Zmätočné konfigurácie

Triedna nerovnováha medzi nimi spôsobuje napätie v negatívnom i sexuálnom zmysle. Na jednej strane samozvaná socialistka Ava Julianom opovrhuje. Na druhej strane si rýchlo zvyká na pohodlie, ktoré jej ekonomicky poskytuje. Keď však Julian odchádza na niekoľko mesiacov do Londýna, Ava nadväzuje paralelný vzťah s Hongkončankou Edith.

Na pomedzí vzťahov

Po niekoľkých prvých stranách ťažko pochopiť, prečo sa Julian a Ava vlastne navzájom priťahujú. Ich vzťah je spočiatku – než sa po niekoľkých dialógoch ukáže, že sa radi podpichujú –, chladne transakčný: Ava je vo svojom vnútornom monológu pragmatická, osciluje medzi túžbou mať u Juliana istotu a znechutením nad ich rozličnými životnými štýlmi, výchovou a nekompatibilnými hodnotami. Podľa Avy by vzťahy mali ľudí meniť, vylepšovať ich alebo im aspoň pomôcť lepšie sa v sebe a vo svete zorientovať. To sa môže na jednej strane týkať vylepšenia životnej úrovne vďaka únii s ekonomicky zabezpečeným partnerom, no aj partnerského „pohltenia“, túžby prevziať na seba partnerove vlastnosti a odovzdať mu svoje. To sa vypuklo ukazuje aj v súvislosti s Edith, keď Ava krátko po nadviazaní kontaktu konštatuje: „Túžila som po jej živote.“ (s. 126) Vzťahy, do ktorých sa dostáva, jej tak pomáhajú utiecť jednak pred životným diskomfortom, jednak pred nepohodlím preciťovania vlastných emócií a prijatia seba samej.

Jednou zo základných čŕt hlavnej hrdinky je jej sústavná racionalizácia: jej vnútorný monológ je veľmi analytický, text je presýtený jej dôvtipnými postrehmi, pričom väčšinu svojho pozorovateľského talentu míňa sama na seba. Veľkú porciu času trávi prehrabávaním sa v tom, či je alebo nie je výnimočná osoba, a ak teda výnimočná je, či je to dobré. Podobné úvahy môžu byť symptómom jej mladého veku, to ich však nerobí čitateľsky zaujímavými. Predovšetkým preto, že Ava hľadá odpoveď na túto otázku až tínedžerským porovnávaním sa s ostatnými ženami. V kombinácii s tým, aká si je neistá vo vlastných pocitoch, vyznievajú niektoré jej pasívne agresívne postrehy až trápne. Victoriu, ktorá ohrozuje Avin sebaobraz a potenciálne aj jej partnerstvo s Julianom, opisuje ako niekoho, komu „šlo nosenie oblečenia“. (s. 42) Čo sa týka pasívnej agresivity, hrdinka je veľmi invenčná a niektoré jej fantázie sú duchaplné. Z frustrácie zo vzťahu s Julianom napríklad fantazíruje o tom, ako by potrápila jeho matku na večeri: „Vyslovila by som ,gnocchi‘ nesprávne a ona by sa tomu slovu celý večer vyhýbala, aby ma nezahanbila. Zahľadela by som sa jej do očí a pomyslela si: takto by som ťa mohla pripraviť o všetky slová, čo poznáš.“ (s. 38) 

(Ne)vzrušujúca triangulácia

Avina neistota aj rozpoltenie medzi dvoma partnermi pramení z jej základného neporozumenia vlastným emóciám. Neustále sa pozoruje a každú emóciu je pripravená zracionalizovať. Kladie potom vysoké požiadavky na svet okolo seba: namiesto toho, aby sa snažila o užší kontakt so svojím vnútrom, rozhodne sa riešenie problému externalizovať: mení priestor – odchádza do Hongkongu, nachádza si partnera, ktorý nie je schopný naplniť jej emocionálne potreby, a aby od riešenia problému unikla ešte ďalej, pridáva do rovnice Edith. Dostáva sa tým do takého ambivalentného rozpoloženia, že základný problém je už v podstate neriešiteľný: všetok tlak sa presunul na novovzniknutú dilemu, výber medzi dvoma partnermi. To, ktorého si nakoniec vyberie, je však irelevantné. Bude to povrchné riešenie umelo vytvoreného problému, hlavná hrdinka však iste bude cítiť dočasnú úľavu. Čitateľsky sa to však za veľmi vzrušujúce pokladať nedá. Text vyznieva plytko, povrchne: hlavná hrdinka uteká od vlastných problémov buď už spomenutou trianguláciou, alebo odvádza svoju aj čitateľovu pozornosť na problémy takého vysokého rangu, že vôbec nie je v jej kompetencii ich riešiť. Sú pre ňu však len dobrou skrýšou: Avin záujem o sociálne nerovnosti vyznieva často performatívne: síce veľmi briskne a ostrovtipne zhodnotí rôzne nespravodlivosti, no hravo sa prirovná k využívanej pomocnici v domácnosti Edithinej matky.

Útecha v uznaní

Avu málokedy zaujíma, čo cítia jej blízki. Vo vzťahoch pre ňu nie je rozhodujúca emocionálna blízkosť, záujem o pocity druhého, ale to, ako vysoko ju jej (potenciálny) partner ocení, akým spôsobom k nej cíti náklonnosť a či bude dostatočná na to, aby odpútala jej pozornosť od vlastného vnútra, aby jej zabránila v akejkoľvek sebaodhaľujúcej myšlienke. Dostáva sa tak do rozličných zmätočných konfigurácií, v ktorých však nachádza útechu len dočasne. Či je to vzrušujúce, neviem. Ťažko povedať, či je to vedomé autorské gesto, no pokúšam sa veriť, že áno: že je v titule a v spôsobe, akým je hlavná hrdinka napísaná, dávka irónie.