Vyhľadávanie
Nadčasový odkaz Pána Hronu
Knihou Pán Hronu oživil Dušan Taragel na vysokej odbornej a umeleckej úrovni literárno-historický žáner, ktorým je schopnosť kvalifikovane, s detailnou znalosťou faktov a reálií komentovať čítaný text. Bez jeho skutočne kompetentného doslovu a poznámok k jednotlivým uverejneným poviedkam by novej generácii čitateľov mohol uniknúť ich skutočný obsah, presahujúci dobu ich vzniku. Zasadením poviedok do historického rámca, do dávno minulých podmienok života mladých ľudí v okupovanej komunistickej krajine na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia (1979-1982) sa mení zdanlivo naivné písanie mladého Petra Pišťanka na sústredené a uvzaté hľadanie spôsobu, akým by bolo možné adekvátne odpovedať na zúfalé pocity malej skupinky priateľov, ktorí sa ocitli v bezvýchodiskovom zovretí normalizačného komunistického režimu (no future). Generácia otcov svoj boj o uvoľnenie krku zo slučky direktívne riadeného spôsobu života, nadiktovaného sovietmi z Moskvy prehrala. A prehrala tak, že ich deti, vyrastajúce v podmienkach okupácie Československa piatimi tzv. spriatelenými armádami museli čeliť umlčanej, mravne a intelektuálne sa rozpadávajúcej, poníženej a hlboko zakomplexovanej (česko)slovenskej spoločnosti. Spoločnosti, z ktorej za dva roky otvorených hraníc (1968-1969) ušli státisíce občanov na Západ, väčšinou aj s deťmi.
Tie deti, ktorých rodičia z takého alebo onakého dôvodu ostali, sa ocitli v situácii, v ktorej bolo nutné svojpomocne ustáť vlastnú mravnú orientáciu (nekolaborovať s okupantami a ich domácimi prisluhovačmi) a súčasne nájsť nové intelektuálne východiská pre myšlienkový a duchovný rozvoj osobnosti. Pookupačný režim, v ktorom mladá generácia na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vyrastala odkázaná sama na seba, bol voči nej nepochybne chladný, podozrievavý, až nepriateľský. Každá vzbura by bola hravo potlačená. A v tejto „hlušine“, hluchom období medzi niečím minulým a (možno) niečím budúcim sa náhodne, (ktovie, či náhode, alebo to bolo z vyššej vôle) stretli v roku 1979 v pivárni „U Steina“ dvaja mladí muži na prahu dospelosti (devínskonovovešťan Peter Pišťanek a bratislavčan Miloš Žiak), aby začali konfrontovať svoje čiastočne vykryštalizované názory na spoločnosť, literatúru a hudbu a prepracovávať sa k jasnejšiemu obrazu okolitej skutočnosti. Každý priniesol do vzťahu okruh sebe blízkych ľudí a skupina sa začala postupne a pozvoľna nabaľovať.
Hľadali len to, čo hľadá každý mladý človek: podnety pre svoj intelektuálny rozvoj a túžbu prežiť tú tupú dobu spoločenskej nehybnosti a poníženia bez hlbšej psychickej ujmy. A, samozrejme, vyhnúť sa povinnej vojenskej službe, keďže nikto z nich netúžil padnúť v boji za nenávidený komunistický režim. V tom čase mladým ľuďom v úsilí vyhnúť sa dvojročnej vojenčine pomáhali vo veľkej miere dorastoví psychiatri. Lenže dostať sa k nim nebolo tiež úplne jednoduché. Mnohí dospievajúci mladí ľudia našli spôsob, ktorý medzi sebou dôverne označovali ako „podrezávanie si žíl“, čo im umožnilo aspoň čiastočne sa vyviazať zo záväzkov, ktoré si na nich režim vynucoval. Z dnešného hľadiska to bola nechutná, až hrôzostrašná doba. Peter Pišťanek a Dušan Taragel ale našli spôsob, ako sa režimu vysmievať a tváriť sa pri tom angažovane. A síce zdanlivým osvojením si tzv. socialisticko-realistickej metódy opisu skutočnosti, preferovanej oficiálnou ideológiou a jej hypertrofovaním.
Najskôr hľadali inšpiráciu v knihách Jaroslava Haška a v spôsobe smiechového dištancovania sa od neoddiskutovateľnej skutočnosti, známeho pod označením „švejkovanie“. V knihe poviedok Stefana Zweiga Amok, ktorá vyšla v preklade do slovenčine v roku 1976, ale Pišťanek narazil na niečo, čo mu umožnilo rafinovanejšie zosmiešniť socialisticko-realistickú metódu, opisujúcu ako ideál socialistickej spoločnosti takzvaný jednoduchý život takzvaných jednoduchých ľudí na vidieku. Opis jednoduchého dedinského života jednoduchých ľudí, znázorňovaný v dielach slovenskej klasiky (Kukučín, Slančíková Timrava atď., ale aj Mináčove, či Tatarkove poviedky, publikované v päťdesiatych rokoch 20. storočia) následne Pišťanek s Tragelom autorsky pretransformovali do podoby opisu tupého života dedinských idiotov, ktorých prepité mozgy mali sklony náhle podľahnúť amoku. Samotné slovo „amok“ preložil Peter Pišťanek do slovenčiny ako „pajed“. Vznikli tak základné obrysy úžasnej smiechovej textovej hry, ktorá poskytla tejto malej skupinke priateľov psychohiegynu tým, že sa mali možnosť smiať do tváre režimu a súčasne sa tváriť, že ideológiu režimu berú vážne. Bol to úžasný, oslobodzujúci smiech, umožňujúci aspoň na krátku chvíľu odsunúť nabok svoje zúfalstvo.
Mimochodom, kniha Dušana Taragela ako celok nemá len dobový význam, ale obsahuje univerzálny odkaz. Veď vlastne každá nová generácia na prahu dospievania, pred tým, než sa zaradí, než si nájde svoje miesto vo svete, prežíva svoju situáciu ako viac menej zúfalý pobyt v cudzej, nehybnej skutočnosti s otáznikom, či bude vôbec nejaká budúcnosť, umožňujúca naplniť jej bytostne pociťovanú tvorivú, intelektuálnu a mravnú silu. A každá nová generácia na prahu dospievania hľadá predovšetkým podnety pre svoj intelektuálny rozvoj a zázemie pre psychicky zdravý spôsob prežitia tej-ktorej doby práve tak, ako ho hľadali mladí ľudia na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia.
Situácia, detailne opísaná Dušanom Taragelom, ktorý v knihe Pán Hronu vystupuje v úlohe literárneho archeológa, literárno-vedného vykladača a spoločensko-historického rámcovača nájdených textov, považovaných za stratené viac ako 40 rokov, má navyše ešte jeden dojemný rozmer. Nešlo iba o vyznávanie samoúčelnej textovej smiechovej hry. Táto hra vznikla nielen ako snaha plnohodnotne prispieť k zdravému intelektuálnemu a psychickému prežitiu malej skupinky priateľov, túžiacich po intelektuálnom a duchovnom raste a slobodnom sebavyjadrení, ale navyše vyjadrovala úprimný záujem úzkeho kruhu priateľov o osud toho druhého.
Keď bol Pišťanek na vojenčine, staral so o jeho psychické zdravie Taragel. O vzdelanostný rast Taragela sa v tej dobe pre zmenu staral Žiak, ktorý mu pomohol úspešne zvládnuť vstupný pohovor na Filozofickú fakultu UK. Keď sa Pišťanek vrátil z vojenčiny a obohatil poviedkami život danej skupinky priateľov, Žiak sa snažil presadiť Pišťankove texty do verejného diskurzu. Žiaľ, v danej dobe to nebolo také jednoduché, ale nakoniec uspel. Či už rok pred nečakaným pádom komunistického režimu uverejnením Pišťankovej poviedky „Súdruh Bozonča, dokonalá pracovná sila“ v polosamizdate s názvom Literárne konfrontácie, ktoré vydával Žiak spolu s Ladislavom Snopkom, alebo rok po páde komunistického režimu presadením jeho prvého románu Rivers of Babylon vo vydavateľstve Archa, kde bol Žiak zástupcom šéfredaktora. Nebyť úprimného záujmu každého o každého, i keď len na pôde malej skupinky priateľov, naplnil by sa cieľ komunistických normalizátorov atomizovať nastupujúcu generáciu a dostať ju pod plnú kontrolu.
To je nadčasový odkaz knihy Dušana Taragela: Pán Hronu.
Len na okraj: v roku 1979 sa o úzky kruh formujúcej sa skupinky priateľov obtrel vtedy 17-ročný učeň Ivan Štulajter, obrábač kovov, ktorý sa v priebehu rokov 1982-83 postupne stal jedným z ťahúňov jej pokračujúceho vývinu.
Shlomo ben Rivke
