Vyhľadávanie
V rozhovore pre Knižnú revue si minulý rok povedal, že robíš len to, čo ťa napĺňa a čo ti prináša potešenie. Platí to aj o najnovšom románe?
Netuším, z akého iného dôvodu by v súčasnej dobe niekto písal knihu, ktorá má vyše 500 strán. Ale je pravda, že som zrejme dospel do veku, keď ma začína veľmi zaujímať minulosť. Minulosť malej krajiny, akou je Slovensko a minulosť zvláštnej rodiny, akou je aj naša. Osudy každej slovenskej rodiny sú spletité, rozporuplné, absurdné a občas neuveriteľné – pretože najmä druhá polovica 20. storočia všetkým dala poriadne zabrať. Môj rozprávač má navyše veľmi provokatívne názory a sarkastický pohľad na veci okolo seba, čo je mi veľmi blízke.
Pamäť je silné slovo… Dom hluchého je azda práve o nej, o histórii 20. storočia prerozprávanej cez rodinné osudy. Znie to veľmi široko, ako si tieto vrstevnaté inšpirácie zladil?
Pamäť je silné slovo najmä preto, lebo, či chceme alebo nie, je zmesou faktov a fikcie, pričom to druhé zväčša výrazne prevažuje. To „zladenie“ asi musia posúdiť čitatelia – ale snažil som sa z množstva materiálu povyberať príbehy pre danú dobu istým spôsobom typické. Nie výlučné, skôr úplne bežné. Dom hluchého je však aj o vzťahu otcov a synov, o spoločných nedeľných obedoch a o tom, ako vyzerajú dejiny z perspektívy jedného ľudského života. Mám na mysli to nadšené objavovanie a následné pozvoľné strácanie sveta. Teda – aspoň som sa o to pokúsil.
Fikcia a fakt. ako sa stretli v tvojom rozprávaní?
Pri písaní tejto knihy sa naplno prejavilo moje zberateľstvo rozličných reálií, príhod, útržkov rozhovorov, denníkov a životopisov. Na usporiadanie 650 strán poznámok, ktoré som zhromažďoval vyše šiestich rokov, mi veľmi pomohla skúsenosť so strihaním filmov, bez toho by som to asi nezvládol. Najprv som zbieral našu rodinnú históriu, ale veľmi skoro ma začali zaujímať širšie súvislosti. Tak som sa na ne začal vypytovať rozličných cudzích ľudí a to môj príbeh výrazne ovplyvnilo, čiže rodinných vecí v knihe nakoniec zostalo málo. Som navyše dosť neposedný, a nevydržím len tak zapisovať a klásť fakty vedľa seba – tak som ich so značnou dávkou fantázie začal kombinovať, pričom som si dával pozor na reálnosť. A aby som nezostal otrokom dejín jedného konkrétneho mesta, vymyslel som si vlastné, fiktívne. Brežany. Má však vlastnosti typického západoslovenského mesta. Je veľmi presne zasadené do doby a priestoru.
Pokladáš Dom hluchého za prelom vo svojej tvorbe?
Určite. Už len rozsahom. Okrem toho ma čoraz viac začínajú zaujímať silné príbehy vychádzajúce z reality a som fascinovaný rozprávaním v prvej osobe – so všetkými nečistotami, nepresnosťami, emóciami a iróniou. Cítim, že odteraz bude moje písanie iné. Nechám sa prekvapiť, pretože si myslím, že je to niečo tak trochu mimo mňa.
