Nevyslovené medzi matkou a dcérou

Kniha bola publikovaná už v roku 1987, preto sa naskytá otázka, či je vôbec z hľadiska témy či žánru ešte stále relevantná. Ústrednou témou je obraz komplikovaného vzťahu matky a dcéry, formovanie identity autorky, ako i polemizovanie nad konceptmi lásky alebo žiaľu.

Gornick v knihe volí retrospektívny prístup, pričom nie je jasne definované, v ktorej oblasti jej života sa čitateľ pohybuje, a zvyšuje tým jeho angažovanosť voči textu. Autorka vyrastala v období formovania druhej vlny feminizmu, čo sa výrazne podpísalo na jej vnímaní mužsko-ženských vzťahov. Popritom si spomína na spoločné prechádzky s matkou, keď sa ponúkal priestor na intelektuálne rozhovory, ktoré bariéru medzi nimi dvoma často len rozširovali. Generačné rozdiely boli najciteľnejšie počas dialógov, čo autorka nevyhnutne nepovažuje za negatívum, práve naopak; jej matka predstavuje ideály vtedajších čias, zatiaľ čo Gornick ich postupne opúšťa, sníma si neviditeľné putá a kráča v ústrety novej dobe, ktorá by s nástupom druhej vlny feminizmu mala ženám poskytnúť väčšie šance.

Najzaujímavejšou časťou memoárov sú spomienky na rané detstvo strávené v Bronxe. Autorka sa zamýšľa nad konceptom, koľko toho „zdedíme“ po rodičoch, kedy nastáva okamih oslobodenia sa od prevzatej identity a začiatok formovania našej vlastnej. Gornick tento moment popisuje v dospelosti vo chvíli, keď si uvedomí potrebu písania. Hovorí o vnútornej sile, ktorá v nej prebývala odjakživa, ale pod vplyvom spoločenských konvencií a výchovy matky nebolo možné, aby sa naplno prejavila: „V druhom roku môjho manželstva sa vo mne prvýkrát objavil obdĺžnikový priestor. Písala som esej, kritiku diplomovej práce, ktorá sa zrazu zmenila na reflexiu, harmonickú a prenikavú úvahu. Vety sa tvorili samy, následne sa pretlačili von a zapadli na svoje miesto. Zrazu som si uvedomila, že ma ovládol obraz: Jasne som videla jeho tvar a obrysy. Vety sa snažili vyplniť tvar. Obraz bol celok mojej myšlienky. V tej chvíli som pocítila, že sa otváram.“ (s. 121) Miestami má čitateľ pocit, že pre Gornick je písanie terapeutické. Popísanie všetkého, čo ju ťažilo v spojitosti s matkou, má byť cestou k odpusteniu. Tá nie je vykreslená archetypálne: svojmu mužovi vzdoruje, chce pracovať a hoci nemá univerzitné vzdelanie, je stelesnením intelektuálky v robotníckej triede. Môžeme tvrdiť, že bola v mnohých ohľadoch pokroková a v rodičovskom vzťahu pôsobila ako dominantná figúra.

Memoáre sa zaoberajú už vyššie uvedeným konceptom lásky a žiaľu. Gornick sa pýta, do akej miery dokáže byť človek pohltený zármutkom a ako tým ovplyvňuje druhých. Dôkazom bola samotná matka, ktorá bola po smrti manžela smútkom priam preniknutá. Koncept lásky je pre ňu o čosi zložitejší: do určitého veku mu ani nerozumie, pretože je formovaná názormi viacerých žien v paneláku. Lásku vníma často s chladným, chirurgickým odstupom a túto ideu dlho nevie v sebe ukotviť. Z toho vyplýva neraz aj sexuálna frustrácia, o ktorej sa nerozpakuje hovoriť.

Text je výzvou pre vnímavého čitateľa. Gornick sa hrá na poli syntaxe a záleží len od prijímateľa, do akej miery je schopný text dekódovať. Nie je to však nestráviteľný materiál, práve naopak:  filozofický prístup autorky je atraktívny, tenzia nevysloveného medzi matkou a dcérou zaujímavá. Vďaka tomu, že nedokáže verbalizovať všetky pocity, je na čitateľovi, do akej miery bude voči tomu vnímavý a chápavý. Ja a moja matka je výborným príkladom toho, čo všetko sa dokázalo vmestiť na papier, keď vo vzduchu viselo toľko nevypovedaného.