Hypotekárne verše

Peter Prokopec svojou treťou básnickou zbierkou Reality aktualizuje tému populárnu v čase reálneho socializmu: sťahovanie sa do čerstvo postaveného bytu a zžívanie sa s novým životným priestorom. Kniha rozpráva príbeh hľadania a kúpy bytu, jeho rekonštrukcie a zabývania sa v ňom v troch oddieloch (Hľadanie, Rekonštrukcia a Doma). Tieto aktivity a ich postupnosť môžu byť bežné a všeobecne známe, súčasne sú v ľudskom živote zásadné a prechodové. Podľa toho sa rozvíja aj nálada – od veľkých očakávaní a vidiny idyly k čoraz vecnejším a ubíjajúcejším záležitostiam až po postupné udomácnenie sa, nadobudnutie rutiny, ktorá však nie je celkom bezproblémová. Prokopec pristupuje k stále aktuálnemu námetu koncentrovane, no v porovnaní s vyššie menovanými zanechávajú jeho básne dojem, že majú mať skôr sentimentálnu než umeleckú hodnotu.

Reality sú pokusom o civilnú poéziu so zreteľnou, až prepiatou duchovnou dimenziou. Výsledkom metafyzickej posadnutosti každodennosťou sú verše s ťažkopádnou obraznosťou a minimom substancie: „Notifikácie z realitných portálov / nepriniesli / nič, / čo by stálo za zavolanie. // Telefónna sieť / je duch, / ktorý hovorí miliónmi hlasov / a mlčí tichom / z tmavého displeja  // oblohy“ (s. 19). Citový sujet zbierky je teda jasný, príliš jasný a navyše v ňom len ťažko nájsť nejaké nuansy či výstižné básnické obrazy. Lyrický subjekt preferuje vypovedať o svojej situácii prostredníctvom obrazov svetla a tmy, stromov, hviezd, vody a predovšetkým kvetov. Spôsob ich stvárnenia môže vhodne kopírovať pohyb po jednotlivých izbách a po balkóne a oboznamovanie sa s priestorom. Najmä ku koncu knihy možno prítomnosť kvetov chápať ako zapratanie priestoru, prekrytie šedivosti farebnosťou a zaplátanie vzťahových problémov rýchlou a krehkou krásou: „Stále nosí / domov kvety – // potrebuje krásu, o ktorú / by sa v ťažkých chvíľach / vedela zachytiť“ (s. 62). Nuž, kde je toľko kvetov, tam azda treba dobre hnojiť.

Izba či byt sa často využívajú ako metafory vnútra, sú odrazom svojho obyvateľa. Väčšina básní knihy je v tomto duchu situovaných do interiéru bytu, pričom sa zdôrazňuje fakt, že ide o spoločné „vnútro“ dvoch ľudí, naplnené protikladmi a nezhodami. Tie ostávajú nevypovedané a sotva nenaznačené, preto ťažko povedať, čo vytvára medzi nimi akúkoľvek vzťahovú tenziu (okrem načrtnutého mužovho pracovného vyťaženia). Vnímame náznaky nepriaznivej atmosféry, ktorú možno napokon jednoducho pripísať nedostatku spoločnej perspektívy do budúcnosti: byt máme, žijeme v ňom – čo ďalej? Zbierku básní otvárajú idylické, nemálo gýčové verše: „Keď ho objímala, / otvoril sa ako kniha. // Otázka spoločného bývania / visí medzi nimi / ako päty vo vzduchu. // Deň sa / mení na slávnosť. // Odpoveď prišla v lodičkách“ (s. 12). Idyly síce ubúda a problematizuje sa, v záverečnom, rovnako lacnom obraze zbierky však neomylne tušiť optimistickú vyhliadku: „Muškáty na chodbe, / kde mali / iba prečkať / zimu, / výbušne rastú – // sála z nich rozhodnosť / v neprehľadnej zákrute / schodiska“ (s. 71). Odpoveď na otázku, čo má nasledovať, nepotrebujeme ani poznať – stačí rozhodnosť proti neprehľadnosti.

Prokopcova zbierka je literárne fádna, no azda mimovoľne komunikuje čosi, čo môžeme nazvať meštiackou melanchóliou. V jej centre je potreba vlastniť nehnuteľnosť a v nej si stavať „hniezdo / stebielko po stebielku“ (s. 32), pričom naplniť jej prvú časť je možné, no druhú už nie. Ďalej však ide o detaily akéhosi strednotriedneho očistca: večera v Bistro St. Germain po obhliadke bytu, keď „ani jeden ešte celkom neverí“ (s. 27), použitie obkladačiek „podľa vzoru parížskeho metra“ (s. 38), obdiv mužov zo sťahovacej firmy, ktorí „majú skúsenosti a / od potu zalepené chrbty“ (s. 47), nesúvisiace zabedákanie pri pripodobnení stonky hortenzie k hraniciam „krajiny / kde kvitne životná úroveň / a rýchloobrátkový turizmus“ (s. 57), či, z tých lepších, home office ako istá forma núdzového, existenciálneho stavu (s. 67). Samozrejme, takéto detaily samy osebe nediskvalifikujú poetiku diela, no i tak dohromady preverujú vôľu súcitiť s útrapami nešťastníka, ktorý rekonštruuje byt situovaný podľa jednej z básní v okolí bratislavskej bývalej konskej železnice v centre mesta.