Antiselanky Filipa Németha

Németh svojou krátkosťou, stručnosťou a údernosťou verša útočí na čitateľa priamo a konfrontuje ho s množstvom ekologických premien krajiny, obce, prírody a jemu najbližšieho sveta.

Svet v harmónii, svet deštrukcie

Autor svojím spôsobom nadväzuje na slovenských básnikov v akejsi lyrickej krajinomaľbe. Vytvára nám pred očami obraz krajiny, ktorá však už nie je idylickým miestom. Túto idylickosť sa snaží navodiť práve názvami jednotlivých básní – Magnólia, Smreky, Baza, Vinič, Chotár, Vinohrad, Mandľovník, V lese atď. To všetko však robí najmä preto, aby následne vopred navodenú idylickosť negoval. Básne často z hľadiska formálneho (ale aj obsahového) nesú výraznú pointu, ktorá vytvára kontrast. V tomto kontraste stojí svet prírody v harmónii, s ktorou žili predošlé generácie, a svet nový, moderný, ktorý je často zobrazený ako svet deštrukcie.

V Selankách Jána Hollého žijú pastieri v úzkom idylickom spojení s prírodou. Sýti ich, je im nápomocná a šľachtí ich nepoškvrnený charakter. V básňach Filipa Németha sa príroda stáva zničenou, definitívne poškodenou, zranenou rôznymi ekologickými katastrofami. Autor zobrazuje napríklad znečistenie riek: „v priekope leží polystyrénová doska / vezmi ju / prenes / nalám / pozapichávaj čokoľvek blízke / môžeš púšťať dolu prúdom lodičky / na rozdiel od papierových nemiznúce / možno tvoje možno cudzie deti / ich prípadne objavia / čoskoro / alebo s odstupom storočí“, všadeprítomnosť plastov, napr. v básni cintorín: „z kontajnerov vylieza plast / pokrčené zvyšky kahancov / počasím vyťahané kvety / flakón od jari“ alebo v básni kostol: „pvc obal na breviári“ či v básni nálezisko: „prítomnosť rimanov zostáva otázna / podiel mikroplastov zatiaľ neznámy“. V básňach nájdeme aj reflektovanie zmeny klímy: „táto prazvláštna zima / s vianocami na veľkú noc / ťa odtrhla“ alebo: „za stromami svietia polia / príliš vrelé / a skoro zožaté / príliš skoro“.

Kritika pretvárania

Lyrický subjekt si vytvára z jednotlivých básní zbierku svojich vlastných dôležitých miest, momentov, prvkov vo svojom okolí. Prostredníctvom nich môžeme spoznávať rodnú (?) alebo prinajmenšom autorovi blízku krajinu. Z názvu zbierky sa dá dedukovať, že ide o povodie rieky Žitava. Nájdeme obrazy okolitej prírody, ale aj urbánneho prostredia obcí v okolí tejto rieky. Básne sú strohé, zdanlivo jednoduché, Németh nevytvára žiadnu komplikovanú a na prvý pohľad intelektuálnu poéziu. Pohybuje sa často na hranici nevypovedaného, význam je ukrytý v strohej a údernej pointe alebo v kľúčovom verši. Nezostáva len pri obyčajnom zobrazovaní krajiny, svoje básne významovo posúva do roviny kritiky spoločnosti. Kritizuje pretváranie obce v prospech veľkých, plotmi oddelených novostavieb, ktoré už majú máločo spoločné s predošlými domami (báseň nová štvrť) či budovanie kúpaliska ako definitívny zásah do podoby krajiny (báseň kúpalisko) alebo budovanie betónových námestí bez zelene. Práve v básni námestie lyrický subjekt vyjadruje túžbu po krajine plnej rastlín, stromov a kvetov, no jediné, čo vidí, je betón a horúčosť, oslepujúce slnko, pred ktorým niet kam ujsť. V básňach nájdeme aj hodnotenie spôsobu života súčasných obyvateľov miest a obcí, ktorí svoje záhrady už nebudujú ako spôsob obživy, záhrada už nesýti, záhrada slúži už len na trávenie voľného času a je plná „tvrdo odrobeného gýča/z akciových ponúk hobbymarketov“ (báseň priemyselný park).

Celá básnická zbierka je rozdelená na päť obsahových častí. Prvé štyri časti pozostávajú z básní spomienkových a kritických. Poslednú časť „časozber“ vnímam ako akýsi náhľad do budúcnosti. Zároveň je celá zbierka predelená časťami s názvom „upútavky“, ktoré posúvajú a dopĺňajú význam jednotlivých básní. Sú akousi nadstavbou, významovým doplnením, ale aj vyrušením čitateľa, pretože sú úplne inak graficky upravené. Pre mňa najsilnejšou básňou z upútaviek sa stáva Carynophyllus curans, Chrysanthemum demens, ktorá samotným názvom tvorí kontrast na rovine subjektívnosť/objektívnosť – odborný názov vs. subjektívna osobná téma. Báseň je spomienkou na matku, trúchlenie za jej stratou, pretože hoci neodišla fyzicky, odišla mentálne. Strata matky korunuje definitívnu premenu sveta, jeho zánik.

Konečná strata poznaného

Práve toto by mohlo byť kľúčovým motívom celej básnickej zbierky. Zaniká svet, ako ho poznáme, a s neodvolateľnou platnosťou sa mení na niečo, čo je vzdialené a nezrozumiteľné. Némethovi sa podarilo zachytiť premenu starého na nové, konečnú stratu poznaného. Táto zmena sa však nedeje mimovoľne, ako to bolo možno často v histórii, ale deje sa jednoznačne naším pričinením. Trúchlime za svetom, ktorý sme sami zničili a zatvárame pred tým oči. V týchto dejinných momentoch často zohrávalo veľkú úlohu umenie, ktoré nastavovalo zrkadlo. Filip Németh túto úlohu pochopil a ujal sa jej. Pochopíme jeho výzvu?

Anna Čelko (1989)

Vyštudovala FiF UK v Bratislave, odbor učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry. Vo svojej diplomovej práci sa venovala problematike cyklických prvkov v poézii Mily Haugovej. V súčasnosti pôsobí ako učiteľka na súkromnej strednej škole v Poprade.