dielu pristupuje. Posun vidieť aj v autorovom vzťahu voči jednotlivým respondentom jeho reportáží. V Donbase sa Forró pokúšal, a treba povedať, že veľmi úspešne, zachytiť pohľad na vojnový konflikt z pozície oboch táborov. Teda nielen bojovníkov, ktorí bránili ukrajinské územie a nezávislosť, ale aj postoje proruských separatistov. Vzhľadom na rastúce napätie a následné obnovenie horúceho konfliktu však tento duálny pohľad už nebol naďalej možný, resp., autor si uvedomuje, čo by mu hrozilo, keby sa pokúsil komunikovať s ruskými vojakmi, resp. kolaborantmi na Rusmi dobytom území.

Objektivita vs. neutralita

Rozšíreným názorom v časti našej spoločnosti je, že v prípade popisovania konfliktu objektivita musí automaticky znamenať neutralitu. Ako však písať neutrálne o vojne, keď agresor od začiatku porušuje všetky písané aj nepísané pravidlá vedenia vojny? Forró to vo svojej knihe podľa mňa zvládol bravúrne – nie tým, že by sa tváril ako neutrálny pozorovateľ, ale práve naopak – priznal, kde hodnotovo stojí, a jasne tak ukázal svoje postoje k tomuto konfliktu. Vzhľadom na jeho osobné spojenia s mnohými Ukrajincami, resp. príslušníkmi Gruzínskej légie, by mu asi neutrálny postoj nikto neuveril. Ak aj áno, bolo by to pre dej knihy kontraproduktívne. Z textu by vypadli dôležité pasáže o tom, ako Forró absolvoval svoje početné cesty na územie napadnutého štátu a ako sa pokúšal pomáhať najprv utečencom, prichádzajúcim na Slovensko a neskôr ľudom, ktorí z rôznych dôvodov museli ostať vo svojich domovoch, ešte aj dnes ostreľovaných ruským delostrelectvom. Forró sa venuje mnohým oblastiam, ktoré v posledných dvoch rokoch rezonovali aj v našich médiách. Píše o obsadení Černobyľu, bojoch v Azovstale, ale aj o tom, ako sa miesta, ktoré poznal ešte pred vojnou, menili na miesta, ktoré pripomínajú pekelnú zákopovú vojnu z čias prvej svetovej vojny, napríklad Bachmut.

Prečo je dôležité, že Forró priznáva svoj postoj na strane Ukrajiny? Okrem nastavenia morálneho kompasu, kde je len normálne, že sa snažíme pomôcť napadnutému pred agresorom, je to dôležité aj preto, že autor na stránkach svojej knihy otvára mnohé, pre dnešnú Ukrajinu problematické témy. Práve to, že čitateľ už po prvých stranách vie, kde sa autor hodnotovo nachádza, umocňuje význam tých častí knihy, kde píše o nedostatkoch aj na ukrajinskej strane. Treba zdôrazniť, že si nezatvára oči a správne poukazuje na to, že pomenovanie problému je základným krokom, ktorý treba spraviť, ak je úprimná snaha situáciu vyriešiť. Čitateľ sa tak dozvie o tom, aké problémy sú spojené s distribúciou humanitárnej pomoci, zbraní frontovým jednotkám, ale aj o tom, ako sa na prvé hodiny, resp. dni vojnového konfliktu a územné zisky Ruska, pozerajú ľudia, ktorí na daných územiach žili alebo tam mali príbuzných. Forró komentuje aj politickú situáciu v krajine, pričom nerobí hĺbkovú analýzu, ale spomína skôr to, ako situáciu vnímajú obyvatelia. Tento ľudský rozmer je veľmi dôležitý, pretože budú to práve títo ľudia, ktorí sa po vojne budú pýtať aj na mnohé zlyhania spojené s februárom 2022. 

Ľudský rozmer

Mnohé problémy, ktoré Forró spomína, sú súčasťou každého vojnového konfliktu. V čom je teda sila tejto knihy? Ľudský rozmer: informácie v knihe sú prepojené s ľudskými príbehmi. Forró tak pripomína slovenskej spoločnosti tragédiu obyvateľstva jej najväčšieho suseda, a to v čase, keď je značná časť spoločnosti k vojne v Ukrajine apatická, ak nie rovno negatívne naladená smerom k obrancom.

Spev sirén je svedectvom hrôz vojny, ktorú si obyvateľstvo bohatej Európy a na svetové pomery aj bohatého Slovenska nevie predstaviť. Tomáš Forró napísal knihu, ktorá pripomína, akú cenu platia Ukrajinci v boji proti agresorovi aj to, aké výzvy pred nimi ešte stoja – či už vo vojne, alebo neskôr po skončení vojny – dúfajme, že víťaznom.