Vyhľadávanie
Právo na sex som prvýkrát čítala v čase, keď vyšla, a trochu som tušila, trochu vedela, že ide o prelomovú knihu. Pamätám si, ako ma nechala sedieť s otázkami pre môj profesionálny aj osobný život – čo skutočne chcem a ako som na to prišla, čo je akt disciplíny a čo je akt lásky. Svojimi esejami mi Amia Srinivasan vytvorila pevné základy pre vlastné úvahy o tom, čo vplýva na naše (a moje) očakávania od vzťahov, sexu, intimity a sexuality, ako veľmi na túžbu či predstavy o tom, čo je túžba, vplýva politika štátu, a akú úlohu zohrávajú jednotlivé subjekty – štát, komunity a ľudia jednotlivo – v systéme, kde je skutočná sloboda niekedy skôr teóriou než realitou. Kto má naozaj slobodu nielen konať, ale vôbec myslieť v systéme patriarchátu, ktorý systematicky formuje naše predstavy o normách a moci. Radikálne úprimné odpovede sú prinajmenšom znepokojivé.
Esej, z ktorej sa stala táto kniha, bola pôvodne odpoveďou na mizogýnny manifest Elliota Rodgera. Zuzane Sloboda Szabóovej môžeme ďakovať za výborný preklad a verím, že vďaka nemu sa Srinivasan dostane do myslenia čoraz väčšej skupiny ľudí. Nie som si totiž istá, či v posledných rokoch vyšla o sexe kniha s natoľko inovatívnym uhlom pohľadu, než akou je Právo na sex. Hoci feministický diskurz sa týmto témam priebežne venuje, Srinivasan má k témam súhlasu a sexuality výnimočný analytický prístup a svoje argumenty bohato podkladá vedeckými zdrojmi.
Ako lektorku vzťahovej a sexuálnej výchovy ma najväčšmi zasahuje časť Rozhovory so študentmi a študentkami o porne. „Štát zlyhal v tom, že si neplní svoju primárnu povinnosť, ktorou je vzdelávanie,“ píše Srinivasan. Niekedy mám pocit, že dokola zažívam 4 štádiá hnevu a k fáze prijatia neprichádza. Neupokojuje, naopak, veľmi ma hnevá fakt, že boj za vzdelávanie o súhlase je taký náročný aj mimo Slovenska. Súhlas je pritom základná komunikačná zručnosť, ktorá je prevenciou rôznych foriem násilia. Žijeme vo svete, kde neznalosť a zosmiešňovanie či démonizovanie súhlasu skupinám ľudí vyhovuje.
Vychovávame násilníkov a obetiam nepomáhame z kruhu násilia sa dostať; my im ako spoločnosť nepomáhame násilie ani rozpoznať, ba čo viac, povýšili sme násilie na kultúrnu normu. Komu vyhovuje tento systém? Prečo je automatickou odpoveďou na obvinenie zo znásilnenia pochybnosť a strach o reputáciu násilníka namiesto obyčajnej dôvery preživšej? Kto a ako profituje zo systému, v ktorom ľudia nemajú priestor učiť sa znaky zdravých vzťahov, rozoznávať rozdiel medzi žiarlivosťou a túžbou, učiť sa o koncepte privilégií a nerovnosti, komu vyhovuje a kto profituje zo systému, v ktorom neposkytujeme kvalitné vzdelávanie a necháme mladých ľudí plávať v prostredí internetu bez adekvátnych zručností pre ich bezpečie? Kto má v tomto systéme právo na sex?
Otázky, ktoré Srinivasan kladie, nie sú triviálne. Odpovede na ne ovplyvňujú naše každodenné prežívanie individuálne, aj ako prežívanie rodín, partnerstiev, komunít, spoločnosti. „Je naozaj banálne, že tie najodpornejšie veci v našej sociálnej realite – rasizmus, triedna diskriminácia, ableizmus, heteronormativita – formujú to, po kom túžime, koho milujeme a koho nie, kto túži po nás a kto nás miluje a kto nie?“
Pri pasážach o pornografii by som ocenila precíznejšiu prácu s jazykom a častejšie či zrozumiteľnejšie rozlišovanie etického a mainstreamového porna. Zo skúseností zároveň znepokojene dodávam, že hoci sú jej postrehy bystré a v roku 2021 mi pripadali významné a nové, s rýchlym rozvojom AI a ďalších technológií už začínajú byť niektoré témy v problematike pornografie v mnohých ohľadoch neaktuálne.
Sila Práva na sex od Amie Srinivasan je pre mňa najmä v bystrosti a inovatívnosti jej pohľadu na politickosť vzťahov a sexuality. Bez trápneho moralizovania a kázania ponúka priestor na úvahy o tom, kto sme vo svete, kde je politické všetko, kde máme svoje miesto a privilégiá a ako sa v nich dokážeme hýbať. Srinivasan sa v Práve na sex zamýšľa nad tým, nakoľko je tento pohyb voľný, rovný a plný potešenia (a či vôbec) a do akej miery nám hierarchické štruktúry sveta ponúkajú možnosť slobodne sa zamýšľať nad tým, kto sme, čo cítime, ku komu a po čom skutočne túžime. A ja dodávam znepokojenie nad tým, do akej miery nám tento svet dáva priestor na rozvíjanie vedomostí, zručností a postojov v otázke schopností aktívne počúvať a adekvátne reagovať. Či a komu vôbec.
