Rozhovor s autorom literatúry faktu, predsedom Slovenskej akadémie vied prof. Štefanom LUBYM

Veda je optimistická životná filozofia

Rozhovor s autorom literatúry faktu, predsedom Slovenskej akadémie vied prof. Štefanom LUBYM

Profesor, D.h.c., Ing. Štefan Luby, Dr.Sc., je nielen medzinárodne uznávaný vedec-fyzik a pedagóg  a dlhoročný predseda Slovenskej akadémie vied (od roku 1995), ale aj úspešný autor literatúry faktu. Dokázal totiž autorsky zúročiť svoju všestrannú vzdelanosť a sčítanosť. Zasvätene, pritom s nadhľadom a vtipom, na malom priestore predstavil osobnosti slovenskej i svetovej vedy a priblížil ich širokej verejnosti v knihách Moji  intelektuáli I. – III. (2003, 2004, 2006, všetky vyšli vo vydavateľstve Veda). V knihách Cestovná správa z kongresu o ničom a iné texty (Veda 2005) a Poriadok verzus chaos (Veda 2008) zhrnul svoje zážitky a poznatky zo služobných ciest, kde vo voľnom čase vždy spoznáva miestnu kultúru, ale aj prejavy  pri rôznych príležitostiach, v ktorých vyjadruje svoje postoje k rôznym spoločenským i morálnym otázkam a glosuje rozličné  problémy. Za prvú z nich získal Cenu Klubu spisovateľov literatúry faktu.

* O čítaní hovoríte ako o jednom  zo svojich koníčkov.  Kto vo vás vzbudil záujem o literatúru?

– V časoch, keď televízia iba začínala a rozhlas nebol veľmi rozšírený, záujem o literatúru  bol samozrejmosťou. Na Vianoce ma otec zobral do kníhkupectva v Redute, tam som si vybral asi desať kníh a do Troch kráľov som čítal. Najprv verneovky, romány Alexandra Dumasa, potom už aj klasikov, Stendhala, Dickensa, Marka Twaina, oboch Tolstojov, z našich napríklad Kukučínov Dom v stráni. Dej si už detailne nepamätám, ale atmosféru a fluidum tohto Kukučínovho románu mám kdesi v povedomí dodnes. Potom ma začala zaujímať história, napríklad román Juh proti Severu, biografie Voltaira, Napoleona, Alexandra Fleminga, Isaaca Newtona.

* Obaja vaši rodičia boli právnici, neuvažovali ste o tom, že ich budete nasledovať?

– Minimálne dve generácie predkov z otcovej strany boli právnici a prastarý otec Koloman Vitáliš bol tabulárnym sudcom Liptovskej stolice. Spočiatku som uvažoval ísť v otcových šľapajach a stať sa právnikom, ale v päťdesiatych rokoch nebola u nás  pre toto povolanie vhodná klíma. Navyše som sa dostal na bratislavské gymnázium na Vazovovej ulici, kde sme mali dobrých učiteľov matematiky a fyziky a zdalo sa, že mám na tieto predmety vlohy. Bol som úspešný na matematických a fyzikálnych olympiádach a chcel som ísť študovať tento smer na univerzitu. Nakoniec zvíťazil záujem o elektrotechniku. Z maturitného ročníka sme sa až  jedenásti hlásili na Elektrotechnickú fakultu SVŠT, prijali nás troch. Vplyv na moju orientáciu mal aj šport, hoci to bolo dosť kuriózne. Na rodinných rekreáciách v Smoleniciach hrávali naši rodičia na spodnom nádvorí  volejbalové zápasy Univerzita versus Technika. Všetko to boli síce členovia  Slovenskej akadémie vied, ale rozdeľovali sa podľa toho, kde mali korene. A v tých zápasoch vyhrávala Technika.

* Čítali vám rodičia niekedy rozprávky, mali ste neskôr čas a príležitosť ako otec dvoch dcér, či dnes už starý otec čítať svojim deťom?

– Rodičia mi čítali, aj ja som dcéram čítal, vnukom už nie. Tí pozerajú rozprávky na počítači. V našej rodine sme mali slovenské rozprávky, bratov Grimmovcov i Boženu Němcovú.

* Pamätáte sa na svoju prvú knihu?

– Prvé knihy boli „cestopisy“ – Káčer Čľap v Afrike a Smelý zajko v Afrike. Afrika bola môj najobľúbenejší kontinent, ako u väčšiny detí. Trvalo päťdesiat rokov, kým som sa tam dostal.

* V jednom rozhovore ste mi povedali, že vašou obľúbenou historickou osobnosťou je Napoleon, navštívili ste miesta jeho slávnych bojov a prečítali o ňom vari všetko. Aké diela či autori vás lákajú ako čitateľa dnes?

– Práve teraz čítam znova Dona Quijota, lebo pár dní som bol v Španielsku. Okrem toho  aj životopis Alexandra Dumasa od Endora.

* Čítate vo viacerých jazykoch a pravidelne, alebo čítate nárazovo – počas dovoleniek?

– Čítam trocha pred spaním a aj nárazovo, najmä počas študijných pobytov v zahraničí na vyváženie výskumnej činnosti. Doma ju, žiaľ, vyvažujem administratívou.

* Dnes  ste nielen  čitateľ, ale aj autor a vynikajúci rozprávač. Až ľutujem, že ste literatúru faktu začali publikovať prakticky až po šesťdesiatke. Nuž a obdivujem vašu pamäť. Veď v cestopisných črtách sa vraciate k cestám aj spred desiatich rokov.

– Publikoval som už dávno pred šesťdesiatkou – sporadicky v časopisoch. No nikdy som to nezhrnul do knihy. Až teraz. Vyhovuje mi písať kapitoly, ktoré súvisia tematicky, ale nenadväzujú. Štyri-päť strán môžem napísať hoci aj na letisku, keď prestupujem z lietadla do lietadla a niekedy treba čakať aj niekoľko hodín. Raz som takto uviazol v zime na letisku v Paríži až na osem hodín, vraj napadalo veľa snehu, hoci vidieť ho nebolo. Utiahol som sa do odpočivárne a písal... Nuž a pokiaľ ide o pamäť, zatiaľ mi slúži. Vybavujú sa mi udalosti, ktoré sa odohrali pred desiatkami rokov i nedávno. Mnohé z ciest boli služobné a za socializmu sa zo zahraničnej cesty musela napísať podrobná správa, dokonca jestvovala nedodržiavaná smernica – jeden deň – jedna strana. Keď som písal poviedku o kongrese v Indii, stačilo vytiahnuť správu zo služobnej cesty, prečítať a všetko sa mi pred očami vybavilo.

* Vraj píšete rukou, alebo už používate počítač?

– Najradšej píšem rýchlo rukou. Aby som kontinuálne zachytil myšlienky, zaznamenávam si niekedy len útržky slov. Nikto to po mne neprečíta. Potom to celé prepíšem rukou. Až potom  nasleduje prepis na počítači a ešte raz to upravím. Nezvládol by som to bez technickej, jazykovej a vydavateľskej podpory, ktorú mi poskytujú Mária Rybecká, Emil Borčin a Milan Brňák.

* Zvláštnou kapitolou vo vašich knihách sú príhovory pri rôznych príležitostiach. Nikdy v nich nechýba humor, ale i odkazy na literatúru. Dá sa povedať, že ste znalec humoru. A keďže humoru nie je nikdy dosť, poprosím vás aspoň o časť citácie z vašej poslednej knihy, kde sa venujete i tejto oblasti...

– Od detstva obľubujem ľudí, ktorí produkujú dobrý humor, dokážu druhých rozosmiať, ale tým spravidla povedať aj niečo vážne... Pozornosť si zaslúžia aj tí, ktorí sa zaoberajú teóriou humoru. Patria k nim Henri Bergson so svojou klasickou esejou Smiech (1911), Ted Cohen, Dan Molitor, John Allen Paulos, laureát Nobelovej ceny za literatúru Luigi Pirandello. Odvolávajú sa na svojich predchodcov Aristotela, Thomasa Hobbsa, Herberta Spencera...

Lenže vyznať sa v anatómii humoru nestačí, aby sa človek stal humoristom. Rovnako sa nestane básnikom ten, kto vie, čo je trochej alebo hexameter. Keby vtipkovanie bolo to isté, čo riešenie rovnice, mohol by sa to naučiť každý. Ale nie je to tak. Na vytváranie humoru nie sú vzorce. Humor a komiku nemožno uväzniť v definíciách. Na mysli mám samozrejme tvorbu nových, originálnych  nápadov a nie variácií na danú tému, ako je to v prípade svetoznámej lightbulb-changing story, kde žiarovku na Slovensku vymieňajú piati policajti otáčajúc stolom, na ktorom stojí jeden z družstva, v Taliansku piati karabiniéri, v USA psychológovia, v Japonsku roboty a v Rusku Čukčovia (po tom, čo Leninov elektrifikačný plán dorazil na Čukotku). Aktérov môže byť aj viac ako päť, ak sa použije veľký okrúhly „artušovský“ stôl...

Tým všetkým chcem len pripomenúť, čo som už zdôraznil v knihe Cestovná správa z kongresu o ničom a iné texty (vracal som sa vtedy z konferencie o vákuu – čiže o ničom), že všetko so všetkým súvisí a že veda je optimistická životná filozofia, v ktorej smútok nemá miesto. Pretože kto smúti, ma veľa voľného času, a my vedeckí pracovníci ho máme stále málo.

* Máte za sebou päť úspešných kníh, uvažujete o šiestej? Ak ju už nosíte v hlave, o čom bude?

– Rozmýšľam nad zbierkou aforizmov a postrehov, ktoré reflektujú dnešnú dobu – počítače, klimatickú zmenu, globalizáciu. O láske, spravodlivosti a o peniazoch sa už nič nové povedať nedá a ak si niekto myslí, že na niečo prišiel, celkom iste to už povedali pred ním Ovídius alebo Shakespeare.

* Jestvuje téma, ktorú by ste chceli spracovať literárnou formou, ale zatiaľ ste sa k tomu nedostali?

– Rád by som napísal niečo intelektuálne – konverzačného typu.

* Priznám sa, že by ma zaujímala kniha o vás. Navnadili ma niektoré vaše spomienky na detstvo, ktoré ste  utrúsili iba akoby mimochodom.

– Keď  sme v základnej škole písali prvé naivné slohy na tému, čím by sme chceli byť, kazil som štatistiku. Nechcel som byť rušňovodičom ani pilotom...Chcel som byť cestujúcim. Sedieť pri okne a pozorovať ubiehajúcu krajinu, mosty, rieky. Občas vystúpiť, navštíviť nejaké mesto a ísť ďalej... Tieto sklony som zdedil po mame, ktorá celý rok šetrila nie na to, aby sa mohla loďou plaviť po Dunaji až po Čierne more, ale aby vrátila pôžičku, ktorú si na ten účel vzala pred rokom. Spolu sme absolvovali okruh cez Rakúsko, Taliansko, Francúzsko, Nemecko, nocujúc v spacích vozňoch... Kým som sa s mamou túlal, otec sedel doma a písal knihy. Takže aj od neho som čosi pochytil...

* Naši vedci spolupracujú so zahraničnými kolegami, pôsobia v rôznych krajinách, publikujú  a prednášajú na kongresoch, samozrejme  v angličtine alebo inom jazyku. Ako to bolo s vaším jazykovým vzdelávaním?

– Pokiaľ ide o jazyky, rodičom veľmi záležalo na našej jazykovej výchove. Jazykové školy ani špecializované jazykové gymnázia vtedy neboli, takže sme chodili súkromne na  angličtinu, nemčinu, krátko na francúzštinu. Za najkrajšiu reč na svete považujem  angličtinu s francúzskym prízvukom. „My máme“ sa povie „uí aff“.

* Z vašich kníh priam vyžaruje nadšenie pre operu. Kto vás pre ňu nadchol?

– Moja matka, ktorá ma brávala do opery. No a ak som v zahraničí, moja ideálna predstava voľného času je túlať sa po  námestiach, kostoloch, v čase obeda nevynechať rázovitú reštauráciu, poobede prípadne archeologické nálezisko, ak nejaké majú, večer operu...

* O sebe tvrdíte, že spievate iba v sebaobrane...

– Od malička som žil v Bratislave (ak sa nepočíta krátka liptovská kapitola), čo poznamenalo moje hlasivky. Nemám silný hlas a ako pedagóg som bol po trojhodinovej prednáške neraz celý deň hotový. Teraz prednášam už  pomerne málo a nemôžem si dopriať luxus spievať s kamarátmi naplno. Na prekvapenie raz som si zaspieval dokonca vo veľkom Händlovom oratóriu Mesiáš. Keď som sa potuloval po Bostone v USA, vošiel som do starého kostola. Privítala ma hosteska, strčila mi do rúk notový materiál a šibovala ma k pódiu. Myslela si, že som členom veľkého amatérskeho zboru, ktorý spolu s hudobníkmi a dirigentkou nacvičoval oratórium. Bolo to veselé. V zbore sa človek stratí, ale postupne som dostával guráž a nakoniec som už to Aleluja kričal z plných pľúc.

* O vede hovorievate ako o optimistickej  životnej filozofii, čím je pre vás literatúra?

– Literatúra je pre mňa zábavou a rozptýlením.

Pripravila Elena Ťapajová