Vyhľadávanie
Alessandro Baricco, známy predovšetkým ako prozaik, je aj vyštudovaný hudobný teoretik. Istý čas pôsobil ako hudobný kritik, ale – ako zistil – toto povolanie je vraj smutné...
Taliansky prozaik, dramatik, scenárista a esejista Alessandro Baricco si získal popularitu a prenikavé celosvetové renomé predovšetkým svojou bohatou literárnou tvorbou. Jeho úspešné romány Oceán more, Hodváb, Trikrát na svitaní, Mladá nevesta a Pán Gwyn sa vďaka vydavateľstvu Slovart dostali aj do rúk slovenského čitateľa.
Málokto u nás však vie, že Baricco je aj vyštudovaným hudobným teoretikom a popri svojej umeleckej spisbe istý čas pôsobil ako hudobný kritik v denníkoch La Stampa a La Repubblica (a z tohto obdobia si odniesol prekvapujúce poznanie, že povolanie hudobného kritika je vraj smutné). Autorovo solídne muzikologické vzdelanie sa pretavilo do dvoch zbierok esejí s názvom Génius na úteku (1988) a Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (1992). Tá druhá nedávno vyšla v preklade Stanislava Valla vo vydavateľstve Artfórum v spolupráci s OZ Konvergencie.
Zdanlivo excentrický názov knihy vychádza z dvoch citátov o hudbe umiestnených na frontispise útlej publikácie – z druhého zväzku Heglovej Estetiky a z univerzitnej štúdie o dojivosti kráv v americkom Wisconsine. Napriek autorovej literárnej zručnosti nie je to čítanie, ktorému by sa dokázal pohodlne oddať hudobný laik, skôr naopak: vyžaduje si vzdelaného a v klasickej hudbe dobre zorientovaného respondenta. V štyroch kapitolách tejto úvahy o tzv. osvietenej hudbe a modernosti sa Baricco zamýšľa nad fenoménom ušľachtilého naratívu hudby 18. a 19. storočia, ktorú súčasné publikum v dôsledku interpretačnej transformácie „znovu nachádza“ a „znovu objavuje“.
V úsilí o zjednodušenie by sa pisateľov problém dal charakterizovať tézou, „čo je hudobné dielo, čo nie je a načo je na svete“ (aby sme parafrázovali názov slávnej eseje Václava Černého o literárnej kritike). Riešeniu problému ako nazerať na hudobné dielo sa v minulosti podrobne venovali najmä hudobní fenomenológovia (za všetkých spomeňme poľského estetika Romana Ingardena a jeho štúdiu Hudobné dielo a jeho totožnosť). Baricco si pri analýze hudobných archetypov minulosti počína nadmieru umne, no svoje úvahy posúva ešte ďalej: model tzv. osvietenej hudby stavia do protikladu s princípmi hudobnej avantgardy (dodekafonická a seriálna hudba), pričom tvrdí, že vo vývoji hudby došlo začiatkom 20. storočia k prudkej a násilnej ruptúre, v dôsledku ktorej je dnes „súčasná hudba umelo udržiavanou realitou, ktorá nemá žiadne publikum“. Ľudia jej vraj nerozumejú, vyhýbajú sa jej, v lepšom prípade ju tolerujú. (Ako človek z odborných kruhov, ktorý stál v roku 1991 pri zrode domáceho festivalu súčasnej hudby Melos-Éthos a niekoľko jeho ročníkov aj viedol, mu musím dať za pravdu).
V záverečnej kapitole svojho textu s názvom Spektakulárnosť Barrico načrtáva iné možnosti modernity v prístupe k rozvíjaniu genetického dedičstva tzv. osvietenej hudby. V jeho ponímaní tieto možnosti reprezentujú dve charizmatické osobnosti hudby zo začiatku 20. storočia: Giacomo Puccini a Gustav Mahler. Puccini, tvrdí Baricco, vytvoril novú ideu divadelného spektáklu, kde spolunažívajú umenie a odpad, vulgárnosť a noblesa či banalita a poézia. Mahlerov symfonizmus zasa pracuje s pyrotechnickou surovinou grandióznej a hypnotizujúcej procesie, ktorej výsledkom sú ohromujúce plátna, evokujúce kino, určitý druh filmovej hudby (spomeňme si hoci na Viscontiho filmové spracovanie Mannovej novely Smrť v Benátkach, ktoré v druhej polovici 20. storočia vyvolalo ošiaľ z Mahlerovej hudby). Skrátka, hudobná avantgarda je v Bariccovom ponímaní trhlinou, historicky neúspešným „lingvistickým experimentom“, ktorý zrušil spektakulárnosť tzv. osvietenej hudby, presadzovanej novátorskou tvorbou Pucciniho a Mahlera. Tento princíp v zhode s Bariccom výstižne charakterizuje gnóma skladateľa Vladimíra Godára, ktorou zavŕšil jednu zo svojich brilantných muzikologických esejí: „Budúcnosť má len tá hudba, ktorá má aj minulosť.“
Záverom krátka poznámka. Stanislav Vallo, ktorý náročný Bariccov text preložil doslova majstrovsky, v Poznámke prekladateľa vysvetľuje, prečo si z viacerých možných slovenských ekvivalentov talianskeho výrazu „musica colta“ zvolil termín „osvietená hudba“. Dá sa s tým súhlasiť, je to jedna z možností, no ja som si pri čítaní textu v duchu spontánne nahrádzal výraz „osvietená“ slovom „ušľachtilá“, ktorý sa mi zdal výstižnejší. Až som napokon dospel k noticke na zadnom prebale knihy, kde sa termín musica colta naraz prekvapujúco ocitol v preklade nie ako osvietená, lež ako ušľachtilá hudba. Čaro nechceného...
Alessandro Baricco: Hegelova duša a kravy z Wisconsinu
Preklad: Stanislav Vallo
Bratislava: Artforum, 2022
