Vyhľadávanie
Niektoré predmoderné diela svetovej literatúry bývajú dodnes populárne aj medzi čitateľmi, ktorí až tak často nevyhľadávajú potešenie z dobrej knihy. Ambiciózni manažéri zavše siahajú po radách z Umenia vojny od starovekého vojenského teoretika Sun-c', múdrosti gréckych stoikov sa čítajú ako motivačné návody na dobrý život a stredoveké Dejiny utrpenia od nešťastného filozofa Abelárda nadčasovo dojímajú zaľúbených. Ktovie, či podobne aj súčasní politici niekedy nelistujú práve v Machiavelliho Vladárovi, ktorý poskytol rady, ako sa dá udržať pri moci, a ktorý opäť vyšiel v slovenskom preklade Mikuláša Pažitku.
Niccolò Machiavelli, florentský diplomat a literát, asi v roku 1513 napísal krátky spis, ktorý venoval Lorenzovi II. Medici, vojvodovi z Urbina. Jeho zámer spočíval vo vytvorení diela slúžiaceho na účely poučenia a inšpirácie pre mladého vládcu, ktorý spravoval Florenciu. Mocný rod Mediciovcov bol jedným z dominantných politických hráčov renesančnej Itálie, rozdrobenej na mestské štáty, republiky a pápežské domény. Práve Mediciovci v roku 1512 opätovne ovládli Florentskú republiku, čo sprevádzalo rozsiahle politické čistky, ktoré zasiahli aj Machiavelliho, pôsobiaceho dovtedy na pozícii diplomata a sekretára takzvanej Druhej kancelárie. Po nástupe Mediciovcov sa utiahol do exilu mimo Florencie, kde sa usilovne venoval najmä literárnej činnosti.
hiavelli politickým spisom Vladár (Il Principe) vytvoril akési zrkadlo ideálneho panovníka, ktoré malo poslúžiť ako vhodný návod pre nových vládcov. Textom prestupuje autorov výsostný záujem o podporu (vzorného a schopného) panovníka, ktorý by bol konečne pripravený zjednotiť talianske mestá a dŕžavy, a zároveň ich vymaniť spod vonkajšieho tlaku (najmä zo strany Francúzskeho kráľovstva). Machiavelli sa napísaním Vladára v druhom pláne zároveň pokúsil očistiť svoje meno pred novým režimom a preukázať sa ako užitočný radca mediciovského rodu. K výkonu reálnej politiky sa však už nikdy nedostal, jeho údelom v posledných rokoch života zostala práve literárna činnosť a historické bádanie. Zomrel v roku 1527 bez toho, aby tušil, že vytvoril jedno z najčítanejších a najcitovanejších diel všetkých čias.
Opätovným vydaním staršieho slovenského prekladu Vladára ďalšia generácia čitateľov a čitateliek získava príležitosť nahliadnuť do predmoderných politických predstáv spravovania „štátu“. V krátkych kapitolách Machiavelli rozoberá rôzne spôsoby nadobúdania moci, odlišné typy panstiev a kroky, ktoré by mal adekvátne schopný panovník vykonávať, aby sám nebol zbavený moci a politického vplyvu. Zdôrazňuje potrebu získavania priazne obyvateľstva, udržiavania silného (a najmä lojálneho) vojska, užitočnosti radcov (ale aj opatrnosti voči nim) a iných krokov, podľa neho dôležitých v úspešnej mocenskej politike. Machiavelliho pohľad na výkon moci je takpovediac pragmatický, utilitárny, zbavený idealizmu a naklonený mocenskému kalkulu, ktorému sa moderne hovorí „reálpolitika“ alebo jednoducho „machiavelizmus“. V sedemnástej kapitole, nazvanej „O krutosti a súcite a o tom, či je lepšie vzbudzovať lásku alebo strach“ radí, že skôr než lásku a priazeň ľudu má silný vladár vzbudzovať bázeň, ale tak, aby nevyvolal nenávisť.
Machiavelliho konštatácie o charaktere a motivácii ľudského konania môžu pôsobiť na súčasného čitateľa pesimistickým až cynickým dojmom, no taká bola žitá (aj vnímaná) realita konca 15. a začiatku 16. storočia. Pritom pri písaní sa Machiavelli ponoril hlboko do historických prác antických vzdelancov, v texte sa preto často objavujú odkazy a prirovnania na starovekých vojvodcov ako Alexander Veľký, Caesar či Kýros, ktorých príklady používa na podloženie svojich tvrdení. Rady a návody z Vladára teda do určitej miery majú nadčasovú platnosť pre akýkoľvek politický súboj: „Múdry vladár sa musí spoliehať na to, čo závisí od neho samého, a nie od iných, a dbať len na to, aby nebol nenávidený.“ (s. 73) História sa opakuje, politici sa (ne)menia. Treba ešte dodať, že nové vydanie Machiavelliho Vladára získalo vkusnú grafickú podobu, ktorá dodáva dielu renesančného mysliteľa modernú príťažlivosť.
