V krajine tmy

Všetko sa náhle zmení, keď sa ozve dávna priateľka Lejla s prosbou, aby ju Sára odviezla z Mostaru do Viedne, kde by mal byť Lejlin nezvestný brat Armin. Sára sa tak vydáva na cestu domov, no zároveň i do minulosti poznačenej vojnovým konfliktom.

Lana Bastašić sa narodila v Chorvátsku, ale vyrastala v Bosne, kam situovala i dianie svojho debutového románu Chyť zajaca, za ktorý získala v roku 2020 Cenu Európskej únie za literatúru. Autorka v knihe rekonštruuje príbeh priateľstva dvoch dospievajúcich dievčat, na ktorého pozadí sleduje, ako vojna v bývalej Juhoslávii ovplyvnila každodenný život obyčajných ľudí. Prózu tvoria dve naratívne línie: v prvej z nich rozprávačka opisuje kľukatú cestu autom so svojráznou Lejlou do Rakúska, v druhej spomína na ich spoločné dospievanie (na oslavu siedmych narodenín, prvú menštruáciu, maturitný ples, stratu panenstva či Lejlinho brata Armina, do ktorého sa Sára ako malá zamilovala).

Sárin vzťah k Bosne je komplikovaný; spájajú sa jej s ňou zväčša negatívne asociácie (často vyjadrené originálnymi obrazmi a prirovnaniami), ktoré prebudí práve Lejlin telefonát; dlho potlačované spomienky, nevyriešené traumy a nespracované pocity protagonistku prevalcujú hneď potom, ako v telefóne začuje materinský jazyk, ktorému sa už niekoľko rokov vyhýbala. Lejla je zástupným symbolom Bosny; pripomína Sáre pôvod, jej minulé ja a všetko to, čomu odmietla čeliť a prácne prikryla nánosom nového, „normálneho“ života v Európe: „Nemusela nič vravieť, očami by zo mňa strhla Európu ako kožuch z úbohej prišelkyne a bez kúska hanby by odhalila moje balkánske jazvy.“ (s. 33)

Dve priateľky

Postavy bývalých priateliek sú modelované kontrastne, ide o dve rozdielne ženy žijúce vo dvoch rozdielnych svetoch; zatiaľ čo Sára bola vždy zdržanlivá a zámerne nevýrazná, Lejla je i v dospelosti priamočiara, sebavedomá a nepredvídateľná; z príbehu sa vytratí rovnako rýchlo a nečakane, ako doň vpadla. Hoci v ich priateľstve nájdeme pár chvíľ vzájomného porozumenia, v skutočnosti ide o toxický vzťah, v ktorom prevláda manipulatívne správanie, nezdravé súperenie, žiarlivosť i závisť. Autorka do ich dynamického vzťahu vnáša presvedčivé napätie, vyplývajúce z ich prirodzenej nekompatibilnosti, ale aj z opakujúceho sa motívu ostrova: „Ostrov, leto pred koncom sveta. Teplé more a studené pivo. Pozri sa, teraz je to lepšie vidno. Tamto sme prestali byť ty a ja.“ (s. 192) Sára sa vo svojom rozprávaní vracia k príhode na ostrove, ktorá navždy zmenila ich životy a ukončila dlhoročné priateľstvo. Čitateľ síce nevie, čo sa stalo (dozvie sa to až v závere), ale v dôsledku ťaživej atmosféry tuší, že došlo k niečomu dramatickému. Sárino krúženie okolo problematických spomienok sa premieta i do kruhovej kompozície románu; rozprávačka je chytená v špirále vlastného rozprávania a čoraz intenzívnejšie ťahaná k jadru, ktorému sa snaží vyhnúť.

Dospievanie oboch ústredných ženských postáv zásadným spôsobom ovplyvňuje vojna. Autorka ju však neopisuje priamo (nezobrazuje boje ani vraždenie), zaujímajú ju skôr jazvy, ktoré konflikt zanechal na preživších. Životný pocit obyvateľov Balkánu zachytáva prostredníctvom motívu tmy, ktorá symbolizuje vojnu, pohlcuje svetlo i ľudí, niektorým zastiera zrak, iní v nej miznú úplne (napríklad Lejlin brat Armin). Sára s Lejlou sa tak zo dňa na deň ocitajú v krajine tmy, v absurdnom svete prevládajúcej temnoty (väčšinu dňa je tma) a nových nepochopiteľných pravidiel. Aj po Sárinom návrate domov je tma stále prítomná; zastihne ju nepripravenú na ceste autom, aby jej pripomenula trvácnosť traumatickej minulosti.

Dva svety

Náhly prechod do iného (vojnového) sveta pripomína pád Carrollovej Alice do zajačej nory, na čo zámerne upozorňuje samotná Bastašić citáciou z rozprávky na začiatku knihy.  Sára, rovnako ako Alica, naháňa bieleho zajaca, no zatiaľ čo ten Alicin je neškodným sprievodcom v krajine zázrakov, Sárin zajac je o čosi komplikovanejším motívom. V texte sa opakovane objavuje spomienka na Lejlinho bieleho zajaca, ktorého Sára ukradla predavačovi na trhovisku (vo vzťahu k Lejle je významovo dôležitý motív bielej farby ako odkaz na jej neuchopiteľnosť, nedefinovateľnosť), zviera je však zároveň symbolom večne utekajúcej pointy života, s čím súvisí jedna z hlavných tém románu – nespoľahlivosť pamäti. Sárino hľadanie pointy prežitého ovplyvňuje spôsob jej rozprávania: skresľuje, prispôsobuje a manipuluje s príbehom tak, aby jej dával zmysel, neberie do úvahy možnosť, že to mohlo byť trochu inak. Dôveryhodnosť rozprávačky autorka spochybňuje spočiatku nenápadnými náznakmi, neskôr už priamou konfrontáciou povedaného s Lejlinou verziou minulosti. Aj Sárino vykreslenie samotnej Lejly je do veľkej miery naivné a deformované jej pocitmi voči priateľke (myslí si, že byť ňou je ľahké a úžasné), pričom absolútnu moc nad textovou podobou Lejly rozprávačka priamo priznáva a užíva si ju.

Román Chyť zajaca nie je iba pútavo vyrozprávaným príbehom o jednom toxickom priateľstve, je aj výrazovo a významovo prepracovaným zamyslením sa nad problémom (ne)spoľahlivosti pamäti, (ne)dôveryhodnosti rozprávača, je o prítomnosti, ktorá sa nedokáže odpútať od tráum minulosti, ale aj o nikdy nekončiacom hľadaní zmyslu života, pointy rovnako neuchopiteľnej ako utekajúci biely zajac.