Tvárou v tvár smrti

Tri jeho romány – Óda na nenávisť (2008), Niet nožov v kuchyniach tohto mesta (2013) a Nikto sa nemodlil nad ich hrobmi (2019) – boli nominované na prestížnu Medzinárodnú cenu za arabskú prózu. Slovenský čitateľ sa s ním môže zoznámiť vďaka románu Smrť je brutálna drina (Al-Mawt amal šákk, 2016), ktorý z arabského originálu preložil Marek Brieška.

V Sýrii, zmietajúcej sa v občianskej vojne, číha smrť na každom rohu. Umieranie však napriek všetkému vôbec nie je bezproblémové, najmä pre príbuzných. Pozostalí neraz musia zbierať jednotlivé kusy tela, prehrabávať sa v masových hroboch alebo sa uspokojiť s končatinou či kúskom oblečenia, ktoré by mohli pochovať, a tak preukázať mŕtvemu dostatočnú úctu. S týmto údelom sa musia popasovať aj hlavní hrdinovia Chalífovho diela.

Dej románu s absurdným nádychom a hororovými prvkami sa odohráva počas zdĺhavej cesty mikrobusom z Damasku do dedinky Anábíja, na ktorú sa podujali tri deti zosnulého Abd al-Latífa – Bulbul, Husajn a Fátima, aby splnili jeho posledné želanie a pochovali ho v rodnom kraji. Požiadavka otca, na ktorej by za normálnych okolností nebolo nič zvláštne, však v kontexte brutálnej občianskej vojny nadobúda celkom iné rozmery a na plecia jeho potomkov kladie mimoriadnu záťaž.

V dôsledku nekonečných kontrol sa cestovanie natiahne z troch hodín na tri dni. Otcova mŕtvola sa zatiaľ rozkladá a pre troch súrodencov sa cesta stáva nočnou morou. Postupne sa odkrývajú problematické rodinné vzťahy a neschopnosť vzájomnej komunikácie. Zahnívajúca mŕtvola plná červíkov, ktorú autor opisuje s naturalistickou presnosťou, sa stáva metaforou pre totálny rozklad spoločnosti a deštrukciu krajiny i medziľudských vzťahov, ale možno ju vnímať aj ako symbol rozpadajúceho sa sýrskeho autoritárskeho režimu. Cesta v stiesnenom priestore auta odhaľuje odcudzenie a animozitu medzi súrodencami i v širšom spoločenskom kontexte. Ako protipól skazy autor prezentuje lásku, predovšetkým tú romantickú, ktorá je v románe zdrojom životodarnej energie. Autor ju prirovnáva ku kytici kvetov plávajúcej po rieke, ktorú treba zachytiť v správnom čase.

Hoci sa základná dejová línia odvíja počas cesty mikrobusom, autor prostredníctvom Bulbulových spomienok retrospektívne odhaľuje osudy a osobné tragédie jednotlivých členov rodiny, ich nenaplnené ambície, túžby a ideály. Hlavné postavy možno vnímať skôr ako antihrdinov; sú slabí, ustráchaní, malicherní a pasívni, o to skutočnejším dojmom však pôsobia. Najmä Bulbul je vykreslený ako protiklad svojho otca, ktorý sa po vypuknutí revolúcie pridal k odboju proti režimu, a dokonca sa v sedemdesiatke oženil so svojou láskou z mladosti. Jeho syn však žije v neustálom strachu, ktorý mu redukuje život na súbor banálnych úkonov.

Chalífovo majstrovstvo sa najväčšmi prejavuje v spôsobe, akým sa mu podarilo zobraziť existenciu postáv na pomedzí života a smrti. Počas vyčíňajúcej vojny je hranica medzi životom a smrťou krehká a niekedy aj nejasná. Bulbul neraz rozjíma nad umieraním, raz sa sám cíti ako nebožtík a mikrobus prirovnáva k rakve, inokedy uvažuje, prečo všetci hromadne nespáchajú samovraždu. Autor však ťažobu hrôzostrašných výjavov vyvažuje iróniou, miestami dokonca cynizmom hraničiacim s čiernym humorom. Bulbul hľadá útechu vo vedomí, že ľudia, ktorí mu dnes spôsobujú problémy, môžu byť zajtra mŕtvi. „Obyvatelia mesta ďalších ľudí považovali nie za ,živýchʼ, ale ,tesne pred smrťouʼ. Účinný psychologický obranný mechanizmus, ako sa vyrovnať s frustráciou a hnevom.“ (s. 15) Počas jednej bizarnej epizódy Abd al-Latífovu mŕtvolu dokonca zatknú. „Husajn si zastal vedľa Bulbula a zasipel: ,Plánujú zatknúť telo.ʼ Bulbul tomu nechcel uveriť, určite ide o nejaký omyl, no keď ich agent voviedol do obkladačkami pokrytej miestnosti bez okien, uvedomili si, že to nie je sranda. Skutočne zatkli otcovu mŕtvolu.“ (s. 33) Autor diela konfrontuje čitateľa s otázkou, čím sa stáva telo zosnulého po smrti. Možno mŕtvolu stále vnímať ako človeka alebo je to už len obyčajná vec? S touto otázkou si nevedia dať rady ani úrady a milícia, a tak sa v jednom momente dožadujú legitimácie Abd al-Latífovej mŕtvoly, vzápätí však donútia rodinu zaplatiť za jej prevoz „clo pre tranzit tovaru“. Kladú si ju aj Abd al-Latífove deti, ktoré, plné hnevu a frustrácie, neraz zatúžia vyhodiť mŕtvolu do priekopy pri ceste a nechať ju napospas osudu.

Chalífovi sa podarilo napísať dielo, v ktorom zobrazil neľútostnú realitu občianskej vojny zrodenej z revolúcie proti autoritárskemu režimu. Okrem komplexných ľudských charakterov v ňom odhalil aj brutálne praktiky režimu a ohavné násilie páchané na obyvateľoch aj nimi. Hoci sú postavy voči masívnemu umieraniu a skaze všade navôkol do istej miery otupené, prítomnosť rozkladajúcej sa mŕtvoly otca vnútri auta potlačiť nedokážu. Autor stavia čitateľa tvárou v tvár smrti a núti ho zamyslieť sa nad tým, prečo vlastne žije a čo ho poháňa dopredu. Oplatí sa zomrieť pre ideál alebo radšej žiť v strachu? Napokon sa zdá, že najväčším hrdinstvom je niekedy vôľa vytrvať.