O bezpodmienečnom odpúšťaní

Ako sa vyjadrila v rozhovore počas Žilinského literárneho festivalu, k napísaniu knihy ju viedol záväzok, ktorý dala svojim starým rodičom. Silné citové puto a stotožnenie sa s vlastnými predkami naprieč niekoľkými generáciami sa do textu pretavujú ako všadeprítomný sentiment, často hraničiaci s infantilizáciou hlavných postáv či samoúčelným moralizovaním.

V texte sa striedajú dve časové roviny. V prvej rovine sa čitateľ stretáva s predkami rozprávačky, ktorí boli predmetom jej výskumu, predmetom jej fabulácie, v druhej rovine zas so samotnou rozprávačkou. Text otvára rozprávačkino denné snívanie na starom cintoríne, ktorého genius loci ju podnecuje k spomínaniu a fantazírovaniu. Čitateľ sa už v úvode stretáva s niekoľkými problémami textu: so samoúčelným hromadením prívlastkov, s hromadením klišé a prepiatym sentimentom. Verbalizovaná ambícia mieriť svojím rozprávaním k pravdivosti a skutočnosti zrejme potvrdzuje, že sentimentalizácia nie je autorské gesto, no limit, na ktorý autorka nevedome naráža: „Veronka, tak ma tu čakaj, pretože ti opäť prídem niečo porozprávať. Aj keď by som bola radšej, keby si mohla rozprávať ty mne. O dobe, ktorej zub času uškodil viac, ako by som si priala. (...) Daj mi, milá Veronka, vedieť, či sa niekto v tých príbehoch našiel, či je tá skutočnosť naozaj skutočná a koľko emócií v nich bolo pravdivých. Veď práve ty to tam hore môžeš overiť...“ (s. 12)

Pasáže, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti, odkrývajú najhoršie momenty textu, niekedy v podobe naivného psychologizovania („Neodpustenie je totiž jedno z najťažších životných bremien a nie každý je schopný úprimne odpustiť. Zato odpustenie je silným prejavom sebalásky aj lásky k ostatným ľuďom. Vystúpenie z bludného kruhu zničujúcich emócií, ktoré zahmlievajú dušu smútkom...“ s. 219), niekedy v podobe krátkej moralitky. Autorka venuje celú kapitolu stretu s dospievajúcimi chlapcami, ktorých upovedomí, že na území bývalého cintorína si dovoľujú používať subštandardný slovník. Tínedžeri sú v autorkinom svete veľmi konformní a tvárni, rozprávačka sa nestretne prakticky so žiadnym protitlakom, môže realizovať svoje edukatívne ambície a rozpovedať im príbeh, ktorý sa so starým cintorínom spája. Kapitola vyznieva ako realizácia fantázie: príbehy a minulosť si vždy nájdu cestu k ľuďom, ktorí budú ochotne a s rešpektom počúvať. 

Rozprávačka samu seba často dojme okolnosťami a situáciami, ktorých je svedkyňou, na čitateľa sa jej však podarí túto emóciu preniesť málokedy. Často je príliš explicitná („Je slepá a to ma dojíma ešte viac.“ s. 337) alebo sa uchyľuje k zvláštne príkrym súdom: „(...) musela som sa znovu pousmiať nad tou čiapkou, zakrývajúcou šediny. Ukrývala sa pod ňou zamilovanosť, smútok, nostalgia aj čakanie. Na smrť a vnúčatá. Lebo iba tým žijú starí ľudia, zatvorení medzi štyrmi stenami.“ (s. 334) Momenty, v ktorých za seba nechá hovoriť situáciu, je nemnoho, dojímavé chvíle sa jej darí vytvárať zrejme skôr náhodou. Jednou z nich je prvé stretnutie so slepou prapratetou Klementínou, s ktorou si rozprávačka vypočuje v rádiu jej obľúbenú reláciu Hráme na želanie. „Deväťdesiattriročná žena dvakrát denne cez dcéru posiela pozdravy do rádia a sama ich v každej relácii dostane aspoň päť.“ (s. 337) Sama rozprávačka však považuje za silný moment chvíľu, keď sa od Klementíny dozvedá o úmrtí dvojičiek. Emocionálne z nej však neťaží ani v jednej z kapitol – ani v prítomnosti, ani v retrospektívnom návrate –, je to len ďalší faktografický detail.

Retrospektívne návraty sú charakteristické láskavým, zhovievavým pohľadom na predkov, ktorých prešľapy sú nielen ospravedlnené, ale predovšetkým aj odpustené. Napríklad, keď jedna z postáv spácha samovraždu – rodinní príslušníci ju nachádzajú obesenú, no s pokojom v tvári (s. 198) – a autorka v texte niekoľkokrát explikuje, že všetky dotknuté postavy, či mŕtve, či živé, si navzájom odpustili. To sa potvrdzuje aj v ezotericky ladenej kapitole, v ktorej rozprávačka hovorí so svojou priateľkou o energiách v dome: „,Potom znova zavrela oči a povedala, že zo štyroch kútov ide do stredu izby láska. (...) Jednoducho tu ostalo nejaké prepojenie láskavosti a bratskej oddanosti.‘“ (s. 219)

Mať rodinných príslušníkov, ktorých občasná krutosť sa dá nielen uspokojivo vysvetliť, no aj ospravedlniť a odpustiť, je privilégium, ktoré sa ujde málokomu. Rodinné kroniky spravidla bývajú plné problematických udalostí. Marcinová síce nejakú škodu pripúšťa, no vzápätí harmonizuje, nenecháva postavy v nekomforte ťaživých emócií pridlho. Odpustenie je garantované, no možno by bolo zaujímavejšie, keby bolo vydreté.