Keď si prestávame rozumieť

Kniha Jazero pôsobí ako nezvyčajný začiatok spisovateľskej kariéry, v prípade Donau však zapadá do jej osobitej tvorby. Jazero ale nie je obyčajné, je to poetická obrazová kniha, takzvaná picture book, v ktorej sú slová rovnako dôležité ako ilustrácie. Alebo naopak?

Jazero je poetické umelecké dielo, v ktorom sa hlboké a intímne obrazy spájajú s minimalistickým textom. Na prvý pohľad jednoduchý príbeh klame telom; v skutočnosti ide o univerzálne filozofické zamyslenie nad tým, ako sa dokážeme vyrovnávať so zmenami či stratami. Aj keď je to obrazová kniha, pri ktorej by sme mohli mať pocit, že ide o príbeh pre deti, nie je to tak. Vďaka obmedzenej textovej časti sa môžu čitatelia ponoriť do jazera života a do všetkých zmien, ktoré sa im nevyhnutne prihodia.

Krásno v smutných veciach

„Predstavím si, že klesám do hĺbky. Okolo nôh sa mi šúchajú vodné rastliny a občas sa okolo mňa mihne ryba. Jazero na mňa pôsobí tajomnejšie než more, pretože keď doň vstúpim, bahno sa zvíri a už doň nevidím, len po hmate cítim, čo je v ňom,“ približuje svoje predstavy o jazere Han Donau. Podobne ako oranžové jazero v knižke malo mamu aj starkú, ktoré boli jazerom, každý z nás máme v sebe časť našich rodičov, starých rodičov a ďalších predkov. I keď sa postupne z našej pamäti vytrácajú a pohľad na nich je pre nás zvírený podobne ako jazero, len veľmi ťažko môžeme zaprieť minulosť a isté pokračovanie rodinnej línie, ktorá v nás prirodzene zanechala stopy. Ale nemusíme myslieť len na smrť; v živote sa nám dejú aj iné nepríjemné zmeny, ktoré nás môžu ovplyvniť väčšmi, ako by sme si chceli priznať. Ide o veci, ktoré sú väčšie ako my, ktoré nedokážeme sami ovládnuť a zmeniť. „Zdá mi to ako nevyhnutná stratégia prežitia. Pre mňa jediný spôsob, ako sa môžem so smutnom vyrovnať, je premeniť ho na niečo, čo ma presahuje a spája s ostatnými,“ vysvetľuje autorka dôvod, prečo hľadá krásno v smutných veciach.

Pôsobením týchto zmien v nás ostane posledný kúsok niečoho nášho, niečoho pre nás dôležitého, o čo nemôžeme prísť, pretože by z nás potom už nezostalo vôbec nič. Nie je jednoduché si to uvedomiť, ale je to podstatné, preto si to treba strážiť. Môže sa totiž stať, že nás o posledné zvyšky a spomienky niekto oberie. Napríklad spoločnosť, ktorá sa pripravuje na to, aby nás ovládla, ukoristila z nás aj to posledné, čo z nás robí individuálnu osobnosť. Spoločnosť, ktorá chce, aby sme zapadli, stali sa jedným z mnohých. Ale môže ísť aj o toxickú prácu alebo vzťahy. A čo ostane po tom, keď sa všetko zmení? Je to potom ako smrť? A keď sa začneme vytrácať, splynieme s ostatnými a stane sa z nás len unifikovaná súčasť sveta, len veľmi ťažko rozpoznáme, čo sme my a čo už je z niekoho iného. Ostatní ľudia, bohužiaľ, nepoznajú, čie tie skúsenosti boli. Na druhej strane to môže byť upokojujúce a ľahšie. Ale chceme takto žiť?

Úzke výseky reality

Keďže ide o obrazovú knihu, hlavnú úlohu hrajú ilustrácie, v prípade Han Donau na prvý pohľad možno ľahko čitateľné, ale pri bližšom pozorovaní ukrývajúce rôznu symboliku. „Všeobecne sú pre mňa ilustrácie ako vizuálne riešenie slovných úloh. Snažím sa čo najjednoduchšie vyjadriť podstatu alebo pridať novú významovú rovinu, nájsť nezvyčajný uhol pohľadu. Vždy najprv skicujem rukou. Ruka sama behá po papieri a premýšľa za mňa, ja často dopredu neviem, ako ilustrácia bude vyzerať na konci. Ruka nakreslí čiaru, vedľa nej druhú a mne napadne, že to predsa vyzerá ako noha. Ohnem ju v kolene a zdá sa mi, že možno tá osoba niečo hľadá pod posteľou. V počítači si potom skicu prekreslím, vytvorím si jednotlivé objekty samostatne, premiestňujem a zväčšujem ich na formáte do rôznych kompozícií, a tak to pokračuje – séria zdanlivo náhodných asociácií, ale v pozadí prebiehajú nejaké mne neznáme procesy, ktoré takmer vždy ilustráciu dovedú do zdarného konca,“ dodáva autorka. Kniha Jazero nie je výnimočná len obrazovou časťou, rovnako nezvyčajný je aj formát. „Dôležitou témou knihy je premena a ja mám rada, ak sa obsah zrkadlí vo forme. Chcela som, aby čitatelia a čitateľky fyzicky zažili pocit, že sa niečo v príbehu mení, a napadlo mi, že v istom kľúčovom momente otočím ilustrácie o deväťdesiat stupňov. Z malých úzkych výsekov reality sa zrazu stane niečo obrovské, spojité a komplexné. Najsilnejší kontrast po otočení má práve tento dlhý úzky formát,“ hovorí Donau.

O knihe Jazero sa ťažko píše, pretože každý ju číta inak, podľa svojich skúseností a zážitkov. A zakaždým ju aj vidíme inak; je to kniha, v ktorej pri každom čítaní nájdeme niečo iné, v danej chvíli pre nás dôležité. Práve v tom je jej prínos; nejde o knihu na jedno prečítanie, podobne ako nemôžeme prečítať len raz Malého princa. Kniha ponúka viac otázok než odpovedí práve preto, že ju každý čítame svojimi očami. A vďaka svojim otázkam a vlastnému spracovaniu nám môže pomôcť napríklad vtedy, keď si prestávame rozumieť.