Vyhľadávanie
Rozhovor so Sofijou Andruchovyč.
Amadoka je románom mnohých rovín; vypovedá o pamäti, bolesti, historických traumách či mýtoch. Začnime práve mýtom, ktorý sa prejavil už v názve knihy. Amadoka je bájne jazero na území dnešnej Ukrajiny, ktorého historická existencia nie je jasná. V kontexte tvojej knihy funguje ako metafora. Čím je pre teba tento motív zaujímavý a výpovedný v dnešnom svete?
Vo svojom texte hovorím o jazere, na ktoré som narazila počas čítania Herodota. Písal o jazere, ktoré sa údajne nachádzalo na ukrajinskom území, na západe krajiny. Bolo považované za najväčšie jazero Európy. Neskôr sa objavilo aj na iných mapách, existovali ich celé desiatky. Po nejakom čase však zmizlo a na mapách sa objavovať prestalo. Napriek tomu sa zmienky o ňom neustále vyskytovali v textoch a na obrazoch. Počas skúmania fenoménu som narazila aj na rôzne konflikty ukrajinských historikov, historičiek, archeológov a archeologičiek, ktorí sa nevedeli zhodnúť, či jazero existovalo alebo nie. Boli rozdelení na dva tábory. Keď som na knihe následne pracovala, pochopila som, že pôjde o román o kolektívnej pamäti, o tom, ako vnímame dejiny a ako sa naše spomienky formujú. Na čo zabúdame a čo si pamätáme. Amadoka mi preto prišla ako vhodná metafora. Táto metafora v sebe zároveň nesie aj otázku, nakoľko je dôležitá existencia faktu, existencia pravdy. Jazero sa objavovalo v textoch a na obrazoch, hoci nie je isté, či naozaj existovalo – kladiem si teda otázku, či je pre pamäť ako takú dôležitejšia skutočná, fyzická existencia alebo existencia v kultúre.
Pamäť je jednou z ústredných a najdôležitejších tém nielen románu Amadoka – do veľkej miery je prítomná aj v tvojej staršej knihe Felix Austria, ktorá pred niekoľkými rokmi vyšla aj v českom preklade. Zároveň ide o tému, o ktorej sa v Ukrajine dnes veľa hovorí v súvislosti s pseudohistorizujúcimi naratívmi a snahami Ruska pamäť vymazať a zmeniť. V Amadoke je téma spracovaná intímnou optikou protagonistky, ktorej sa z vojny vracia manžel s amnéziou. Zaujíma ma tvoje rozhodnutie riešiť kolektívnu pamäť práve takto – prostredníctvom príbehu konkrétneho páru.
Ešte počas práce práve na románe Felix Austria som si uvedomila, že kolektívna pamäť pracuje podobne ako tá individuálna. Spoločnosť, respektíve jednotlivé spoločenstvá ľudí v istom zmysle fungujú ako jednoliaty organizmus. Fungovanie spoločnosti sa tak môže podobať fungovaniu jedného konkrétneho človeka. Nedovolím si tvrdiť, že je to nevyhnutne tak alebo že to mám overené – písanie je napokon vždy skúšaním a overovaním rôznych teórií. V procese tvorby románu som uvažovala a skúmala, ako sa kolektívna pamäť podobá práve na vzťah ústredných postáv Amadoky. Jedna postava si vôbec nepamätá, čo sa jej stalo; druhá sa tej prvej zase snaží pamäť vrátiť, pričom nie je úplne jasné, či ju motivuje láska alebo manipulatívne tendencie.
V súvislosti so snahami o zmazanie pamäti a identity sa mi vybavuje jeden detail z knihy – chvíľa, keď protagonistka svojho po vojne na nepoznanie zmeneného muža spozná podľa pier, tvaru úst, čohosi veľmi intímneho a osobného. Zaujíma ma, ako vnímaš vzťah jedinečnosti či intimity pamäti a väčšieho celku – v zmysle kreovania národnej identity.
Pamäť je jednou zo základných zložiek identity. Čím iným je identita, ak nie skúsenosťou? Skúsenosti nás robia nami – naše poznatky, zážitky, všetko, čím si prejdeme a čo sa nám stane. To všetko je neoddeliteľne späté s našou pamäťou. Utvára nás to. Kľúčový je pritom fakt, že pamäť nepredstavuje iba to pozitívne, iba naše dobré vlastnosti a zážitky – identita má v sebe aj všetko, čo nás bolí, zraňuje, čo je nám nepríjemné. Toto vedomie pre mňa bolo veľmi dôležité, snažila som sa popísať, ako tieto dve veci fungujú vo vzájomnom vzťahu, popísať aj snahu poprieť všetky nepríjemné skúsenosti napriek tomu, že sa objektívne udiali. Popieraním však strácame nesmierne dôležitú zložku svojej identity. Pamäť ako takú nechápem ako doslovnú snahu zapamätať si veci, skôr ju utvára to, ako si veci vysvetľujeme, ako o nich uvažujeme, akú z nich vyvodzujeme reflexiu. Z toho všetkého sa utvára, kým sme, čo vlastne chceme a kam by sme mali smerovať. Pamäť nám ukazuje smer.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej júnovej Knižnej revue!
Foto: Marek Vadas
