Vyhľadávanie
Etela Farkašová Fragmenty ( s občasnou túžbou po celostnosti)
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2008
Etela Farkašová nám aj v najnovšom diele predkladá inšpiratívne, filozoficky reflexívne a umelecky zvládnuté správy zo svojho bohatého prežívania a vnímavého pozorovania – prírody, kníh v knihách, medziľudských vzťahov... Tematické konštanty svojho písania priebežne (naprieč knihami i knihou najnovšou) aktualizuje problémami, ktoré ju v danej chvíli neodbytne zasahujú – aj v tomto dotýkaní sa pevných a pokojných „koreňov“ s permanentne rodiacou i odumierajúcou „korunou“ pramení uhrančivé napätie jej zdanlivo (!) tichých textov. Tie autorka „šije“ i čoraz slabšou niťou, na ktorej civilizácia popoťahuje toleranciu a úctu k druhým. Uzlami svojho vedome rodového zápisu zas spevňuje „tenké“ vlákno ženskej genealógie – aj funkčným zapájaním ženských postáv literatúry a kultúry (ale i vlastného života: vzťah matky a dcéry), ktoré dokazujú, že spomenuté vlákno by mohlo byť pevným „ženským“ lanom.
Autorka sa nateraz vzdala túžby po iluzórne celistvom zachytení myšlienok, aby dala prednosť o to väčšej komplexnosti, a to prostredníctvom fragmentu. Ten korešponduje s jej nevôľou voči zdanlivo objektívnym a celistvým rozprávaniam a voči umelo vytváraným binárnym opozíciám (vertikálne vs. horizontálne, „mužské“ vs. „ženské“, „prázdne ticho“ vs. „obsah zvuku“ a i.). Fragment tiež dokonalejšie prilieha k životu, ako ho chápe ona: život ako „súhlasie“ a sieť „textokruhov“, „prerušované vrstvenie“, permanentný pokus o preklenutie priepasti medzi vypovedaným a (ne)vypovedateľným, vchádzanie do „potencovaných“ trhlín prežívania, opájanie sa fraktálmi zrkadliacimi „celok“, po ktorom hrdinka túži a ktorý nakoniec nachádza práve v jeho zdanlivo menších častiach. Alebo intenzita ticha v slove: aj to sú fragmenty. Fragment takisto dotvára reflexiu témy „ženského písania“. Prerušované sadanie si k písaciemu stolu je totiž spôsob umeleckej práce, ktorému sú ženy pre svoju „viacrolovosť“ nútené podvoľovať sa – E. Farkašová však zároveň poukazuje na fakt, že i to vytvára osobitosť tém a foriem „ženského“ písania: jednak reflexiami tvorby žien (odkazy napr. na E. M. Šoltésovú), hlavne však spôsobom „tvorby svojho textového patchworku“.
V texte absentujú bodky a veľké písmená na začiatku viet – zintenzívňuje sa tým útržkovitý a procesuálny charakter textu, ktorý podmaní silnou atmosférou. Knihe i ako celku (ne)chýba klasický začiatok a koniec: ako životu. S tým súvisí striedanie rozprávačských perspektív, vyššia miera návratnosti motívov; písanie je cyklické, rozvetvené. Mohlo by sa zdať, že prísnejšia redakcia by knižke pomohla. Nie je to však pravda. Autorke sa totiž podarilo vierohodne obkresliť život a vedomie písaním, ktorého vlny obmývajú, ale aj podomieľajú návratné, hrdinku dobiehajúce motívy, ktoré i nás udierajú v meniacich sa a text presahujúcich preskupeniach.
Na E. Farkašovej oceňujem vysoko, že svoje angažované pero (ktoré sa nevyčerpáva – v oboch významoch tohto slova – iba na feminizmoch) síce namáča do „bieleho atramentu“ (H. Cixous), no jej obozretné prsty sa neboja ani „čierneho tušu“. Mnohorozmerné prežívanie hrdinky (autorky), ktorá nevyskakuje z (nielen) rodových pascí preto, aby skočila do iných (ukrývajúcich napr. nastraženú tézovitosť), no ktorá bez strachu tematizuje a vlastným písaním porušuje (nielen rodové) stereotypy. Jej prsty nakoniec spočinú na klávesnici počítača, ktorá hrdinke pripomína klavír – hudbu, občas sa vie v nej „nachádzať viac ako v knihách, hudba dáva jej myšlienkam väčšiu voľnosť“. E. Farkašová sa tak svojím písaním (úspešne) pokúša o zápis v duchu „écriture féminine“, zároveň však písanie ani život neradikalizuje štýlom buď – alebo (ako sa „ženské písanie“ zjednodušene interpretujeť). V zhode s pozorným čítaním J. Kristevy vníma „symbolické“ a „semiotické“ ako dve súčasti jedného subjektu či znakového systému. Povedané v duchu V. Woolf, ktorej písaniu sa autorka čoraz väčšmi približuje, verí skôr v androgýnny charakter života a umenia ako v jeho rodový separatizmus. Práve i v autorkinom nezjednodušujúcom nazeraní vidím pozitívny odkaz jej písania, prenesenie neskreslených myšlienok „écriture féminine“ do knihy. E. Farkašová nám takto sprostredkúva komplexnosť života, ale aj samotných feminizmov, ktoré, „správne“ uchopené, majú zdroj a opodstatnenosť práve v živote.
Derek Rebro
Prezentácia knihy Fragmenty sa uskutoční na Biblitéke na Hlavnom pódiu v sobotu 8. novembra o 11.00.
