Vzrušujúca dekáda paradoxov

Deväťdesiate roky sa v porovnaní s predchádzajúcimi desaťročiami 20. storočia zvyknú najmä v Amerike považovať za menej výrazné obdobie, hoci išlo nespochybniteľne o vzrušujúce časy. Netreba si ich však vôbec idealizovať. Americký novinár a popkultúrny kritik Chuck Klosterman sa pokúsil veľmi ambiciózne zrekonštruovať čitateľovi 90. roky tak, ako ich vnímali ľudia v kontexte daného obdobia. Na začiatok treba uviesť, že autor sa zameriava takmer výlučne na spoločensko-politické a kultúrne reálie USA, pričom vtedajšej atmosféry v našich končinách sa dotkne len letmou zmienkou v úvode.

Pod povrchom viditeľného

Kniha je rozdelená do 12 kapitol, ktoré sú koncipované ako zbierka esejí. Klosterman sa stavia do pozície človeka, ktorý prežil časť svojho dospelého života v dnes už neexistujúcej realite analógového sveta a s touto skúsenosťou čelil digitálnej revolúcii. Presvedčivo argumentuje, že daná zmena bola síce hlboká, no ťažko uchopiteľná, a preto ju treba reflektovať v zdanlivo triviálnych fragmentoch. Nešlo totiž o dramatickú materiálnu transformáciu, skôr o akúsi novú vrstvu pod povrchom viditeľného, ktorá sa pozvoľna pričlenila k starej realite. Kniha tak ponúka mnoho čiastkových a pomerne paradoxných úvah o tom, ako spoločnosť na sklonku storočia vnímala technológiu.  

Zaujímavé je napríklad jeho zamýšľanie sa nad posunom vzťahu k telefónu. Zatiaľ čo súčasníci čelia kritike zo závislosti na svojich chytrých zariadeniach, autor poznamenáva, že pevná linka ovládala každodenný život ešte väčšmi. V čase, keď jedno zazvonenie mohlo človeku zmeniť život, bolo dôležité zdržiavať sa v blízkosti telefónu. Plány, stretnutia i pohyb osôb od tohto zariadenia záviseli, hoci na ňom samotnom záležalo najmenej. Podobne sa dotýka aj problematiky ochrany osobných údajov, ktoré sú dnes dôležitým bodom zabezpečenia našej online identity. V 90. rokoch však väčšina ľudí dobrovoľne zverejňovala svoju adresu či telefónne číslo pre kohokoľvek, kto si zadovážil telefónny zoznam. Nevyhýba sa opisu počiatočnej eufórie hipsterov a intelektuálov, ktorí boli prvými kolonizátormi kyberpriestoru, ale ako náruživý popkultúrny konzument venuje pozornosť aj tomu, ako internetová služba na sprístupňovanie hudobných súborov Napster navždy zmenila tradičnú definíciu krádeže či predstavu o ekonomickej hodnote hudby.

Od Tarantina až po Nirvánu

V duchu úsilia obsiahnuť základný matrix 90. rokov však načrtáva veľmi rôznorodé témy. Vysvetľuje, ako videopožičovne viedli k rozkvetu nezávislej filmovej tvorby, stelesnenej v diele Q. Tarantina. V istom zmysle nekonvenčné štylizované filmy, ktoré sa nesnažili nutne o autenticitu, ale skôr o kinematografickú estetiku, tak mohli vzniknúť len v dôsledku osobitného rytmu 90. rokov. Autor sa však zamýšľa i nad úspechom pre dnešok problematického naratívu filmu Americká krása či „nezaujímavej“ zápletky komerčného hitu Titanic. Pripomína, že koniec 20. storočia obrusuje hrany medzi komerciou a umením, pričom opisuje význam sitkomov ako Priatelia pre charakter televíznej zábavy. Podľa autora sú jednotlivé dekády o kultúrnom vnímaní, preto sa upriamuje na všetky populárne vrcholy. S evidentným zanietením pre hudobnú históriu rozoberá, ako kultové skladby ovplyvňovali dianie v spoločnosti a naopak. Uvádza napríklad fenomén ženského hnevu A. Morissette, kontroverznú hudobnú reakciu na odpor voči štátnemu násiliu skladbou Cop Killer alebo znechutenie K. Cobaina nad vlastnou popularitou a význam Nirvány pre rockovú scénu.

Koniec dejín a Matrix

Generáciu X, ktorá sa stala označením skupiny apatických, nespokojných a nihilistických detí 90. rokov, definuje v kontexte ambivalentnosti času, keď prevažovala domnienka, že život v Amerike je neuspokojivý. V reklamou presýtenej kultúre sa údajne nič nedialo a filozofi prorokovali „koniec dejín“. Autor svoju generáciu obhajuje ako nepochopenú, ale stereotypy, ktoré sa na ňu viažu, v podstate obhajuje. Hoci sa táto mládež nachádzala v masmediálnej bubline, ktorá predznamenávala vek influencerov či product placementu, rezonovala akási túžba „nezapredať sa“, ktorá hraničila s averziou voči kariérnym a ekonomickým ambíciám.

Jednotlivé kapitoly sú informačne veľmi nasýtené. Autor často preskakuje z témy na tému, pričom sa vyhýba prílišnému sentimentu. Venuje sa športu, ale aj politickému pôsobeniu B. Clintona, procesu s O. J. Simpsonom a zľahčovaniu sexuálneho obťažovania. Pasuje sa do roly kronikára, nesnaží sa o ucelenosť alebo elaborované hodnotenie. Určujúcim filmom 90. rokov bol preňho Matrix, ktorý však v skutočnosti nebol o nastupujúcom internete, ale o televízii. Tá bola dominantnou kultúrnou silou, ktorá vytvárala „racionalitu iracionálnymi prostriedkami“. Kostermenove svedectvo tak možno čítať ako prepínanie televíznych kanálov s názorovo vyhraneným komentátorom.