Prečo ste si nevzali Rusku?

Nádej na získanie skutočného a pre malú sirotu nikdy nepoznaného domova, sa však rýchlo vytratí. Postupne zisťuje, že adoptívna matka si ju vlastne kúpila, aby jej pomáhala so zberom fliaš a poslušnosťou spojenou s dokonalým ovládaním ruštiny si vyslúžila odmenu v podobe vyššieho sociálneho postavenia. „Ak budeš poslúchať, spravím z teba človeka.“ (s. 15) Opustená detská duša dostáva ďalšie rany v podobe fyzického týrania neprimerane náročnou prácou a opakovaných bitiek. Osobitne pre ruštinu, čo ju v jednej chvíli vedie aj k otázke adoptívnej matke: „Prečo ste si nevzali Rusku?“ (s. 54)

Náznaky, ktoré nútia premýšľať

Príbeh zasadený do sovietskeho Moldavska v období pred rozpadom ZSSR a rámcovaný príchodom Lastočky do Kišiňova na jednej strane a smrťou Tamary Pavlovny na druhej strane, rozpráva samotná hlavná postava. Využitím retrospektívy opisuje okamihy z obdobia dospievania a súčasne života u adoptívnej matky, ale aj z dospelosti.

Keďže všetky okolnosti sú čitateľovi sprostredkované z perspektívy protagonistu, jeho vedomosť o dianí v príbehu je limitovaná a značne subjektivizovaná. Niektoré spomienky z detských čias môžu vzbudzovať dojem, že nie sú zvlášť dôležité alebo v niektorých prípadoch spočiatku nedávajú čitateľovi dostatočný zmysel. Rozprávačka sa miestami presúva v čase a udalosti z detstva obohacuje o krátke náhľady z dospelosti. Občasné vytýčenie pre niekoho menej zaujímavých spomienok však posilňuje mieru vierohodnosti vyrozprávaného príbehu.

Sériou náznakov a nezodpovedaných otázok autorka udržiava čitateľa v neustálom napätí. Všetky skutočnosti odhaľuje postupne, čitateľa nechá čakať, premýšľať a spájať si naznačené súvislosti. Odpoveď na otázku, prečo sa hlavná hrdinka vlastne ocitla v detskom domove, sa čitateľ dozvie koncom knihy. Aj keď ju možno tuší.

Autorka zároveň prekvapuje strohým štýlom. Kapitoly sú krátke, možno práve také krátke a prchavé ako spomienkové obrazy mladej hrdinky. Na malom priestore, často len párriadkových kapitol, sa však autorka dokáže vyhrať s množstvom skrytých významov, odkazov a myšlienok, ktoré dokážu zaujať svojou dômyselnosťou a výstižnosťou.

Zaujímavo pôsobia ruské slová či vety v azbuke, ktoré sa Lastočka musela učiť. Pre niekoho možno z praktického hľadiska nepohodlná záležitosť, pre čitateľa umeleckej literatúry jedinečná príležitosť vžiť sa do ťažkostí hrdinky pri učení sa cudzieho jazyka. Pre text je príznačné aj časté využívanie hrubých či tabuizovaných slov, čo opäť posilňuje dôveryhodnosť príbehu z drsného prostredia chudobnej štvrte, v ktorej Lastočka vyrastala.

Príbeh o Moldavsku

Dôležitou obohacujúcou zložkou príbehu a zároveň kontrastným prvkom k subjektívnemu prežívaniu hlavnej hrdinky sú vykreslené, niekedy len metaforicky naznačené objektívne udalosti doby. Príbeh z hlavného mesta Moldavska, ktoré bolo súčasťou ZSSR, ponúka množstvo odkazov na vtedajšiu dobu a život v krajine, ale aj na vzťahy vedľa seba žijúcich národností. „Tamara Pavlovna zastala a začudovane sa na mňa pozrela. Prižmúrené oči, stiahnuté sánky, vedela som, že to nie je len začudovanie. Poznala som túto jej tvár lepšie ako ktorúkoľvek inú: bolo to opovrhnutie. Tak sa dívala na ľudí bez funkcií, na rozmaznané deti a na Moldavcov.“ (s. 32)

Atmosféru v krajine aj neskoršie zmeny pri rozpade Sovietskeho zväzu autorka vykresľuje s ohľadom na vek rozprávačky, ktorá ako dieťa spoločenskému a politickému dianiu nerozumela, resp. neprikladala mu veľkú dôležitosť. Napriek tomu je príbeh o Lastočke aj príbehom o Moldavsku a ako uvádza v doslove prekladateľka Eva Kenderessy, „súvisí s dnes tak často skloňovaným ruským/sovietskym imperializmom a kolonializmom, ktoré sa týkali aj Moldavska alebo tzv. Besarábie“ (s. 212).

Román Sklenená záhrada je silne emotívnou výpoveďou nemilovaného dieťaťa, ktoré sa snaží svojsky bojovať s každým novým sklamaním. Hoci navonok sa Lastočka prezentuje ako bezcitná a pohŕdavá sirota, jej cynizmus je len tvrdou škrupinou, chrániacou ubolené detské srdce pred krutými ranami života, ktorý si sama nevybrala, no musí ho žiť či azda len prežiť. Autorka vťahuje čitateľa do Lastočkinho prežívania, ponúka mu spoluúčasť na jej utrpení. Z príbehu cítiť veľkú bolesť a absenciu lásky, ktoré sa najvýraznejšie pričinili o formovanie osobnosti opusteného dieťaťa a neskôr mladej ženy. Ženy, ktorá sa napriek všetkému posúva ďalej, aj keď vnútorne zranená a nie celkom vyrovnaná.

Jana Šútorová (2001)

Študentka Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave v odbore učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a biológie, kde bola za svoje práce aj ocenená. Zaujíma sa o súčasnú slovenskú i prekladovú literatúru, ako aj klasiku. Venuje sa aj doučovaniu žiakov základných aj stredných škôl. 

Foto: Bianka Ézsölová