Vie, o čom hovorí

Záujem o medzigeneračný dialóg s inšpiratívnym človekom, ktorý veľkú časť svojho života prežil v normalizovanom Československu, písaným slovom markantne vstupoval do jeho ponovembrového vývoja a zároveň je viac ako ktokoľvek iný doma v oboch častiach bývalej federácie, pretavili nedávni študenti do poučného a hĺbavého textu, potvrdzujúceho Taberyho slová z úvodu.

O päť rokov neskôr sa s Martinom M. Šimečkom vo svojej najnovšej knihe Život na tekutých pieskoch stretol skúsený, o generáciu starší majster slova Ján Štrasser, aby svoje schopnosti vedenia dialógu demonštroval v rozhovore s ďalším výrazným predstaviteľom našej intelektuálnej elity. Šimečka je zdatný rétor a dokáže príťažlivo rozprávať o rôznych oblastiach spoločenského a politického života. Na rozdiel od Martina Bútoru, ktorý kritické dejinné situácie výstižne a koncentrovane charakterizuje a s chirurgickou presnosťou podrobuje analýze, Šimečka ich naratív (najmä vo svojich esejách, pravidelne uverejňovaných v Denníku N) krúživým pohybom rozvíja, častým komentovaním odbieha od podstaty, svoje príbehy špirálovite variuje a kultivovaným literárnym štýlom ozvláštňuje. Jeho sugestívny verbálny prejav, vychádzajúci zo skúsenosti prozaika a mienkotvorného, hodnotovo pevne ukotveného novinára, nesie bezpochyby etalón najvyššej dôveryhodnosti.

Vnútorná sloboda

Šimečkov životný príbeh, najmä ten z obdobia totalitného režimu, verejnosť dôverne pozná z pisateľových novinárskych textov i z jeho početnej umeleckej a reportážnej spisby. Ako syn exponovaného disidentského intelektuála nemohol v 70. rokoch pokračovať v gymnaziálnom, neskôr vo vysokoškolskom štúdiu, odmietol korupčné ponuky normalizačnej moci a zarábal si na chlieb v robotníckych profesiách. Zo Štrasserovej knihy sa mnoho dozvieme o živote a stave mysle mladého Šimečku v období pred revolúciou, na ktoré rozprávač spomína triezvo, dokonca s humorom, bez nevraživosti a pocitu krivdy, keď napriek spoločenskému vydedeniu žil v tých rokoch ako nezávislý a vnútorne slobodný človek.

V úvodných kapitolách pútavo hovorí o svojom pokojne prebiehajúcom detstve (vyrastal pod bratislavským Horským parkom v rodinnom prostredí dvoch prominentných, ľavicovo orientovaných vzdelancov), o vzťahu so starším bratom Petrom („Môj genetický variant. Ja som nervák, on je flegmatik“), o návšteve kvalitných základných škôl v Starom Meste („až na výnimky boli mojimi spolužiakmi a spolužiačkami deti z elitných rodín“), o svojich lektúrach v období dospievania („brat aj ja sme boli vášniví čitatelia“), až po osudný august 1968 („boli sme vtedy na našej chalupe v Bystrci a z kopca sme videli, že cesta pozdĺž rieky Svratky je plná tankov“), ktorý tvrdo zasiahol do pisateľovho mladého života. Od tej chvíle sa všetko zmenilo: nastupujúca normalizácia odsúvala Šimečku seniora čoraz ďalej na okraj spoločnosti, spôsobila príkoria a vážne zdravotné problémy jeho mame (najmä po tom, keď bezohľadná moc uvrhla otca  do viac ako ročného väzenia), no vzdor dospievajúceho muža voči nenávidenému režimu tým len posilňovala. Mladý Milan začína písať prózu a stáva sa súčasťou domácej disidentskej komunity, vďaka ktorej sa zoznamuje s vrcholnými osobnosťami neoficiálnej českej a slovenskej literárnej scény. Popritom sa prehlbuje aj vzťah s mladou Martou Frišovou, Šimečkovou l’âme soeur („moja prvá a posledná vážna láska“), ktorá je dodnes jeho oporným bodom a pevnou životnou istotou.

Nasledovalo novembrové odkliatie v podobe Nežnej revolúcie a Martin M. Šimečka sa náhle ocitol v centre spoločenského diania („Až na stretnutí v Umeleckej besede vo mne padla tá vnútorná bariéra medzi mnou a sivou zónou“). Udalosti, ktoré nasledovali, sú všeobecne známe, nové je Šimečkovo priznanie, že po Novembri 1989 mal ísť do politiky a to, že tak so svojimi priateľmi neučinil, pokladá za osobné zlyhanie. Dal prednosť kariére nezávislého novinára, v priebehu času prešiel postupne šéfredaktorskými postmi časopisov Domino, denníka SME a českého týždenníka Respekt, kým napokon nezakotvil v pozícii politického komentátora Denníka N, kde je dodnes. Ďalšie kapitoly knihy rozvíjajú aktuálne témy, v ktorých je Šimečka doma: koniec dejín verzus stret civilizácií, klimatická kríza, Slovensko ako krajina hodnotových ruptúr, iliberálna demokracia, migranti a Rómovia, práva LGBTI+.

Haló! Proti zlu

Hoci rozhovory Štrassera so Šimečkom prebiehali na prelome rokov 2022 a 2023, záverečné kapitoly koncipovali autori až po parlamentných voľbách v septembri 2023, aby mohli zhodnotiť ich výsledok a komentovať ďalší politický vývoj. Nie sú to povzbudivé riadky. S odstupom času vidíme, že brutalita koaličného mocenského nástupu dokonca prekonala Šimečkove pesimistické predpovede. Napriek tomu skúsený autor v posledných riadkoch knihy mladú generáciu vyzýva, aby neprepadala frustrácii, bránila svoju vnútornú slobodu i svoj hodnotový svet a aby sa nastavila na vzdor proti zlu.

Z obálky knihy Šimečka na čitateľa hľadí zrakom múdreho a ostrieľaného veterána, ktorý už čosi preskákal a prežil. Veterána, ktorý vie svoje a vie, o čom hovorí.