Vyhľadávanie
Rozhovor s Adamom Bžochom.
V krátkom úvode upresňujete, že vo vašej knihe vystupuje konverzácia často ako synonymum nezáväzného, neformálneho a ľahkého spoločenského rozhovoru, družnosti, tárania. Našťastie, táto živá matéria ožíva na stránkach aj tej najstaršej literatúry. Prečo má zmysel vnímať konverzáciu historicky?
Na prvý pohľad sa to tak nemusí zdať, ale to, ako sa spolu ľudia v rozličných spoločenstvách a kultúrach spolu nezáväzne bavia, teda ako konverzujú, ako spolu obcujú, nie je výrazom ich slobody, ale zväčša zdedených kultúrnych vzorcov. Veď to tak trochu každý z nás pozná: družná konverzácia prebieha v Nemecku inak ako v Anglicku, Francúzsku či Taliansku, v Rusku alebo v Čechách. V Nemecku sa napríklad skôr smie hovoriť o vlastných chorobách, v niektorých slovanských krajinách o pocitoch, v Taliansku sa smie gestikulovať atď., niekde sa dokonca skáče do reči alebo sa nenútene rozpráva o výške platu a o peniazoch, inde je to neprípustné. To všetko je výrazom kolektívnych alebo tzv. národných mentalít len do tej miery, do akej sa civilizačne utvárali v čase. Základy európskej konverzačnej civilizovanosti sú v renesancii, ktorá sa v komunikačných ideáloch odvoláva na antickú etiku, ale kdesi medzi tým je ukrytá aj silná vrstva stredovekej dvorskej kultúry, a to najmä pokiaľ ide o galantnosť voči ženám, na ktorú sa v 17. storočí odvolávali Francúzi a to im aj zostalo. Vo svojej knihe som sa pokúsil ukázať tieto spletité cesty európskej konverzačnej civilizovanosti zhruba od roku 1500 do 20. storočia. Je pritom pozoruhodné, akú úlohu pri jej utváraní zohrávalo umenie a literatúra: formovali ľudí tým, že predvádzali pozitívne i negatívne príklady sociálneho správania.
Svoje texty obohacujete poznámkovým aparátom a výstižnými citáciami od antických autorov cez renesanciu, novovek, modernu po „nášho“ Petra Pišťanka. Aj takto sa vám darí prenikavo rozozvučať hovor „bezpočtu družných generácií“... Ak nadľahčím: v akom rozpoložení ste odovzdávali rukopis – nešumelo vám v ušiach?
Bohatý poznámkový aparát je v knihe preto, lebo nie som prvý, kto píše o konverzácii ako kultúrnom fenoméne, aj keď zrejme som prvý, kto sa intenzívne a systematicky zaujíma o jej vzťahy s literatúrou a umeniami. Je pravda, že v istej fáze písania knihy som už potom videl konverzáciu úplne všade. Ale aj to je pravda, že reálne je jej v živote naozaj veľmi veľa, hoci si to možno ani tak neuvedomujeme. Normálni ľudia polovicu toho, čo cez deň povedia, podávajú v neformálnych rozhovoroch doma, s priateľmi, s kolegami alebo pri náhodných stretnutiach. Výnimkou sú azda len málovravní samotárski učitelia, ktorým ale ja našťastie nie som.
Literatúru chápete v širšom zmysle: bádanie opierate nielen o krásnu literatúru, ale aj didaktickú, filozofickú, náučné dišputy. A pridávate aj prieniky do dramatického a výtvarného umenia. V čom boli v téme konverzácie dôležité?
Krásna literatúra a umenie mali odjakživa mnohé funkcie, o. i. formovali vedomie i správanie prijímateľov, teda civilizovali, a to pozitívnymi aj odstrašujúcimi príkladmi. Moderná literatúra nie je v tomto výnimkou. V ranom novoveku sú literárne diela, ktoré túto funkciu akosi šikovne prekrývajú estetickou funkciu, spomeňme si len na Dekameron G. Boccaccia, zdroj estetického potešenia, no zároveň bohatú studnicu vzorov neformálneho sociálneho správania. Potom je tu záľaha niekedy nudných, inokedy zábavných didaktických traktátov, ale opäť aj množstvo románov, ktoré nič nepredpisujú a medziľudskú komunikáciu „len“ zobrazujú. Možnosti civilizovania konverzačného styku písaným slovom, ale aj obrazom či hudbou nepozná nijaké žánrové hranice. Veď si len spomeňme na umelecké vernisáže, na ktorých sa neformálne diskutuje, alebo na tanečnú hudbu, ktorej úlohou bolo aspoň kedysi viesť k ušľachtilému medziľudskému správaniu. Samotný tanec, podobne ako záhrada alebo hra sú historickými vyjadreniami, ale na druhej strane aj peknými metaforami konverzácie ako spoločensky oblažujúceho styku.
Celý rozhovor si môžete prečítať na stránkach našej júnovej Knižnej revue!
Foto: Gabriela Magová
