Vyhľadávanie
Publikácia Kontrasty tanečných príbehov s podtitulom Rozhovory s prvým sólistom upúta už samotnou obálkou s fotografiou baletného umelca Zoltána Nagya, svojho času popredného sólistu Baletu SND v Bratislave. V predhovore Irina Čierniková zhrnula životný a profesijný príbeh človeka, ktorý sa nezmazateľným spôsobom zapísal do histórie baletného umenia na Slovensku. Monografia podobného formátu na našom trhu dlhodobo absentuje, a preto je o to cennejšia. Autorkou knihy je Linda Nagyová, dcéra Zoltána Nagya, a je spracovaná vo forme dialógov.
Kniha obsahuje do tohto času odborne nespracované obdobie od druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia. Čitateľovi prináša informácie, ktoré vyplynuli zo samotnej komunikácie dcéry a otca. Okrem tvrdej, takmer rehoľnej práce baletného umelca je v rozhovoroch zachytená až poetická láska k baletu. Medzi dobrým tanečným remeslom a umením je iba tenká deliaca čiara a nie každému tanečníkovi sa podarí dostať až na vrchol. Zoltán Nagy pôsobil dva roky v Armádnom umeleckom súbore v Prahe. Neskôr sa vrátil do východoslovenskej metropoly, kde sa vypracoval na prvého sólistu súboru, zároveň viedol tréningy a skúšal repertoár. V roku 1966 sa rozhodol prijať ponuku šéfa baletu SND Karola Tótha a prišiel do angažmán v Slovenskom národnom divadle, kde pôsobil 20 divadelných sezón. V choreograficky veľmi plodnom období, v tzv. zlatej ére Baletu SND, sa striedali sa choreografie Karola Tótha, Marileny Tóthovej Halászovej, Jozefa Zajka a iných. Miklóš Vojtek sa o Nagyovi vyjadril, že to bol skutočný „danseur noble“. Tento prívlastok mu prisúdila aj kritika. Stvárňoval na javisku princov, aby sa vzápätí zmenil na zloducha. V roku 1975 ukončil štúdium na VŠMU na Katedre tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty, odbor pedagogika tanca. S výučbou profesionálneho dorastu na Štátnom konzervatóriu začal externe pomerne skoro, ešte ako sólista baletu. Po ukončení aktívnej činnosti sa stal pedagógom vtedy experimentálneho osemročného štúdia na Hudobnej a tanečnej škole (HTŠ, neskôr Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej). V priebehu jedného funkčného obdobia bol zástupcom riaditeľa pre umelecké predmety.
Kontrasty tanečných príbehov sú živým svedectvom toho, ako disciplína, životospráva, ale aj dôverný vzťah k hudbe a k svojej profesii dokážu motivovať tanečníka k vrcholným výkonom. Nagyová sa pokúša sprostredkovať krásu baletného umenia aj čitateľovi, ktorý doteraz nekonzumoval balet ako divadelný žáner, prostredníctvom vzácnych fotografií a umelcových komentárov. Ten sa snaží čitateľa oboznámiť s druhom divadelného umenia, ktoré by mohlo prebudiť jeho zvedavosť a túžbu po poznaní. Z úvodných dialógov sa dozvedáme, ako sa chlapec z malého mestečka z východného Slovenska dostal do hlavného mesta, aké boli jeho študentské roky na bratislavskom konzervatóriu a jeho umelecké začiatky v Štátnom divadle v Košiciach. Posledná kapitola knihy patrí reminiscenciám na umelca. V umeleckých skratkách spomínajú na spoluprácu s ním jeho kolegyne a kolegovia, sólistky, kamaráti, teatrológovia aj žiaci.
Po publikácii siahne v prvom rade pravdepodobne odborná verejnosť, historici, teatrológovia, študenti odborných tanečných škôl a podobne. Vizuál obálky ako aj jej obsah nabádajú k zvedavosti a zaujmú aj laickú verejnosť či milovníkov baletného umenia. Nesporným prínosom knihy je skutočnosť, že je dvojjazyčná. Jej preklad do anglického jazyka tak ponúka možnosť zoznámiť sa s vývojom baletu na Slovensku aj cudzincom.
