Vyhľadávanie
Ivica Ruttkayová (zost.): Náš pán profesor Fraňo Ruttkay
Bratislava: Perfekt, 2020
Ak niekoho poznáme osobne, takmer vždy nás upútajú informácie či materiály o ňom. Nebolo to inak ani v prípade, keď sa mi dostala do rúk kniha o historikovi, žurnalistovi, pedagógovi populárnom aj obávanom, o profesorovi Fraňovi Ruttkayovi (1928 – 2002), ktorý počas svojho pôsobenia na bratislavskej Filozofickej fakulte UK a trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda vychoval niekoľko generácií novinárov.
Knihu Náš pán profesor Fraňo Ruttkay, ktorá vyšla v peknej grafickej úprave vo vydavateľstve Perfekt (2020), zostavila dcéra Ivica Ruttkayová. Už podnázov publikácie Pokus o skupinový portrét naznačuje, že ide o netradičný pohľad na osobnosť Fraňa Ruttkaya. Obraz tohto vedca, ľudský aj odborný profil, vystúpil z pestrej palety spomienok, postrehov a osobných vyznaní mnohých ľudí z rôzneho prostredia (aj zo zahraničia), s rozličnými pohľadmi na svet, so svojskými postojmi, názormi a skúsenosťami i predstavami o svojom budúcom „remesle“, ľudí, ktorých nielen výrazne ovplyvnilo, ale zároveň spojilo štúdium žurnalistiky.
Súbor viac ako tridsiatich spomienok v knihe uviedol príspevok Ruttkayovské reminiscencie profesorovej manželky Katky, v ktorých načrtla dejiny rodu, rodinné zázemie (dopĺňa ho v závere rodostromom), svoje prvé stretnutia s Fraňom aj spoločné kroky životom. Na tento materiál nadviazala Jana Macounová faktografickými údajmi o profesorovi z dokumentov Archívu UK. Po týchto textoch pokračovali vo svojich spomienkach popredné osobnosti z printových médií, televízií, literatúry, z verejného, kultúrneho či vedeckého života, ktoré sa na stránkach knihy (v abecednom poradí priezvisk) podelili o „svoje pamäti“ a po viacerých rokoch či desaťročiach si na svojho profesora zaspomínali.
Treba povedať, že tieto spomienky, črty, úvahy sú obsahom aj rozsahom rozdielne. Väčšina sa týka bezprostredne „pána profesora“. Z nich časť sa venuje spomienkam na Vrútky a turčianske zemianstvo (napr. V. Bačišin), priateľstvá z mladosti (napr. T. Münz, J. Sand, J. Vanovič), sú tu postrehy spolupracovníkov (napr. S. Brečka, V. Gažová, A. Tušer, Š. Veľas) a priateľov (napr. rozhovor s M. Rúfusovou). Prevažujú však úvahy o štúdiu a najmä skúškach (aj tých opakovaných – napr. M. Demák), ktoré boli pre mnohých skutočnou nočnou morou – tradovalo sa, že „kto prejde u Ruttkaya, je za vodou“. Napríklad K. Čižmáriková povedala: „ ... ak počujem Štúr, vybaví sa mi František Ruttkay.“
Podnetné sú myšlienky tých, ktorí s odstupom času hodnotili prínos profesora pre svoju neskoršiu prácu. Napríklad J. Bábik ocenil, že v praxi „mi pomohla metodika písania, ktorú som sa naučil pri písaní seminárnych prác“, E. Gindl skonštatoval, že profesor „dokázal vykladať dielo a jeho význam nielen v kontexte doby, v ktorej vzniklo, ale najmä príbeh života jeho autora“, J. Čertík priznal, že „... bol pedagógom, usiloval sa dať študentom maximum“, alebo J. Svetlovská poznamenala, že v profesorových prednáškach „osobnosti žurnalistiky vystúpili z tmy dejín... a to dnešní študenti nezažijú.“
Samozrejme, podobných priliehavých postrehov by sa dalo nájsť ešte oveľa viac, ale to by potom čítanie knihy nebolo také zaujímavé. K uvedeným niekoľkým citátom by som však rada pripojila ešte kritický pohľad J. Leikerta na svojich kolegov, ktorí sa „tvárili ako veľkí novinári, nemali radi históriu, mysleli si, že ju nepotrebujú a nikdy potrebovať nebudú“ a zároveň dodal, že vďaka profesorovi „milujem históriu, vážim si slovenských dejateľov a som na nich pyšný.“
Pozornosť si zaslúžia aj slová P. Žantovského, ktorý sa síce nikdy s profesorom osobne nestretol, ale skonštatoval, že sa „naučil zodpovednosti pred históriou a pokore pred faktami od skutočného žurnalistu, akým bol Fraňo Ruttkay.“
Ďalšie osobnosti sa v spomienkach profesorovi venovali okrajovo, zamerali sa na katedru ako takú, študentský život, zoznamovanie sa s univerzitnou knižnicou, kamarátske vzťahy na katedre (tá mala podľa viacerých „bohémsky šmrnc“), na prístup pedagógov k študentom, vzájomné inšpirovanie sa, osud spolužiakov a ich ďalšiu profesionálnu cestu (niektorí štúdium nedokončili, iní pri žurnalistike neostali). Tým načrtli zákulisie štúdia žurnalistiky i spoločensko-politický vplyv doby na tento odbor a obohatili tak mozaiku úvah a spomienok.
Sem patria dva názory absolventiek katedry, ktoré sa viažu k štúdiu – Ľ. Krénová vyzdvihla fakt, že sa v škole „naučila zodpovednosti voči obsahu, forme, profesionalite od prvej myšlienky až po výsledok, etike, spôsobu komunikácie, rozlišovaniu medzi hodnotami a pseudohodnotami, podstatným a nepodstatným, kultúrnym a nekultúrnym.“ G. Rottmayerová zas priznala, že sa na katedre „naučila učiť sa: nie všetko vedieť, ale dokázať nájsť si to“.
Knihu uzavreli príhody a spomienky Ivice Ruttkayovej na otca, jeho miesto v živote najbližšej rodiny a výberová bibliografia prác profesora od r. 1953 až po posledný titul z r. 2015, ktorý zostavil V. Bačišin. Texty spestrili rozmanité fotografie zo súkromného i pracovného života F. Ruttkaya. Cenným prínosom knihy sú medailóny autorov príspevkov za jednotlivými spomienkami.
Kniha Náš pán profesor Fraňo Ruttkay predstavila mnohorozmerný portrét neúnavného bádateľa, verného návštevníka knižníc, zanieteného historika, obetavého pedagóga i roky vedúceho katedry žurnalistiky, tvorivého autora učebníc, vedeckých monografií, aktívneho publicistu, ktorého práce majú čo povedať aj ďalším generáciám. Treba zdôrazniť, že Fraňo Ruttkay bol náročný voči sebe aj voči študentom a tejto zásady sa striktne držal. Možno by boli v mnohom zaujímavé a podnetné aj postrehy a názory niektorých „radových“ žurnalistov, ktorých profesor za desaťročia vychoval.
Miesto záveru som vybrala výstižnú myšlienku V. Bačišina, že osobnosť F. Ruttkaya by si zaslúžila komplexné zhodnotenie: „... samostatnú knihu či doktorandskú prácu.“
