Vyhľadávanie
Jurij Poľakov: Kozľa v mlieku
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007
Preklad Ján Štrasser
„Človek sa občas ľahšie zbaví nadbytočných kíl ako nadbytočného slova.“ Z pera spisovateľa Jurija Poľakova znejú tieto slová ako výstraha, ktorá mi zalieha v ušiach, keď mám charakterizovať jeho skutočne skvelý román. Snáď sa mi podarí aj na tomto mikropriestore vydráždiť bez „nadbytočných“ slov čitateľove lačné receptory a zaostriť zrak na knižku z edície MM vydavateľstva Slovart Kozľa v mlieku . Pri jej čítaní sa sotva vyhnete namáhaniu bránice. Ak aj áno, možno preto, že máte pruh po prečítaní takých autorov, ako Bulgakov, Iľf, Petrov či ďalších klasikov „sovietskej“ satiry. Ich rukopis miestami presakuje do Poľakovho románu...
Dej sa odohráva v Sovietskom zväze v časoch, keď ešte nestačilo priniesť do vydavateľstva knihu „s maznavými menami, aké vám dali vaše milenky“ a zaplatiť, aby ju vydali. Na každého odvážlivca s rukopisom sa hľadelo ako na blázna, čo v rukách žmolí svoj chorobopis a chce ho, samozrejme, nie zadarmo, vydať. Vtedy „televíznym hlásateľkám pri prudšom zdvihnutí obočia [ešte ne] vypadli z výstrihu prsia“. Bola to doba, keď si inžinier (postava z románu) odsedel tri roky za to, že si neuvedomil, čo presne znamená teoreticky prepočítavať potrebné množstvo trhaviny na vyhodenie mauzólea V. I. Lenina do vzduchu. Sovietske vedenie hľadalo pred blížiacou sa ideovou kataklizmou záchranné koleso v podobe Gorbačovovej perestrojky. No kolosálny moloch zväzu spisovateľov so systémom štátnych dotácií a tieňom tajných agentov za každým stolom ešte bezchybne fungoval. Ideologicky spoľahlivým autorom sa prideľovali „žiguláky“ a tí menej spoľahliví poškuľovali aspoň po západniarskych oceneniach.
Do tohto súkolesia „výroby“ spisovateľov sa rozhodne zasiahnuť rozprávač príbehu, tiež spisovateľ, ktorý sa staví so svojím kolegom, tiež spisovateľom, že do dvoch mesiacov vyrobí z prvého niktoša na ulici, čo nemá ani páru o literatúre, svetoznámeho autora. Stávka je pikantná. V hre je predrevolučné vydanie Slobodomurárskej encyklopédie a byt jedného zo spisovateľov, z ktorého si chce druhý, tiež spisovateľ, urobiť hodinový hotel.
Román Do kalicha, ktorý podstrčil svojej obeti, postupne prichádza v novinovom obale na stoly rôznych sekretariátov. Pre ženy je o láske, pre filozofov o živote, pre politikov o hľadaní kultúrneho kódu, pre nacionalistov a antisemitov antisemitským, proruským veľdielom, pre iných kozmopolitným románom. Dokonca pre veľaváženú komisiu Bakerovej ceny jeden z najsľubnejších vzoprení sa mašinérii Kremľa. Iba pre autora sú to prázdne hárky, ako doba, v ktorej píše. (A keď už všetci prídu na to, že hárky sú prázdne ako v koláči diera, uľaví sa im, lebo román ide v Amerike na odbyt lepšie ako iné kuchárske knihy.) V kontakte so zainteresovanými stačí „nádejnému“ autorovi z ulice opakovať 12 naučených intelektuálnych fráz, napríklad „nepochybne“, „obapolne“, „transcendentálne“, „hovno“, „ani náhodou“. Okolnosti sa však dokážu zomlieť tak náhle, že v živom vysielaní v celoštátnom programe odpovedá prostoduchá ratolesť novej sovietskej literatúry na otázku, aký má vzťah k metóde socialistického realizmu veľavravne: „Hovno!“
Aj keď je celý dej vystlatý komickými situáciami s absurdnými rozuzleniami, predsa len cez jeho frivolné písanie až príliš bije do očí formovanie sovietskeho občana, tabuli rasy, do ktorej možno vtlačiť nielen slová na spôsob Pavlovových reflexov, ale aj to, s kým sa vyspí. Hrdinovia románu akoby ani „nerobili chyby, len ich unavuje správna voľba“.
Pri čítaní Poľakovovho „románu-epigramu“ sa nijako neviem zbaviť zvláštnej atmosféry Moskvy, akou dýchajú Bulgakovove majstrovské práce. Oboch autorov spája spoločné genius loci v satiricko-parodickom župane s eklektickými alkoholikmi, prostoduchými Viťkami, aparátčikmi a pod. Vodka sa pije ako mlieko. A v každom dome sa krčí duch s ostražitými chápadlami totalitnej moci...
Prekladu, až na drobné chybičky – sem-tam nejaký bohemizmus, napr. „poblíž“ – a preskakujúce písmenká, nemožno takmer nič vyčítať. Štrasser si umne vyberá námety a autorov, ktorých prekladá vycizelovaným jazykom. A na záver? Určite nie „nadbytočné“ slová: Kozľa v mlieku sa vyplatí čítať.
Richard Cedzo
