Vyhľadávanie
Haiku má v súčasnej poézii svojský status – zaujímavejší ako samotné texty je neraz obraz tohto žánru, aura, ktorá sa okolo neho vytvorila a dlhodobo vytvára.
Stačí nahliadnuť do staršej antológie slovenského haiku Haiku, haiečku, haiku zelený (F. R. & G., 2011), obsahujúcej okrem samotných básní aj stručné vyjadrenia autorov na otázku, čo ich na tejto básnickej forme láka, ako ju vnímajú. V odpovediach sa predbiehajú, kto haiku vykreslí vo väčších a nezmyselnejších superlatívoch, pričom zároveň demonštrujú, že dôležitejšia ako samotný výsledok – čiže dobrá báseň bez ohľadu na to, ako ju žánrovo zaradíme – je občas predstava o haiku ako o exotickom, vznešenom, mystickom žánri, z nejakého dôvodu vďaka svojej slabičnej schéme automaticky zaručujúcej hĺbku.
Vyžaduje disciplínu, no poskytuje slobodu
Z týchto predhovorov napokon môžeme nadobudnúť paradoxnú a vágnu predstavu o žánri: vyžaduje disciplínu, no poskytuje slobodu; má isté rámce, no môžeme si v ňom dovoliť čokoľvek; aj minimum slov v ňom môže mať maximum esencie. Spolu s ďalšou antológiou Mávnutie krídel (Skalná ruža, 2011) svedčí o tom, že haiku tvorili hlavne muži a že po roku 2000 zažívalo vzostup trvajúci dodnes. Často pritom išlo (a stále aj ide) o dobre známych autorov, ktorí si jednoducho skúšali novú formu do svojho básnického registra a nemuseli sa jej venovať nijak systematicky.
Najnovšia antológia slovenského haiku, zostavená literárnou vedkyňou a kritičkou Evou Urbanovou a esejistom Dalfarom a pomenovaná podľa haiku Karola Strmeňa, opísané predstavy aktívne neživí. Od ostatných dvoch predošlých sa líši už len tým, že obsahuje oveľa väčší počet autorov – 30 oproti 11 a 13. Podstatnú časť tvoria už mená mladšej generácie, ďalej z hľadiska kultúrneho obehu okrajoví autori, v niektorých prípadoch sa do antológie dostali básne z časopisov či dokonca z rukopisov. Práve v zhromaždení a predstavení mien, ku ktorým by sa čitatelia tak ľahko nemuseli dostať, vidím najväčšiu devízu a hodnotu antológie.
Ďalším rozdielom je diapazón, ktorý mali editori k dispozícii; kým predošlé dve antológie sú takmer generačné, prípadne združujúce autorov z okruhov daných vydavateľstiev, v novej antológii nájdeme prierez naprieč generáciami a (do miery, do akej je možné povedať to o haiku) aj poetikami. Napriek tomu, že editorská dvojica na to očividne neašpirovala, je jej antológia paradoxne najreprezentatívnejším výberom slovenského haiku. Atmosféru zrovnoprávnenia tvorby všetkých autorov podčiarkuje aj spôsob prezentácie – každá dvojstrana obsahuje šesť textov bez uvedenia autora, identifikovať ho je možné podľa piktogramu. Texty je tak možné (a priam žiaduce) čítať v slede bez vedomosti o tom, kto ich napísal. O to transparentnejšie sa potom javí, že podaktorí starí majstri až takí majstri nie sú, rovnako ako to, že celkovo je veľké množstvo básní v knihe frustrujúco podobných.
Deklaráciu hodnotovej predstavy haiku
V neposlednom rade sa nová antológia líši od starších aj pripravenosťou a erudíciou. Kým staršie antológie buď nemajú štandardný úvod, alebo, žiaľ, nechávajú hovoriť o svojej tvorbe autorov, Urbanová a Dalfar zaraďujú do knihy aj úvod, v ktorom aspoň stručne predstavujú žáner haiku a vysvetľujú edičný zámer a metódu selekcie. Edičnú poznámku tu síce nenájdeme, no zdroje publikovaných textov sú uvedené v medailónoch autorov a autoriek v závere knihy. Navyše, antológia duchovne dopĺňa Urbanovej monografiu o slovenskej podobe haiku O muškátoch, mravcoch a jarabinách (2023), ktorá erudovane vysvetľuje genézu a kontexty haiku v slovenskej literatúre, pričom je výsledkom dlhodobého sústredeného výskumu žánru. Antológiu tak s ohľadom na monografiu možno chápať aj ako čitateľsky vďačnú deklaráciu hodnotovej predstavy o žánri.
Medzi večnosťou a momentom
Toľko k všetkému okrem samotných textov. Pravdupovediac, ťažko o nich povedať čosi relevantné. Tematický okruh básní naozaj nie je zvlášť pestrý. Smeruje sa v nich najčastejšie k vyjadreniu napätia medzi večnosťou a momentom, pričom sa recyklujú motívy, dôraz kladú na priestor, väčšinou prírodný, a metafyzické súradnice sveta. Keďže rozsah dovoľuje pomerne ohlodanú formu, texty občas pripomínajú aforizmy, občas sú to stručné a presné obrazy, neraz len zhluky slov s napočítanými slabikami. Pokiaľ ide o kvalitu, haiku je ako stvorené na poetický guľomet: najistejšou cestou, ako byť dobrým haikopiscom, je azda freneticky písať tieto kratučké úlomky, pretože časom sa nejaký zákonite musí podariť. V prítomnom súbore je polovica nedvižná, spoliehajúca sa na hĺbku sedemnástich slabík, polovica je solídna, ešte menšia časť z nej je skutočne pozoruhodná bez ohľadu na formu. Aj čitateľa, ktorý si na haiku nepotrpí či ho priam považuje za iritujúce, môžu konzistentne potešiť texty Jely Abasovej, Karola Chmela, Andrey Kočalkovej, Petra Repku, Jána Štrassera, Jozefa Tatára a Michala Tatára. Akokoľvek, haiku sa tvorí priam globálne a o jeho budúcnosť sa, žiaľ, netreba báť.
