Päť dolárov mesačne

Netuším, koľko času musí uplynúť, aby sme pochopili a rozanalyzovali všetko, čo za dlhé mesiace totálnej ruskej vojny proti Ukrajine zapustilo v našom vnútri ostré korene. Na vytvorenie umeleckého diela, ktorý by sa zrodilo zo skúsenosti veľkej vojny, teraz ani nepomyslíme. Našou prioritou sú – generátory, motorová nafta, sekery, prostriedky na čistenie zbraní a teplé vložky do vojenskej obuvi. Aké umelecké dielo? Aké umenie? O čom by sme mali hovoriť a písať, aké slová by sme mali nájsť pre výstižné obrazy, v čom hľadať nové posolstvá, aký charakter sujetov vymyslieť? Hlavne prežime. Významy budeme hľadať potom. A napíšeme potom. A nakrútime film. A ešte pridáme vynikajúcu a vôbec nie banálnu obraznosť. Všetko bude. Raz.

Umenie počas vojny je situačné a expresívne; akási okamžitá fyziologická reakcia na podnety. Často je to umenie plagátov, populárne, ktoré svoju aktuálnosť stráca rýchlo. To, o čom sme sa rozprávali včera, je dnes zabudnuté, nové podnety aktivovali nové reakcie a na povrch vytryskol jednodňový kultúrny produkt. Je tu – a už ho niet. Informačný prúd ho cez seba prehnal ako dym komínom, ktorý zanechal na stenách ľahkú vrstvu sadzí. Samozrejme, hoci len zriedka, stáva sa aj to, že niekomu z básnikov, dokumentaristov, umelcov sa predsa len podarí s krvou vykašlať aj akési zrazeniny koncentrovanej bolesti, odliatky súčasnosti, ktoré ostanú ako silné artefakty našej chimérickej, temnej a zároveň v mnohom jasnej doby. Niekto skvelo lieči rany humorom, nehou, múzicky talentovaným navliekaním dobrých slov a nezabudnuteľných obrazov na niť, ktorej sa potom držíme pri našom brodení sa dopredu. Ale to nie je o mne. Moja niť sa zachytila niekde tam, za ďalšou zákrutou kľukatého labyrintu.

Nebolo to tak vždy. Moja „debutová vojna“, počas ktorej som odslúžil takmer polrok v radoch Ozbrojených síl Ukrajiny v rokoch 2015 – 2016, mi okrem iných skúseností priniesla aj jednu veľmi špecifickú. Počas desiatich mesiacov strávených pri frontovej zóne na jednom území s rozmermi 10 krát 400 metrov som dokázal premeniť zvyčajné chápanie plynutia času na novú formu: bola to rozkoš z jeho absencie; akoby bol môj život bez konca, ako v podstate aj fakt, že som sa nachádzal v tejto zalesnenej zóne pod Popasnou. Nerátal som s časom. Vlastne som ním pohŕdal, nevnímal som, že je v mojom živote prítomný. A preto som v prestávkach medzi plnením mojich vojenských povinností pocítil jeho nekonečno a dovolil som si pozerať po päť filmov denne, celé hodiny počúvať hudbu, písať asi 10 až 20-tisíc znakov umeleckej prózy. Vtedajšia vojenská skúsenosť mi umožnila veľa písať, stavať lešenie okolo románu, ukladať text vrstvu za vrstvou. Písal som ľahko a veľkoryso, akoby som sa po zvyšok života – po vojne, po demobilizácii, po smrti – už nechystal písať vôbec. Boli to hry zo života, vzdialené vojne a kategóriám tragického. O vojne sa mi chcelo písať najmenej. Teda, nechcelo sa mi písať vôbec. Vtedy som odprisahal, že ak sa raz dostanem z tejto bezodnej časovej studne, z tejto prázdnoty, ktorá ma tak dlho vysávala, už sa nikdy nevrátim do armády, ale budem sa venovať výlučne písaniu.   

Slovo som však nedodržal. V tomto roku som zobral do rúk zbrane opäť. Môžeme diskutovať, prečo sa to stalo a prečo som sa – podobne ako milióny iných ukrajinských občanov – rozhodol takto. Lebo teraz ide o niečo úplne iné. Tentoraz sa mnoho zmenilo najprv vo mne. Okrem plnenia mojich bezprostredných povinností veliteľa oddielu už nemám silu a nedokážem žiť ešte iný život ako ten vo vnútornej emigrácii. Napohľad by sa zdalo, že mi armádna rutina dáva veľa možností, ako tráviť voľný čas. Pretože hodiny čakania sú prevažne oveľa dlhšie ako momenty plnenia bojových a iných úloh. Ale okrem toho, že som vojak, už nestíham nič viac. Nechcem; všetky veci robím úchytkom a nemôžem sa sústrediť na žiadnu z úloh. O čom mám písať? Aké mám hľadať posolstvá, aké mám voliť slová, aké vymýšľať zápletky? Realita je všadeprítomná a bohatá na udalosti, nenecháva priestor pre ilúzie, namiesto toho ťa núti viac mlčať a premýšľať. Myslieť na perspektívu, myslieť, kým je čas, myslieť, kým taká možnosť je. Mojím hlavným spoločníkom nebola ani tak vojna, ktorá sa mi tiahne životom ako čierne pozadie, ale moja staronová rola – mlčanlivého odľuda a samotára. A zaujímavé je, ako som okrem toho, že som nedokázal napísať alebo vytvoriť nejaké kreatívne dielo, zrazu stratil aj schopnosť ho konzumovať. Počas všetkých týchto mesiacov totálnej vojny som neprečítal jedinú knihu, nezaujímal sa o žiadne kultúrne podujatie, nepozrel ani jeden film; sústredil som sa takmer výlučne na sledovanie krátkych videí na TikToku a hranie jednoduchých hier na telefóne, založených na reflexoch a primitívnych reakciách.

A potom sa objavila hudba

Zdá sa, že nemôže byť banálnejší nástroj samoterapie a prameň potešenia pre dušu, ktorá vyschla do stavu beztiaže, ako hudba. Vojna, epidémia, inaugurácia prezidenta či pohreb monarchu, katastrofa národného rozsahu či psychologická trauma spôsobená nešťastnou láskou, svadba ďalekého príbuzného alebo neutrálne pozadie počas dlhej cesty na pobrežie Jadranského mora. Hudbu počúvali v zemľankách prvej svetovej vojny, na palube Titaniku, vo vyšetrovacích miestnostiach väzníc NKVD, v stiesnených priestoroch varšavského geta, v zákopoch druhej svetovej vojny, v dažďových lesoch južného Vietnamu, na zhromaždení pri Lincolnovom pamätníku, v odkrvenom Sarajeve, počas Oranžovej revolúcie alebo Revolúcie dôstojnosti. Hudba bola večným spoločníkom dejín, sprievodcom v šírom svete, sprievodcom k rôznym emočným stavom celého národa aj jednotlivca. Hudba sa pre mňa nestala ničím iným ako mitrilovou niťou, mocnou a magickou, ktorá ma spája s minulosťou, teda s mojou existenciou pred veľkou vojnou, s tichou pohodou zimných večerov a letných slnečných rán, keď som nemyslel na prežívanie, ale na život, nie na ďalšiu tragédiu generácie s charakteristickými archetypálnymi traumami, ktoré Rusko s manickou periodicitou spôsobuje mojej krajine, ale na akýsi typický európsky smútok, ktorý sa cyklí v individuálnom prežívaní, v mukách tvorby a hľadaní zmyslu v nezmyselných veciach.

Bolo to sladké obdobie, ktoré prebiehalo v sprievode hudby z mojej zbierky audiokaziet. Stovky albumov a výberov od Chopina a Milesa Davisa po The Beatles, Toma Waitsa a Run DMC. Od Edith Piaf a Mylene Farmer po Blondie, Morcheebu a Billie Eilish. Moja hudba bola farebná ako výklad v obchode s komiksami a večerný repertoár som vyberal podľa nálady alebo túžby dosiahnuť určitú emočnú príchuť v tichom a sviežom bytí.

Vojna zmenila všetko. Dlho som hudbu počúvať nemohol, v princípe mi to pripadalo ako svätokrádež, nútil som sa byť chladný a bezcitný, zameraný na vojnu a nebezpečenstvo, na zvierací strach a tupú bolesť. Hudba ma ponorila do tých normálnych stavov, ktoré sa nezhodovali s pocitom nezvratnosti, šoku a temného otupenia. To všetko si vyžadovalo ticho. Vonkajšie aj vnútorné. Na to, že nemôžem hudbu počúvať na jej nosičoch, som si nevedel zvyknúť. Prekážal mi elektronický formát, na ktorý som zvyknutý nebol. Po príjemnom zvuku, ktorý vydávala platňa, sa mi digitálny formát zdal pichľavý a ostrý ako mrazivý dych. Na všetko sa však zvyknúť dá, najmä keď nie je na výber. Ja som na výber nemal, a tak som akceptoval hudbu z telefónu či zo streamu. V určitom okamihu som si dokonca uvedomil, že AirPods a Spotify nahradili nielen analógové počúvanie, na ktoré som bol zvyknutý, ale aj komunikáciu, priateľov a dokonca všetko umenie, ktoré ma obklopovalo pred vojnou. Literatúra, maľba, filmy sa vytratili ako nevhodné, rudimentárne až rušivé prvky minulého života. Hudba zvláštnym spôsobom zostala. Stala sa mojím pokračovaním, inšpiráciou a podnetom prežiť ďalší deň, mojím kompasom v topografii novej trpkej reality.

Počas jednej z online psychoterapií sa ma terapeutka opýtala, či počúvam hudbu a ak áno, akú?  „Hudbu môjho detstva a hudbu mladosti,“ odpovedal som. „Čo je to za hudbu?“ pýtala sa ďalej. „Popíšte ju.“ „Je to dobrá hudba,“ povedal som.  „Hudba, vďaka ktorej ožívam.“ 

Hudba, vďaka ktorej ožívam. Keď je všade tma, hrôza a samota, keď mám službu blízko protivzdušnej obrany alebo jazdím po tmavom lese do susedných dedín, keď donekonečna hádžem drevo do piecky v domčeku na kraji lesa, keď fučí studený severný vietor, keď necítiš žiadne emócie, pretože si to všetko utopil v čiernom bahne kdesi vo svojom vnútri na začiatku vojny a keď sa už pár chvíľ cítiš mŕtvy, vtedy sa objaví hudba, ktorá ťa núti ožiť. Hudba, na ktorú spomínaš ako na veľmi konkrétny fyzický objekt. Audiokazeta, ktorú držíš v rukách, keď máš 10 – 12 rokov, plastová krabička, papierová vložka, žiarivá ilustrácia albumu. „Crash! Bum! Bang!“ Roxette, „Jazz“ Queen, „Violator“ od Depeche Mode, „The Wall“ od Pink Floyd či napríklad bláznivý Dr. Alban na titulke Look who’s  talking  now. A „Brothers in Arms“ od Dire Straits, „Zebra“ od YELLO alebo „Hunky Dory“ od Davida Bowieho. A toto všetko je vo mne zrazu prítomné s jasnými tieňmi môjho provinčného detstva, keď som stál pri striebornej audiotéke „Radiotechnik“ a prehrabával sa v otcových audionahrávkach, dlho som si vyberal hudbu, ktorá by sa hodila k mojej nálade, potom som ležal v strede miestnosti na sivom koberci so stopami plastelíny, spieval som si a neznáme anglické slová som si pri tom vykladal po svojom. Nebola nijaká vojna, nijaké temné lesy, nijaká minulosť, na ktorú neustále myslíš, nijaká budúcnosť, na ktorú myslieť nechceš. Bolo to tu a teraz, živá hudba, živý ty a živý každý, koho miluješ svojím pubertálnym srdcom...

Nechajme však hudbu hudbou. A čo literatúra?

Asi raz za dva týždne psychológ práporu vedie pre našu rotu stretnutia. Nedávno sme mali psychologické praktikum, zamerané na prevenciu proti vyhoreniu. Prišlo asi dvadsať vojakov z celej roty. Boli to väčšinou tí, ktorých vzali nasilu a prinútili ich sadnúť si za stôl. Prišli sme do sály v opustenej vile na severe krajiny, ktorá momentálne slúži pre potreby ukrajinskej armády. Psychologička, žena približne v mojom veku plná falošného nadšenia, ako animátorka v rezortnom hoteli rozdávala úlohy. Jednou z nich bolo doplniť vetu „Nikdy som nebol...“ a následne pomenovať povolanie alebo činnosť, ktorú máme veľmi radi, ale ktorú sme nikdy nerobili. A tak sme všetci – strelci, guľometníci a granátometníci – museli v hlave naprojektovať akúsi požiadavku na svoje nerealizované túžby, obrátiť na ne svoju pozornosť a potom si vyčleniť istý čas a pracovať nad zhmotnením našich túžob. Z dvadsiatich ľudí dvaja nikdy neboli tanečníkmi, traja nikdy neboli spevákmi, dvaja nikdy neboli umelcami a jeden klaviristom. Takmer polovica opýtaných, ktorí okrem mňa nemali nič spoločné s kultúrnym priestorom, mali istú pietu k tvorivým profesiám. Manažéri, právnici, automechanici, vodiči, úradníci, ktorí boli na čas vojny pripojení k vojnovej beztvárnosti, zrazu odkryli tajomné dvere k svojim skutočným túžbam. Som si však istý, že nikto z nich neurobil a nikdy neurobí nič, aby sa priblížil k realizácii týchto túžob. Neviem, či je dobré alebo nie, ak sa nikdy nestanú tanečníkmi, spevákmi alebo spisovateľmi. Možno sa po vojne nájdu takí, ktorí si prvýkrát vyskúšajú niektoré z umení, ale v 90 % prípadoch to bude mať terapeutickú a nie umeleckú funkciu. O dva, päť, desať rokov budú na ukrajinskej kultúrnej scéne hrať plus-mínus tie isté postavy ako predtým. Ak prežijú, samozrejme. Oni, teda my, budeme tlmočiť staré reinterpretované posolstvá, presýtené chimérickými vojnovými obrazmi a typickými zápletkami v novom krvavo-čiernom obale. Všetci, teda aj my, budeme desať rokov pozývaní na medzinárodné festivaly, konferencie a kultúrne podujatia, budú si tam užívať naše traumy, budú skúmať naše hlboké jazvy ako v galérii, dajú peniaze na filmy, divadlo, literatúru, budú sa snažiť o zmierenie s nepriateľom a znova a znova hovoriť o liečivej úlohe umenia.

Na sedení som povedal, že som nebol nikdy spisovateľom, čím som medzi ostatnými vyvolal prekvapenie. A len sám pre seba som dodal, že som nikdy nebol spisovateľom, ktorý by nemusel deliť svoju literárnu tvorbu s inými aktivitami. Vojaci pobehujú s puškami a spisovatelia sedia v útulných kanceláriách v kožených kreslách a píšu. Alebo na ostrovoch pri pohári rumu spomínajú na svoju parížsku mladosť. Nie, nechcem byť vojakom. Neznášam zbrane, neznášam vojenskú romantiku, armádu a vojnu ako takú. V tejto príliš hlasnej samote sa cítim nepríjemne, až zle. Chcem posadiť svoj zadok do koženého kresla a na jazyku cítiť pálčivú sladkosť rumu. Nezáleží na tom, že som svoju mladosť neprežil v Paríži v 20 rokoch, ale v uliciach Kyjeva v roku 2000. Na druhej strane, mal by som o čom písať, keby som v živote nemal všetky tie aktivity, ktoré ma neustále odvádzali od literatúry?

Už dávno som sa rozhodol, že ak sa mi raz podarí vrátiť do svojho bývalého života, ak si raz spomeniem na to, ako sa zo slov tvoria vety a ako sa vety ukladajú do veľkých románov, potom je nepravdepodobné, že o tejto vojne niečo napíšem. Žiaden umelecký text. Namiesto toho budem písať o láske. A o hudbe. Pretože láska, bez ohľadu na to, v akom stave anabiózy sa teraz nachádza, je jediná vec, ktorá nás, hriešnych, drží v tejto realite. A hudba je jediná vec, ktorá túto realitu posúva na úroveň znesiteľnej existencie. Som si istý, že o vojne bude mať kto písať. Čoskoro budú stovky rôznych nemotorných hrdinských románov plných nechutného pátosu, typických denníkov, ale aj stovky skutočne silných dokumentov doby a hlbokých výpovedí. Chcem aspoň veriť, že hodnotné diela na tému tejto vojny sa stanú aj našou literatúrou bez toho, aby sa utopili pod lavínou monotónnej nudnej nadutosti. V umení by sa nemali robiť kompromisy a preferenciami tých, ktorí vytrpeli kvôli víťazstvu a išli k nemu ťažšou cestou, sa majú zaoberať sociálne služby, nie kultúrne pole.

Takže netuším, koľko času musí uplynúť, aby sme všetko pochopili, rozanalyzovali, aby sme prišli k vrcholnému bodu postihnutia toho, čo sa s nami deje. V skutočnosti mi je to úplne jedno. Namiesto toho mám to, s čím sa nerozlúčim, aj keby sa čokoľvek stalo. To, čo ma oživuje. Nekonečný svet hudby, ktorý je so mnou stále, a to len za päť dolárov mesačne.  

Text vznikol v rámci projektu "Ukrainian authors for Europe. Europe for Ukrainian authors", ktorý organizuje Rozstaje.art s podporou Bázis – Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku. Projekt je spolufinancovaný Medzinárodným vyšehradským fondom. 

Artem Čech (1985)

Spisovateľ, autor viac ako 10 umeleckých a non fiction kníh, z ktorých najznámejšie sú Bod nula (Точка нуль), Oblasť D (Район Д), Kto si? (Хто ти такий?). V rokoch 2015 – 2016 absolvoval vojenskú službu v Ozbrojených silách Ukrajiny. Od začiatku totálneho útoku Ruska na Ukrajinu opäť slúži v armáde. Jeho texty sú preložené do angličtiny, nemčiny, poľštiny, češtiny. Je laureátom Literárneho ocenenia M. Gogoľa (2018), Literárnej prémie Josepha Conrada (2019), Knihy roku BBC (2021) a iných.

Preklad: Valéria Juríčková

Valéria Juríčková (1976)

Narodila sa v Stropkove, vyštudovala ukrajinčinu na FiF Prešovskej univerzity. Odborne sa venuje teórii a kritike umeleckého prekladu a prekladá súčasnú literatúru z ukrajinčiny. Okrem časopiseckých prekladov prózy a poézie vyšli v jej prekladoch detské knihy Ktosi alebo Vodné srdce od Viktorie Ameliny, alebo Sova, ktorá sa chcela stať škovránkom od Haliny Vdovyčenko (Slniečkovo 2020, 2021).