Vyhľadávanie
Medzi najznámejšie mená, ktoré sa spájajú s pripomínaním hrôz holokaustu, jednoznačne treba zaradiť Elieho Wiesela. Wiesel a ďalší preživší, ako Primo Levi či Simon Wiesenthal, patrili k tým, ktorí sa rozhodli svoje desivé zážitky z nacistických koncentračných táborov zachovať v podobe literárnych diel a pripomínať ich generáciám, ktoré prídu po nich.
Na slovenský knižný trh nedávno pribudol nový životopis Elieho Wiesela Prelomiť mlčanie z pera Josepha Bergera. Táto biografia nie je len porozprávaným životným príbehom človeka, ktorý prežil holokaust, ale aj sondou do toho, čím si mnohí Židia prešli nielen počas druhej svetovej vojny a s akými strasťami sa stretávali aj po jej skončení a porážke nacistického Nemecka.
Elie Wiesel sa narodil v septembri 1928 v rumunskom meste Sighet. Už v jeho mladosti sa odohralo viacero historických udalostí, ktoré zásadne ovplyvnili jeho život. V rokoch krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny aj počas nej sa pod kuratelou nacistického Nemecka udialo niekoľko vážnych geografických zmien. Jednou z nich bola aj tzv. Druhá viedenská arbitráž, v dôsledku ktorej časť rumunského územia získalo Maďarsko. Táto zmena sa týkala aj Sighetu a židovskej komunity, ktorá v ňom žila vrátane mladého Elieho Wiesela.
Inšpirácia Nocou
Wiesel vlastné utrpenie opísal vo svojom najznámejšom románe Noc a Berger sa ním do značnej miery inšpiroval. Nie náhodou aj v prvých kapitolách o Wieselovej mladosti spomína jeho známe dielo. Autor, rovnako ako Wiesel v románe, poukazuje na okolnosti začiatku deportácií Židov z Maďarska v roku 1944, opisuje ich priebeh v Sighete aj to, ako hrozbu vnímalo židovské obyvateľstvo. Zároveň dobre analyzuje to, akým spôsobom o týchto udalostiach písal neskôr samotný Wiesel. Berger v celej svojej knihe sleduje postoje Elieho Wiesela k filozofickým otázkam a čitateľa tak sprevádza vnútorným vývojom budúceho nositeľa Nobelovej ceny mieru. Veľký vplyv na jeho postoje mali hrôzy holokaustu, počas ktorého nacisti zavraždili veľkú časť jeho rodiny vrátane mnohých jemu najbližších osôb.
Elie Wiesel prežil nielen peklo tábora Auschwitz-Birkenau, ale aj pochodu smrti. Príchodu spojeneckých síl sa dočkal v koncentračnom tábore Buchenwald. Na rozdiel od rozšírenej predstavy veľkej časti spoločnosti sa však podpísaním mieru mierové časy v Európe ešte nezačali. Front prešiel cez rozsiahle územia a milióny ľudí, ktorí boli počas vojny proti svojej vôli vytrhnutí zo svojich domovov a prinútení otrocky pracovať na území nacistického Nemecka, sa po skončení bojov veľakrát nemali kam vrátiť. Berger sleduje, ako sa Wiesel, vtedy dospievajúci mladý muž, musel rozhodnúť, kam pôjde. Oboch jeho rodičov zavraždili nacisti a po skončení vojny si myslel, že podobný osud postihol aj všetky jeho sestry. Berger čitateľovi farbisto opisuje situáciu v Európe a výzvy, pred ktorými tí, čo prežili holokaust, stáli v období tesne po skončení bojov. Wiesel sa v povojnových rokoch ocitol vo Francúzsku a následne v Spojených štátoch amerických. Život v týchto krajinách zásadne ovplyvnil jeho neskoršiu činnosť.
Niekoľko rokov po skončení vojny vznikol aj štát Izrael, kde časť preživších hľadala svoj nový domov. Mnohí sa, pochopiteľne, nechceli vrátiť do pôvodných domov a žiť tam, kde často ich najbližší susedia počas vojny participovali na kradnutí židovského majetku a deportáciách do koncentračných táborov. Berger poukazuje na výzvy, pred ktorými stála vznikajúca izraelská spoločnosť, aj na pozíciu preživších v prvých povojnových rokoch v Izraeli, resp. ešte pred jeho vznikom na mandátnych územiach. Tie v tom čase spravovala Veľká Británia. Do boja za nezávislý štát Izrael sa chcel zapojiť aj Elie Wiesel. Nakoniec tak urobil, nie však so zbraňou v ruke, ale svojimi textami, v ktorých podporoval aktivity spojené s bojom za vznikajúci štát.
Nielen svedok, ale aj kritik
Berger vo svojej knihe dokázal predostrieť čitateľovi mnohé odtiene Wieselovej osobnosti. Jedným z hlavných pohľadov, ktorým Berger Wiesela predstavuje čitateľovi, je ľudskosť a zároveň hlboké premýšľanie nad duchovnom. Autor sleduje aj vývoj Wieselovej spisovateľskej dráhy. Okrem šírenia správ pre židovskú komunitu v jidiš sa venoval aj informovaniu o hrôzach holokaustu.
Chcel, aby sa na obete nacistických zločinov nikdy nezabudlo. Jeho román Noc (pôvodne nazvaný Un di velt hot geshvign) vyšiel v roku 1956 a dodnes patrí medzi základnú literatúru spomienkového charakteru o holokauste. Wiesel a jeho dielo zásadným spôsobom pomohli k tomu, aby sa vedomie o utrpení Židov počas druhej svetovej vojny rozšírilo aj medzi príslušníkov majoritného obyvateľstva. V prvých rokoch po vojne totiž v Európe ani vo svete vedomie o rozsahu vraždenia nebolo také rozšírené ako dnes. Zásadnú úlohu na zmene zohral svojím dielom, ale hlavne prístupom, práve Wiesel. Rozhodol sa totiž vystupovať nielen ako svedok zločinov nacistického Nemecka, ale aj ako hlasný kritik neprávostí, ktoré sa diali v povojnovom svete. Pamätajúc na to, že veľká časť sveta mlčala, keď boli vraždení Židia, aktívne poukazoval na všetky zločiny proti ľudskosti, a to bez ohľadu na to, ktorých politikov sa svojou činnosťou dotkol. Špecifické postoje zastával Wiesel voči štátu Izrael. Berger vo svojej knihe na viacerých miestach poukazuje na to, aký význam mala pre Wiesela existencia samostatného židovského štátu a ako sa staval k jednotlivým krokom rôznych izraelských vlád. Dileme spojenej s Izraelom sa autor knihy venoval v celej kapitole a predstavuje veľmi zaujímavú sondu do reálií sporov na Blízkom východe, ktorý je, bohužiaľ, stále aktuálny – rovnako ako pred desaťročiami.
Wiesel pôsobil aj ako pedagóg – jedným z jeho cieľov bolo predstaviť židovskú kultúru čo najväčšiemu počtu študentov a študentiek. Berger vo svojej knihe uvádza, ako sa Wiesel staval k vzdelávaniu o holokauste. Knihu dopĺňajú okrem mnohých citácií a zmienok odkazujúcich na Wieselovo rozsiahle literárne dielo spomienky ľudí, ktorých Elie Wiesel svojou prácou ovplyvnil. Nie náhodou sa mnohí z nich zúčastnili jeho prednášok.
Berger však nenapísal hagiografiu, v ktorej by Wiesela len ospevoval. Venuje sa napríklad jeho kritickému, a aj kritizovanému, postoju k vznikajúcim a dnes už kultovým filmom zobrazujúcim holokaust. Berger sleduje jeho osobnostný vývoj v tejto otázke. Wiesel kritizoval aj filmy ako Schindlerov zoznam či Pianista. Poukazoval na potrebu verného zobrazenia utrpenia Židov a kritizoval, že v mnohých filmoch sa tzv. „umelecká licencia“ vnímala pomerne voľne – hlavne vzhľadom na tému daných filmov. Wiesel sa totiž obával, že príliš umelecké zobrazenie v rozpore s krutou realitou koncentračných a vyhladzovacích táborov bude mať negatívny dosah a majoritné obyvateľstvo nepochopí hĺbku prežitého utrpenia.
Zoči-voči Reaganovi
Jedným z projektov, ktorého cieľom bolo pripomínať a varovať pred tým, aby sa niečo také zopakovalo, bola myšlienka múzea holokaustu. Berger sa v knihe viackrát zmieňuje o príprave United States Holocaust Memorial Museum vo Washingtone D.C. Jednou z hlavných postáv, ktorá je spojená so vznikom tohto múzea, je Elie Wiesel. Berger poukazuje na komplikácie, ktoré sprevádzali snahu o vytvorenie múzea a na výzvy, ktorým čelil tím ľudí pracujúcich na jeho dokončení. V komisii, ktorá mala na starosti múzeum, sa často stretávali rôzne názory a bolo nutné robiť kompromisy. V niektorých témach ich však Wiesel nebol ochotný urobiť.
Wieselova odvaha a odhodlanie neuhnúť sa prejavili aj v situácii, keď reagoval na plán amerického prezidenta Ronalda Reagana navštíviť počas svojej cesty v Spolkovej republike Nemecko vojenský cintorín. Na ňom však boli pochovaní nielen príslušníci Wehrmachtu, ale aj jednotiek SS. Kritika Reaganovho plánu prichádzala z viacerých strán, ale bol to práve Wiesel, kto prezidenta priamo vyzval, aby na vojenský cintorín v Bitburgu nešiel. A spravil to vo chvíli, keď z rúk prezidenta dostal Zlatú medailu Kongresu – jedno z najvyšších vyznamenaní Spojených štátov amerických.
Elie Wiesel počas svojho života upozorňoval na potláčanie ľudských práv po celom svete. Usiloval sa o to, aby sa už nikdy nezopakovali zverstvá, ktoré sa udiali počas druhej svetovej vojny. Prijal ako svoju úlohu pripomínať osudy všetkých, ktorí boli zavraždení počas holokaustu. Snažil sa poskytnúť čo najviac informácií a vzdelať čo najviac ľudí. Kniha Josepha Bergera Prelomiť mlčanie zobrazuje životnú cestu tohto výnimočného muža, ktorý sa preslávil nielen spisovateľským talentom, ale aj svojím ľudsko-právnym rozmerom, a za celoživotné dielo získal v roku 1986 Nobelovu cenu mieru. Berger vo svojej práci predstavuje Wiesela v celej komplexnosti a nevyhýba sa ani mnohým problematickejším momentom, resp. situáciám, v ktorých Wiesel stál pred dilemami. Vydavateľstvo N Press tak prinieslo pre slovenského čitateľa publikáciu, kde mu predstaví fascinujúci príbeh preživšieho holokaust, ktorý sa rozhodol nemlčať, ale prelomiť mlčanie, keď trpeli iní.
artMartin Posch (1992)
Vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave, absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe a na Kingston University v Londýne. Pôsobí v Historickom ústave SAV a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, kde participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií, publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.
