Vyhľadávanie
„Zabrániť drancovaniu planéty môžeme jedine tak, že sa vrátime k lokálnemu hospodárstvu, odmietneme kapitalistickú logiku kumulácie rastu, odmietneme predstavu monoteistických kultúr, že človek je pánom prírody, oslabíme zvrchovanú autoritu Boha Otca a priblížime sa, aspoň o niečo, k rešpektovaniu práv Matky Zeme — Pachamama.“
Ide o citát z prejavu istého demokraticky zvoleného prezidenta z medzinárodnej konferencie v roku 2009. Prezident neeurópskeho štátu, samozrejme! Myšlienkové prúdy, z ktorých čerpal, napokon možno prúdia aj v Európe, ale len „podzemne“, vo verejnom priestore už nie. Vyššie citovaný Evo Morales, donedávna prezident Bolívie, akoby patril do nášho sveta a zároveň do iného. Kontinent, odkiaľ pochádza, je nesmierne pestrý a zaujímavý a cestu k premýšľaniu o ňom nám ponúka Silvia Ruppeldtová v knihe Druhá tvár modernity. Eseje o Latinskej Amerike.
V úvode autorka konštatuje, že v slovenských médiách sa prezentácia tejto časti sveta stáva karikatúrou. Heslá, saundbajty, nálepky, ktoré aplikujú napríklad na Kubu, nielenže redukujú realitu, ale zvyčajne ju znetvoria do falošnej podoby. Stráca sa subtílnosť a komplexnosť latinskoamerického myslenia, kde marxizmus často šťastne koexistuje s kresťanstvom. Explicitne to tvrdil katolícky kňaz, básnik a viaceré roky nikaragujský minister kultúry Ernesto Cardenal; pápež Ján Pavol II. ho preto pozbavil statusu kňaza. Vrátil mu ho až pápež František. Európska čierno-biela optika Františkovi nestačí; autorka si myslí, že „svojím odsúdením globálnej biedy, vojen, kapitalizmu, útlaku žien a menšín… sa sám osebe, i keď nie deklaratívne, ale zreteľne, priblížil synkretickej filozofii kontinentu, z ktorého pochádza“.
Kontinent poznačený násilím
Latinská Amerika je navždy bolestne poznačená strašným násilím, ktoré sa odohralo po príchode Európanov na kontinent v roku 1492. Kolumbus a ďalší dobyvatelia vôbec nerešpektovali „Indiánov“ ako ľudí. Domorodé obyvateľstvo považovali len za prostriedok na vlastné obohatenie. Na odôvodnenie krutých koloniálnych praktík veľmi skoro vznikli mnohé filozofické či antropologické teórie. Napríklad Juan Ginés de Sepúlveda sformuloval argumenty, podľa ktorých pôvodné americké zvyky, kultúry, spôsoby vlády a samosprávy neboli ničím cenné či úctyhodné. Európska nadvláda tak mala byť pre pôvodné obyvateľstvo prirodzená a všetky spôsoby poddanstva vrátane otroctva legitímne.
Ale zároveň vznikol hlboký a jasne formulovaný odpor proti dehumanizácii „Indiánov“. Najväčším zástancom ľudských práv pôvodných Američanov bol Bartolomé de las Casas. Las Casas a Sepúlveda sa konfrontovali vo veľkej debate vo Valladolide v roku 1550, čo je zvlášť dôležitý moment v európskom politickom myslení. Ako raz poznamenal Immanuel Wallerstein, Las Casas a Sepúlveda už povedali všetky podstatné za a proti; ich spor pokračuje a je dodnes nevyriešený. „Argumenty proti Las Casasovmu humanizmu boli prakticky identické ako argumenty Mikuláša Dzurindu, vysvetľujúce inváziu Georgea Busha ml. do Iraku v roku 2003,“ provokatívne, ale výstižne dodáva Ruppeldtová.
Smutný pohľad
Autorka v knihe otvára témy, týkajúce sa Brazílie, Argentíny, Uruguaja, Bolívie a Peru, no osobitne a podrobnejšie sa v dvoch kapitolách venuje Čile a Kube. Čilský príbeh nasmeruje k tragédii 70. rokov 20. storočia, keď dlhý demokratický vývoj Čile prerušil krvavý vojenský prevrat. Autorka sústreďuje pozornosť na postavu diktátora generála Augusta Pinocheta, ktorú vníma ako prípad „banálneho zla“ podľa známeho vzoru Adolfa Eichmanna: proti svojim obetiam nepocítil žiadnu nenávisť. „Len“ v danom čase jeho vlastný profesionálny rozvoj či kariérny vzostup od neho žiadal, aby sa pustil do organizácie masovej vraždy.
Úplne iný a zanietený typ bol kubánsky vodca Fidel Castro. Je to moderný Don Quijote, stále v boji proti veterným mlynom, ako sa o ňom vyslovil ktorýsi súčasník. Autorkin pohľad na Kubu je komplexný a často smutný. Na jednej strane vidí heroickú kubánsku odvahu, obrovský význam samostatného postoja tejto malej krajiny voči gigantickým Spojeným štátom. Ale revolučný režim sa zároveň dostal do slepej uličky (čiastočne pre krutú americkú blokádu, ale nie úplne) – nevedel uspokojiť ani prvú generáciu detí revolúcie.
Posledná kapitola je venovaná umelcom: jedna poetka, jeden románopisec, dvaja maliari, dvaja muzikanti. Autorkin jazyk je plynulý a jasný, atraktívne prezentuje osobnosti a krajiny, impresionisticky otvára veľké množstvo tém. Angažuje sa osobitným, vlastným materiálom, vylučujúcim stereotypy, neredukuje kontúry tém. Prináša napríklad v španielskom origináli a vo vlastnom preklade do slovenčiny nádhernú báseň nikaragujského básnika Rubéna Daría Rooseveltovi; čitateľa sa dotkne aj letmé stretnutie s odvážnou mexickou mníškou, ktorá si v roku 1690 trúfla zverejniť svoj názor o najväčšom filozofovi všetkých čias: „Keby bol Aristoteles varil, bol by písal ešte lepšie.“
