Vyhľadávanie
Bizarné kresby v piesku
Mila Haugová: Atlas piesku
Banská Bystrica, Drewo a srd 2001
Zdá sa, že druhá etapa tvorby Mily Haugovej, ktorá sa začala vydaním básnickej zbierky Čisté dni, po Praláske, Nostalgii, Dáme s jednorožcom, zbierkach Alfa Centauri a Krídlatá žena, pokračuje najnovšou knihou básní Atlas piesku, je mimoriadne plodným obdobím. Počas neho vznikalo množstvo excelentných diel, pričom autorka má neustálu tendenciu zdokonaľovať svoju výpoveď. Vychádzajúc z bezprostrednej empírie môžeme tvrdiť, že poetky dozrievajú pomalšie, ich tvorivý proces je v paradoxnom vzťahu k biorytmu života. V poézii na rozdiel od praktického života, parafrázujúc výrok dnes už klasika, platí: poetky starnú ako víno, básnici ako noviny.
Haugová speje k dokonalosti tvaru a významu, pričom báseň buduje ako nadstavbu konkrétnemu zážitku, prežitej vnútornej skúsenosti. Bolestivú kolíziu predstáv s objektívnou realitou lyrická hrdinka zvnútorňuje, pretože tak sa možno dozvedieť o podstate a štruktúre vecí a javov viac ako z exaktného poznania. A ju zaujímajú bytostné a fundamentálne odpovede, túži sa dopátrať k pôvodu a k prapodstate: „Znova sa učím počúvať, znova sa v hmle októbra / z magnetických polí vystretých do nekonečna / vracajú hlasy vtákov, úponky detských snov, / ich plazivé byle premenené na prales“.
Básnickú zbierku Atlas piesku spoluvytvára množstvo paralelných textov, ktoré iniciujú významy a voľné významové asociácie intertextuálneho a interartistického charakteru... Viaceré básne sú interpretovateľné, celistvé iba v súvislosti s konkrétnym výtvarným dielom, na ktoré poukazujú, resp. v súvislosti s iným literárnym dielom: „napoly zvetraná sfinga / v červenom piesku // rúcajú sa múry viet // stopy anonymne vo mne / bludisko priamky // tieň sveta (proti) / à Gabriel Farnbauer // strašná neurčitosť vecí“.
Básne sú voľne zaradené do 22 častí, 22. časť je však redundantná, opakujúca sa. Autorka sa zámerne vyhýba zaznamenaniu tejto numerickej hodnoty, ale označuje ju opäť ako 1. časť. Haugová teda narába so symbolikou, či priamo s mágiou čísel. Dvadsaťdvojka sa vyznačuje obrovskou mierou entropie a záhadnosti, vychádzajúc z výlučnosti jej postavenia v tarote, môže predestinovať zrod aj zánik, začiatok i koniec súčasne.
Atlas piesku „zobrazuje“ pominuteľnosť zložených vecí svojou heterogénnou formou. Zobrazuje hľadačstvo pôvodu a podstaty, ktorého výsledkom je nájdenie fragmentov, bizarných obrazov podvedomia, prchavých a menlivých – rovnakých ako kresby v piesku... Pominuteľnosť a nepostihnuteľnosť je v zbierke zachytená aj opticky: diferencovaným textom. Jazyk zjavne nestačí. Jeho nedostatočnosť sa snažia doplniť nonverbálne výrazové prostriedky. Komplikovaná paralelnosť viacerých textov, ktoré navzájom súvisia a zároveň sa významovo osamostatňujú, multilingválnosť a polysémantickosť – to všetko asociuje zvláštne zákonitosti vnútorne štruktúrovaného sveta lyrickej hrdinky, poetky. Možno celistvosť a jednota sú skutočne ilúziou, to iba útržky a okamihy jasného nazerania odhaľujú úprimnú pravdu o človeku, o pôvode jeho problémov.
Kniha Atlas piesku určite rozsvieti chvíle, ktoré si kradneme pre seba. Jej význam však nie je kratochvíľny. Ten, kto sa básne dotkne, nepočíta návraty.
Jaroslav Vlnka
VLNKA, Jaroslav: Bizarné kresby v piesku (M. Haugová – Atlas piesku). In: Knižná revue, roč. XI., 11. 7. 2001, č. 14 – 15, s. 5.
