O bohatých dejinách málo známeho suseda

V dobrom rýchliku s dobrým výhľadom

Keď som knihu prečítal, mal som pocit, že som v rýchliku prešiel dejinami Ukrajiny. Ale zdôrazňujem – v dobrom rýchliku, z ktorého dobre vidieť. Nie je to síce tenká kniha (má vyše 400 strán aj s prílohami), ale je tam výklad dejín od najstarších písomných zmienok takmer po súčasnosť (napísaná bola ešte pred začiatkom invázie Ruska do Ukrajiny vo februári 2022). Je to vynikajúci úvod do dejín Ukrajiny, ale aj východnej Európy – Ruska, Bieloruska, čiastočne Poľska a celého priestoru, ktorý sa nachádza medzi Povolžím a Karpatmi.

Keďže som sa týmto dejinám venoval a študoval si aj originálne zdroje, ako akademikovi mi tam trochu chýbajú zdroje ukrajinských, ruských a bieloruských historikov. Tie, ktoré autor uvádza, je väčšinou sekundárna anglojazyčná literatúra.

Najlepšie spracované časti

Z môjho pohľadu najlepšie je spracované obdobie 16. až 18. storočia. Všimol som si, že autor má k nemu aj najviac vlastných štúdií, takže kozákom sa venuje intenzívne. Toto je najkvalitnejšie spracovaná časť knihy, ktorú vrelo odporúčam každému. Z hľadiska prínosu a kvality by som na druhé miesto zaradil staršie obdobie – prehľad prvých zmienok a interpretácií o tom, aké etniká na tomto území žili, aké štátne útvary sa formovali na pobreží Čierneho mora, že boli súčasťou antického sveta, potom ich vzťahy s Byzanciou. Vynikajúco je v tom zapracovaná geopolitika, ktorú autor berie ako kľúč k analýze a interpretácii dejín. Pásma lesov, lesostepí a stepí skutočne ovplyvnili organizovanie etník. Od toho, či sa živili poľnohospodárstvom alebo lovom, závisel aj charakter spoločenských pravidiel. A tu má autor aj všetky kľúčové zdroje.

Dobre je spracované aj 19. storočie a obdobie po druhú svetovú vojnu. Táto časť je zachytená prehľadovo, ale vidno, že to už nie je primárna oblasť výskumu autora. Tam mám viac otázok, aj polemických, keď sa niečo interpretuje bez poukázania na inú interpretáciu. Ale nemám k tomu zásadné výhrady.

Sporné pasáže

Najviac otázok mám k častiam, ktoré sa týkajú obdobia, keď bola Ukrajina súčasťou Sovietskeho zväzu, a najnovších dejín po jeho rozpade, čo je spracované – povedal by som – letmo. Niektoré udalosti by som neinterpretoval tak ako autor. Napríklad význam aféry „Kučmagate“ na konci jeho režimu, keď sa objavili nahrávky a odposluchy tajných z prezidentovej kancelárie, z ktorých vychádza, že si údajne objednáva zabitie novinára a šéfredaktora Ukrajinskej Pravdy Grigorija Gongadzeho. (Novinár bol zavraždený, ale objednávka nebola preukázaná.) Autor touto kauzou zdôvodňuje, prečo došlo k Oranžovej revolúcii, a to sa mi zdá veľmi zjednodušené. Ide totiž o tie povestné posledné kvapky v pohári trpezlivosti. Aj u nás vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice bola takou poslednou kvapkou a prelomila faktory, ktoré k nej viedli. Ale na základe poslednej kvapky nemôžeme povedať, že pre vraždu novinára došlo k ukončeniu Kučmovho režimu.

K tejto časti knihy mám veľa otázok a v Epilógu som našiel aj jednu vyslovene spornú interpretáciu o „ukrajinsko-židovskej proeurópskej aliancii, ktorá sa rozvíja na Ukrajine“. Neviem, čo tým autor myslel, lebo to nedoložil nejakými údajmi, len citátom anonymného aktivistu na facebooku. Považujem to priam za kontraproduktívnu formuláciu a nerozumiem, ako sa tam dostala.

Najnovšie dejiny sú spracované veľmi kuso, príliš prehľadovo, na niektorých miestach môže dôjsť k odpútaniu pozornosti na nie až také podstatné udalosti. Ale uvedomujem si, že  ak mal autor stanovený nejaký rozsah a potreboval vyložiť dejiny v populárno-náučnej knihe, vybral skôr zaujímavejšie ako odbornejšie veci, ktoré boli reálne v pozadí procesov.

Poznámka k prekladu názvu

Preklad je podľa mňa kvalitný, ale samotný názov by som dal trochu iný. V origináli je názov The Gates of Europe, teda množné číslo – brány Európy. Brána do Európy, ako znie preklad, je brána pre niekoho. Názov by mal zodpovedať obsahu a pri tomto titule by teda kniha mala byť o tom, pre koho toto bola brána na kontinent. A to by sme sa tu bavili o sťahovaní národov, Húnoch, Tatároch a ďalších. Táto kniha je však o dejinách Ukrajiny a história tohto územia je naozaj súčasťou európskych dejín.

Prvá Amerika Európy

Autor možno mohol viac poukázať na multinárodné kozácke prostredie. Základ pôvodne predstavovalo ruské (písmeno „s“ s mäkkým znakom, ktorý v slovenčine nemáme) obyvateľstvo, ktoré sa hlásilo k odkazu Kyjevskej Rusi, k pravosláviu. Rakúska antropologička Susanne Luber však na základe analýzy 40-tisíc mien, ktoré odovzdal Bohdan Chmeľnický na podpis poľskému kráľovi ako zoznam tých, ktorým bude platiť žold (v podstate výpalné – nebudeme na vás útočiť a budeme vás chrániť), zistila, že menej ako polovica z nich boli východní Slovania (teda dnešní Ukrajinci, Rusi, Bielorusi). Z autorovej interpretácie v knihe to však vychádza tak, akoby tvorili drvivú väčšinu. Lenže u kozákov boli aj husiti po porážkach, veľa Tatárov, kaukazské národnosti, ale aj iní zo západnej Európy. Väčšinu kozáckej populácie v čase Chmeľnického, teda vrcholu hnutia, tvorili ľudia z celého kontinentu. Bola to prvá Amerika Európy – tí, ktorí mali doma problém so zákonom pre náboženstvo alebo z iných dôvodov, tam našli útočisko. Husita Filip Orlyk pôvodom z Českého Krumlova vypracoval návrh štatútu kozákov, kde sa prvý raz objavilo trojdelenie moci – oddelenie výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci. Toto mi v knihe trochu chýbalo na dokreslenie toho, prečo ide o brány Európy. Na jednej strane brány a možno tak trochu aj zadný dvor. To je na dejinách Ukrajiny fenomenálne.

A tento fenomén sa dá zaznamenať aj v čase, keď vznikli ruskojazyčné mestá v juhovýchodnej Ukrajine. Autor stále píše o ukrajinských Rusoch, ako keby v sovietskom období migrovali za prácou len etnickí Rusi, čo nie je celkom korektné, lebo migrovali všetci – aj Estónci, Lotyši, Bielorusi, ľudia zo strednej Ázie. Príbeh Donecka popisuje veľmi pekne – príchod Johna Hughesa, Walesana, ktorý tam spustil industrializáciu, netušiac, že to bude industrializácia Sovietskeho zväzu, hoci začínal za cárskeho Ruska. Ale bol jedným z mnohých. Alfred Nobel napríklad investoval do ťažby ropy v Kaspickom mori. A keď sa stretol Estónec s Tadžikom v Dnepropetrovsku (dnes Dnipro), kde bol závod, ktorý tvoril základ kozmického priemyslu Sovietskeho zväzu, rozprávali sa po rusky. Takže ruskojazyčné mestá netvorili len etnickí Rusi. Tento fenomén multinárodnosti v čase industrializácie ZSSR (20. – 30. roky 20. storočia) v knihe takisto nie je celkom vystihnutý, skôr je to podané, akoby šlo o rusko-ukrajinský vzťah.

Putin – zjednotiteľ Ukrajiny

Súhlasím, že snaha o vlastnú správu vecí a štátnosť bola na Ukrajine skôr a silnejšia ako tu. Kozáci mali autonómiu až do Kataríny II. A nielen to, mali aj silné kniežacie rody, napríklad Konštantín Ostrožskyj mal postavenie nekorunovaného kráľa Rusi v období pod poľskou nadvládou. Štátnosť v ich identite je, hoci ju nemali. Či by ľudia na Slovensku, po napadnutí krajiny reagovali podobne ako Ukrajinci, ťažko povedať. Ale zároveň si treba uvedomiť fenomén, prečo ruskojazyční Ukrajinci bojujú za Ukrajinu proti Rusom. Veď na videách z frontu drvivá väčšina ukrajinských vojakov hovorí po rusky. Keď rozprávaš nejakým jazykom, neznamená to automaticky, že zdieľaš etnickú identitu národa, ktorý ním hovorí. To je podľa mňa poučenie z ukrajinských dejín a poučenie o falošnosti ruského sveta, lebo putinovci si mysleli, že ten, kto hovorí po rusky, je Rus. Čo nie je pravda, lebo identita v sebe obsahuje iné veci: to, ako chceme žiť, ako majú fungovať pravidlá v krajine, aké máme vzory (keď vidia, že v EÚ sa žije lepšie a prekáža im korupcia, vzopreli sa voči režimu vo dvoch revolúciách). Hoci sú ruskojazyční – bojujú za víziu normálnej spoločnosti, za štát, v ktorom chcú žiť. Toto je ich identita. Putin z nich urobil politických Ukrajincov. On Ukrajinu zjednotil. Veď len si vezmime pozdrav ukrajinskej armády – Slava Ukrajini! Herojam slava! – pôvodne je to pozdrav študentov Charkovskej univerzity z 90. rokov 19. storočia. Založili stranu za vznik Ukrajiny. Študenti z ruskojazyčného Charkova.

Celkové hodnotenie knihy

Kniha prináša veľmi kvalitný úvod do dejín Ukrajiny a východnej Európy. Tým, ktorí potrebujú získať základnú informáciu, ju naozaj odporúčam. A to napriek tomu, že ako akademikovi mi tam chýbajú nielen pôvodné, ale aj ďalšie významné interpretačné zdroje. Celkovo máme nedostatok kníh ukrajinských historikov a autorov. Ale udalosti, etniká a ich osudy, vojny a napríklad dejiny Kyjevskej Rusi sú v tejto knihe zobrazené veľmi dobre.

Alexander Duleba (1966)

Vedie program Východná Európa vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (RC SFPA), v rokoch 2000 – 2019 bol jeho riaditeľom. Bol inaugurovaný za profesora na Masarykovej univerzite v Brne, pôsobí aj v Inštitúte politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.