Za stratenou minulosťou v komunistickom Rumunsku

„Som to, čo jem, som taká, ako vyzerám – víťazka,“ zaznieva v prvej kapitole, celkom na začiatku štyristopäťdesiatstranového románu Fontána di Trevi z úst hlavnej protagonistky Letiție Braneovej, rumunskej emigrantky najprv v Nemecku, neskôr vo Francúzsku. Príbehy, ktoré hrdinka rozpráva, však prirýchlo odhalia, že „istota pohľadu“, ktorú získala tam, teda v emigrácii, do veľkej miery v politickom a potom aj materiálnom a sociálnom zabezpečení, sa častými návratmi domov, a teda zákonite aj návratmi v pamäti, vytráca. Domov, Rumunsko v období tranzície a raného kapitalizmu, už totiž, našťastie i nanešťastie, nie je tým, čím bývalo, krajinou prežitej mladosti, ale aj mnohých reštrikcií a tráum spôsobených komunistickým režimom. A to je parketa spisovateľky Gabriely Adameșteanu (1942), oceňovanej a prekladanej rumunskej spisovateľky.

Návraty k osobným traumám

Letiția Braneová sa po svojej emigrácii vracia do Bukurešti pravidelne. Pragmatickú príčinu návratov predstavujú reštitúcie majetku po jej príbuzenstve: „Nikdy v živote mi nezáležalo na bratoch Braneovcoch, ale zaslúžim si byť ich dedičkou: na svojich pleciach som niesla ich hriechy.“ Hlbším a azda aj pravdivejším dôvodom návratov je však rekonštrukcia svojej minulosti, na ktorú je až organicky upnutá. V románe teda ide o prerozprávanie jej vlastného života, ktorý sa práve v tej minulosti a práve v tej krajine odohrával. Napriek tomu, že rozpráva ona, jej naratív je často reakciou na konanie či repliky iných postáv: spriateleného manželského páru Sultany a Aureliana, ktorí jej pri návratoch do domoviny poskytujú ubytovanie, ich praktického synovca Daniela, ale na diaľku aj manžela Petra, ktorý ju na cestách domov zo zásady (zatrpknutia) nesprevádza. Letiția, rovnako ako väčšina evokovaných postáv, podľa ktorých sú pomenované jednotlivé kapitoly, patrí do generácie, ktorá vstupovala do aktívneho života v 60. – 70. rokoch 20. storočia. Všetci si zhodne nesú batôžky ťažkých rodinných anamnéz, ich snahy o realizáciu brzdila táto príťaž, a tak žili a spomínajú, ako vedia (či nevedia), čiastkovo, každý z vlastnej perspektívy a ako im je dopriate (skôr nedopriate). Hoci sú jednotlivým postavám vyčlenené kapitoly, hrajú v nich tak či onak „druhé husle“; tými prvými je rozprávačka protagonistka, cez ktorej sito sa na ne nahliada. Sitom sú, samozrejme, spoločné spomienky, ktorých mierkou je však zas a znovu ona.

Na najsilnejších stránkach knihy Letiția rozpráva o (vlastných či sprostredkovaných) osobných udalostiach, ktoré sa odohrali na pozadí „veľkej histórie“. Popisuje prvé dni „takzvanej“ revolúcie v decembri 1989 („niečo ako Star Wars“ podľa dvoch dospievajúcich pri pohľade na ťažkoodencov v uliciach Bukurešti) a jej krvavé dôsledky. Posledné stretnutie so svojím blazeovaným a nezodpovedným milencom Sorinom v marci 1977 a jej definitívny odchod od neho sa odohrávajú na viac než symbolických a apokalyptických kulisách Bukurešti tesne po zemetrasení. Tentoraz si Letiția nesie navyše bremeno nechceného tehotenstva. Autorka je však dostatočne „krutá“, vonkoncom nechce vyvolávať, a ani nevyvoláva, súcit s hrdinkinou situáciou. Do empatickejšej, ale aj bezmocne nahnevanej polohy čitateľku či čitateľa posunie rozprávanie o ilegálnom potrate, inak dôsledku Ceaușescovho „Dekrétu“ z roku 1967. Jeho vykonanie, okolnosti a dôsledky sú mrazivo realistické, neprikrášlené.

Uprostred historických udalostí

Nemožnosť dôslednej realizácie protagonistky, ale aj ostatných postáv v žiadnom z režimov – v tom najprítomnejšom najmä pre pokročilejší vek – metaforicky vyjadrujú hrdinkine literárne ambície: pred emigráciou a revolúciou vydala dobre prijatú zbierku, ktorá však akosi zapadla pod nánosom historických udalostí, navyše jej osudnepodporila, emigrujúc, ani ona sama. Teraz prišla s rukopisom svojich spomienok a hľadá preň s pomocou jednej z mála mladších, no o to fantomatickejších postáv, vydavateľa. Tento motív sa pravidelne na pôdoryse románu pripomína, až vyvrcholí opäť pre dobu symbolickou floskulou: „Neviem, či ti knihu zafinancuje ani koľko na ňu dá, ..., musíme počkať, kým si ju prečíta, aby sme poznali jeho mienku...“ Budúcnosť (pre dnešok už) anachronického rukopisu, rovnako ako reštituovaného majetku a, napokon, starších, (ale aj mladších...) hrdinov, je aj za súčasných okolností neistá až tragická.

Román Fontána di Trevi slovenského čitateľa a čitateľku možno zo začiatku mierne zmätie: rozprávačka Letiția totiž na seba v rýchlom slede vrství rôzne časové roviny a bohatú koláž postáv, ich príhod a osudov. Autorka v románe stavia na už skôr vyrozprávaných osudoch niektorých z postáv: próza Fontána di Trevi totiž završuje jej trilógiu, začatú v roku 1975 debutom Drumul egal al fiecărei zile (Jednotvárna cesta každého dňa) a doplnenú v roku 2010 románom Provizorat (Provizórium). Tieto postavy, napríklad jej muž Petru, potom ostávajú v predkladanom románe akoby vo vzduchoprázdne; nepoznáme ich hlbší vzťah k protagonistke, a teda ani jej motivácie, ktoré riadia mnohé jej závažné kroky: neveru, ilegálny potrat... Z Rumunska bolo počuť aj skeptické hlasy na adresu prekladov tohto diela, vraj množstvo historických okolností a udalostí, ktoré autorka v diele prostredníctvom hlavnej hrdinky a jej spomienok komentuje, nerumunskému publiku nič nepovie, zmätie ho. Ich obavy, ako sa zdá, sa však nepotvrdzujú: Fontána di Trevi bola zatiaľ preložená do bulharčiny, francúzštiny, nemčiny a už aj slovenčiny. Opisované historické okolnosti okolo zákazu potratov, revolúcie v roku 1989 či porevolučného ťahu baníkov na Bukurešť a ich krvavého vyčíňania, známeho ako mineriády, už patria, myslím si, do historického povedomia Stredoeurópana, Stredoeurópanky. A ak to tak nie je, tieto románové návnady budú istotne vynikajúcou motiváciou nájsť si informácie či už v dostupnej literatúre (napríklad v poľských reportážach Margo Rejmer v knihe Bukurešť: prach a krev), alebo v spletitej sieti.

Miesto na mape a v pamäti

Knihe slovenský preklad veľmi pristane. Prekladateľka Jana Páleníková vie, kde si môže dovoliť ponechať rumunský výraz pre historickú alebo miestnu reáliu a kde ho, naopak, zamení za slovenský ekvivalent či poslovenčí (napr. „sekuritátnik“ pre príslušníka rumunskej tajnej polície Securitate v období komunizmu). Názvy niektorých ulíc, ktoré nie sú známe, prekladá, iné ponecháva v rumunčine. Mená foneticky neprepisuje, no ženské prechyľuje, fakt, ktorý môže pôsobiť protichodne, keď zároveň podčiarkuje cudzosť aj privlastnenie, no zároveň pomáha orientovať sa v texte bohatom na postavy. Historické okolnosti prekladateľka dobre pozná, čo je zrejmé aj z ich slovenského podania. Na druhej strane, na pôde hovorovejšieho jazyka, vnútorných monológov rozprávačky či dialógov je suverénna a používa celkom prirodzený, bohatý a šťavnatý jazyk. Jediná drobná výčitka smeruje k redakcii textu: nájde sa v ňom, na škodu toľkej výnimočnej práce, niekoľko celkom zbytočných chýb.

Podotknem už len toľko, že s Letițiou Braneovou v románe Fontána di Trevi prežijeme čitateľsky vlastne iba jeden deň, no je to deň zadúšajúci a tiesnivý, do ktorého sa Gabriele Adameșteanu zmestilo niekoľko desaťročí rumunskej histórie, ale najmä „jej“ spomienok a pocitov. Tie ju ako minca hodená do rímskej fontány vracajú namiesto do Ríma domov a zas len domov. Nech už domov znamená miesto na mape alebo vo vlastnej pamäti.