Vyhľadávanie
Napriek zaradeniu ostatných kníh Kamila Zbruža do básnickej edície vydavateľstva Drewo a srd už dlhšie nemožno nazývať jeho tvorbu jednorozmerne poéziou. Tá je skôr, čím ďalej, tým viac, zmesou vizuálneho umenia a performancie s občasnými tematickými a formálnymi prienikmi do sveta mytológie, alchýmie, hermeneutiky, hudby, no a predsa len aj literatúry. Preto by bolo azda nenáležité čítať tieto umelecké útvary „len“ ako poéziu. Celkom zásadnú, no tiež zámernú prekážku pri ich čítaní predstavuje nejasná miera irónie, ktorou Zbruž napĺňa svoje umelecké gestá.
Tandem kníh vydaných v tomto roku Uroboros a Magnum Opus je uvedený venovaním umelcovi Milanovi Adamčiakovi, čo sa napokon odráža aj na koncepcii kníh. Uroboros predstavuje dve formy vizuálnej poézie („alien poetry“), ktoré zakresľujú binárnym kódom Cheopsovu pyramídu, miesto istého duchovného precitnutia a vízií. Magnum Opus je koncipovaný ako zápis hudobnej partitúry, symfónie rôznych hlasov, ktorú diriguje sám autor na dvoch fotografiách. Hlasy rôznych vokálnych rozsahov menujú postavy z gréckej či egyptskej mytológie, alchymické fenomény a osobnosti a iné. Zbružovo veľdielo, magnum opus, rámcujú výroky z Tabuly smaragdiny, starovekého traktátu, ktorý je dodnes zdrojom hermetických, mytologických a ezoterických inšpirácií a ktorý sa dotýka problému pralátky, vzniku a premeny materiálov. Tieto výroky signalizujú Zbružov zámer s umeleckým dielom: tvoriť svet z ničoho a, čo je azda preňho dôležitejšie, upriamiť pozornosť na tento proces tvorivého vznikania a v konečnom dôsledku aj zanikania. Na prázdnotu Zbruž odkazoval napríklad v dobre známej, ak to tak možno nazvať, básnickej performancii Ticho zo zborníka Barbarskej generácie a v samostatnej knihe Notes. V Magnum Opus sa prázdnota narušuje, čítame hudobnú partitúru, symfóniu, ktorá sa cyklicky zopakuje, aby v závere spolu so zavretím knihy zanikla. Reflektovanie tvorivého procesu, jeho rôznych módov a výsledkov je napokon autorovou návratnou témou, ktorá sa prejavuje v tom, čo možno nazvať sebareferenčnosťou, ironizáciou či až relativizáciou umeleckého výkonu.
Možno povedať, že Zbružova tvorba je v slovenskom kontexte skutočne experimentálnou, testujúcou hranice definovania literárneho diela, splývanie umeleckých foriem a vnímanie umeleckého diela. Hovoriť o úplnom novátorstve by však nebolo presné, napokon samotný Adamčiak dávnejšie realizoval umelecké formy, ktoré využíva aj Zbruž. S prihliadnutím na súčasnú podobu slovenskej poézie je však možné povedať, že v upustení od striktného chápania literárneho diela predstavuje svojský nonkonformistický hlas. Je zároveň jeden z mála, čo takúto podobu umeleckého prejavu realizuje knižne. To mu poskytuje aj určitú výhodu a výnimočnosť – v oblasti performatívneho umenia by totiž jeho umelecké výkony nemuseli nutne pôsobiť provokatívne, nieto ešte novátorsky.
Kriticky reflektovať Zbružove „zbierky“ je tenký ľad. Hoci ho kritika často odmieta, ak začneme jeho tvorbu chápať nie ako poéziu či literatúru, ale ako performanciu, zistíme, že práve táto umelecká forma si vyžaduje kritický ohlas, interpretáciu, vysvetlenie. Problém je v tom, že Zbruž to nikomu neuľahčuje, lebo jeho samotná umelecká dráha je performanciou sama osebe. S každou novou knihou doslovne opakuje svoje typické motívy, prípadne ich len jemne variuje, nadobúda nové a generuje ďalšie významy – skrátka požiera samu seba. Preto sa čitateľ nemôže zbaviť pocitu, že písaním o nej len naletel na akýsi elaborovaný vtip. Je však dostatočne tvrdohlavý, aby sa toto autorské gesto mohlo dokonca javiť ako sympatické, hoci vypovedajúce čoraz viac iba o sebe.
