Ja a pes v charkivskom parku

Na samom začiatku rozsiahlej ruskej invázie do Ukrajiny boli hlavnými pocitmi zvierací strach o životy blízkych a naivná nádej, že niekto urobil chybu a vojna sa zajtra skončí. Potom neuveriteľná viera v podporu celého sveta (Bože, ako sme sa tešili, keď sme videli zábery modro-žltých vlajok na zhromaždeniach v iných krajinách). Nebudem skrývať, že niekedy tieto emócie vystriedalo sklamanie, keď sme počuli útržky rozhovorov z Európy „toto nie je naša vojna“ alebo „všetko zdraželo kvôli Ukrajine“.
Všetko bolo. Aj obdiv k hrdinom, ktorý vedie k slzám, a nenávisť k nepriateľovi, ktorá vedie k škrípaniu zubami.
Úzkosť a znechutenie, súcit a otupenosť. Radosť, hrôza, melanchólia, úľava. Všetky tieto pocity sa niekoľkokrát denne vystriedali a zmenili život každého Ukrajinca na bláznivý citový kolotoč, na ktorom občas pocítili morskú chorobu.
Aj keď, prečo hovorím v minulom čase? Toto sa nám deje aj teraz. A bude sa diať. Momentálne sa čoraz častejšie hovorí „vojna je na dlho“.
Pamätám si prvý deň rozsiahlej invázie. 24. februára 2022 som si napísala do denníka:
***
O piatej ráno sa Charkov zobudil na salvy zbraní. Nebolo pochýb – už sa to začalo. Tieto zvuky vôbec nie sú ako búrka. Vyšla som na balkón – okná sa mierne zatriasli a v ústach sa mi objavila kovová pachuť. Myslím, že je to chuť strachu. Pamätám si ho z roku 2014.
Zobrala som psa a o 5.30 sme vyšli z domu. Ráno to na cestách vyzeralo ako v dopravnej špičke. Ľudia vybiehali z vchodov obytných domov s kuframi, nakladali veci do áut, deti plakali.
Dokonalá filmová scéna. Sen. Surrealistický. V mojej hlave je len jedna myšlienka – to nemôže byť, to jednoducho nemôže byť.
Môže.
S Hektorom, mojím psom, sme šli do opusteného parku, vždy sa tam ráno prechádzame. Mimochodom, symbolicky sa nazýva „Park víťazstva“.
Chcela som si kúpiť cigarety na benzínke, no stála tam kolóna päťdesiatich áut.
Zmätene sme blúdili po parku, všade naokolo sa ozývalo hrmenie. Pes sa ako malý chúlil pri mojich nohách. Obrovský hrozivý doberman.
Neviem, nerozlišujem detonácie. Sú to salvové raketomety Grad? Výstrely z tanku? Letecké bomby? Počuješ to, ale nevieš, kam sa máš pozrieť. Ísť ďalej? Hodiť sa na zem?
O siedmej ráno už boli všade obrovské rady – pri bankomatoch, v obchodoch, na čerpacích staniciach.
Šla som domov a snažila som sa upokojiť dcéru.
 „Hovorila si, že toto sa nemôže stať, mami!“
Áno. To je to, čo som povedala. Hovorili a mysleli si to milióny ľudí. Nielen v Ukrajine.
Nikto neveril, že TOTO je možné. V dvadsiatom prvom storočí, v roku 2022. Páliť smrtiace rakety na domy s civilistami.
Na mojom sídlisku sú zatvorené lekárne, pošta, kiosky s cigaretami a malé obchody. A pri tých, ktoré fungujú, sa zhromaždili obrovské davy ľudí. Tiež som sa postavila do radu.
Stojíme mlčky, len sa strhneme pri detonáciách. Stojím tu, pretože v chladničke máme s dcérou „úplne guľové", ako hovorí môj otec.
Mimochodom, otcovi je od rána zle, je slabý, ťažko dýcha, leží a nevstáva. Chraptí, keď sa ma do telefónu pýta: „Ako ti môžem pomôcť, dcérenka?“
Nijako, ocko. Nijako.
Ak môžete, skúste sa s mamou rozptýliť – zapnite si nenáročný film alebo si zoberte dobrú knihu. Ak môžete.
Je po jednej popoludní. Raz za hodinu alebo trochu častejšie zahrmí. Detonácie, raz silnejšie, raz slabšie. Dcéra našla adresu najbližšieho protileteckého krytu. Mala by som tam ísť, skontrolovať ho, ale nohy sa nehýbu.
Celá moja rodina je tu, v Charkive. A, ako pravdepodobne teraz všetci Ukrajinci, skrolujeme informačné kanály.
Snažíme sa „neprepadať panike a triezvo posudzovať situáciu“, ako znejú odporúčania úradov.
Dnes som sa rozrevala iba raz, v tomto nekonečnom rade, keď som uvidela, ako sa po ďalšej delovej salve vyrútil na vozovku ryšavý psí kríženec. Vystrašený, nechápajúci, čo sa deje. Zdá sa, akoby mu v očiach zamrzla jediná otázka: ZA ČO?
Cítila som sa ako ten kríženec.
Svet už nikdy nebude rovnaký. Nech je prekliaty ruský diktátor a jeho šialená vojna.
***
V prvých dňoch toho februára sme sa všetci márne pokúšali ozvať našim príbuzným v Rusku. Mnohí volali a hovorili, že ruskí vojaci na nás strieľajú a žiadali, aby Rusi vyšli na námestia a protestovali. Napísala som list svojmu bratrancovi do Novosibirska. Odpoveď som nikdy nedostala...
***
„Ahoj, Ľjoša. To som ja, tvoja malá, smiešna sesternička z Charkiva. Pamätáš si, ako si s mamou prišiel na návštevu a prechádzali sme sa po Gorkého parku? Dospelí nám nedovolili dať si druhú cukrovú vatu a my sme sa schovali za orgovánové kríky pri ruskom kolese a jedli sme dvaja jednu.
Ja si pamätám. Aj lepkavé ruky z vaty a šialenú vôňu orgovánu.
Dnes v Charkive zapácha spálenisko. A Gorkého park je úplne prázdny, deti teraz žijú v protibombových krytoch.
Ľjoša, nerozprávali sme sa od roku 2014, odkedy som sa stala „juntou“. Odkedy si ty prijal „chlapca ukrižovaného v Slaviansku“ za axiómu.

Snažila som sa vysvetliť mu, že je to hlúposť. Čo keby sa to stalo v ktorejkoľvek európskej krajine (na námestí plnom ľudí ukrižovali dieťa! len sa nad tým zamysli!)? Boli by fotky a videá, zo všetkých kútov sveta by prišli filmové štáby a všetci ombudsmani sveta by vystupovali s vyhláseniami.
Ale korešpondentka ruského kanála jednoducho urobila rozhovor so „svedkyňou“ ukrižovania, pokrútila hlavou a išla nakrútiť nasledujúce príbehy.
Ľjoša, počuješ ma? Človek s čo i len najmenšou mierou kritického myslenia nemôže také veci „zhltnúť“, rozumieš? Dokonca nebude pozerať kanál s takými pekelnými sračkami. A ty sa pozeráš. Vy sa pozeráte. Osem rokov sa pozeráte.
Vieš, moja dcéra, tvoja neter, za tieto roky vyštudovala ruskojazyčnú školu v Charkive a ukrajinskojazyčnú univerzitu vo Ľvive. Polovicu prednášok absolvovala v angličtine. Niekedy vojdem do jej izby, rezko jej strhnem slúchadlá a spýtam sa: „V akom jazyku pozeráš tento film?" A ona zmätene žmurká očami. Je to zábavné.

Ruština, ukrajinčina, angličtina – je im to jedno. Jazyky sú pre nich, dvadsaťročných Ukrajincov, pohodlným spôsobom komunikácie a nie sú predmetom politických špekulácií. Povedz, že je to skvelé! Teraz moja dcéra sedí v pivnici. Každú polhodinu si posielame správy „ako sa máš?" a, samozrejme, „ľúbim ťa". Aj ty miluješ svoju dcéru, Ľjoša, však?
Ja do pivnice nechodím preto, že máme veľkého psa – dobermana. Je veľmi dobrý, ale nemôžem tam s ním ísť – sú tam deti, malé psíky, mačky. Aj bez dobermana je tam priveľa strachu.
V pondelok som si kúpila kopu kníh o scenáristike, až 14 kusov, len si predstav! Je to skutočný poklad, teraz sú na mojom stole. Zatiaľ ich čítať nemôžem. Čuchám. Máš rád vôňu kníh, Ľjoša? Ja ju zbožňujem. Vieš, už dávno som snívala o písaní scenárov a teraz som sa konečne rozhodla. Vymyslela som si príbeh do tínedžerského seriálu, je o falošnom virtuálnom živote na sociálnych sieťach. Nápad sa producentovi veľmi páčil. Práve dnes sme mali mať jeho prezentáciu pred potenciálnymi investormi.
Ale teraz prelepujem okná. Krížom. Neustále prichádzajú správy o bombardovaní. Musím sa ti priznať, Ľjoša, veľmi sa bojím. Veľmi.
Za oknom sa ozývajú výbuchy. Mnohí z mojich priateľov prešli do štádia chladnej nenávisti, oprávnenej túžby po pomste. A ja som uviazla v strachu, hanbím sa.
Nuž, poznáš ma, nikdy by som nedokázala zabiť ani švába, veď je to ,,tiež živý tvor". Vždy ste sa mi s Lenkou smiali.
Včera, bláznivá, som išla so psom do lesa, žiadalo sa mi, neviem, asi nadýchať sa vzduchu alebo niečo také. Ihličnatý les je miesto, kde čerpám silu. Začalo sa ostreľovanie, spadla som na sneh a snažila sa svojím telom prikryť psa. Vykĺzol, myslel si, že sa hráme.
Dúfam, že mama sa o tejto príhode nedozvie. Tie tri minúty v snehu som myslela na svoju dcéru, na rodičov a na to, že ti nestihnem napísať list.
Vybŕdli sme z toho. A chcem ti to povedať, Ľjoša: Som si istá, že čoskoro ty, vy, vy všetci uzriete jasne.
S vaším šialeným prezidentom skoncujú jeho vlastní, to je jasné. Niektorý z vašich oligarchov, ktorí pre sankcie prišli o svoje aktíva, jednoducho prejde zo štádia strachu z pobytu v kobkách NKVD k smädu po pomste za svoje prachy.
A vtedy do vašich éterov prídu normálni ľudia. Neviem, Makarevič alebo Achedžakov. A napokon „v televízore“ povedia pravdu.
Nazdávam sa, že si poplačeš, Ľjoša. Od hrôzy z toho, čo ste všetko napáchali. Ale to už bude trocha neskoro. Ruská vlajka je už hanebná stigma, svet vás už všetkých nenávidí. Okej, musím bežať. Opäť hlásia blížiace sa bombardovanie. Veľmi blízko k môjmu domu hrmí. Vyjdem aspoň k výťahovej šachte, píšu, že je to tam bezpečnejšie. Doberman sa pätí, nechce ísť. Ľjoša, ak do môjho okna priletí raketa, chcem, aby si vedel, že si ma zabil ty. Zabil si svoju smiešnu sesterničku z Charkiva, s ktorou si sa skrýval za orgovánovými kríkmi a jedol cukrovú vatu. Dvaja jednu.
***
5. marca 2022
Nikdy by som nikomu, ani môjmu zaprisahanému nepriateľovi nepriala, aby si vyberal medzi dieťaťom a rodičmi.
Toto je moje osobné peklo, očistec, ktorý bude odteraz vždy so mnou. Na zemi i v nebi, vo vojne aj v mieri.
Budúci film o tejto vojne by mal obsahovať epizódu z obyčajného bytu na sídlisku v Charkive, kde matka s dcérou vyjú za hrmenia výbuchov a prehlušia aj sirény náletu. Jedna je na kolenách, s priškrteným výkrikom: „Prepáč," druhá je zhrbená, s tichým stonaním: „Preži".
Vydržala som deväť dní. Rôznymi spôsobmi, vo vlnách, ako všetci teraz. Strach, hnev, viera vo víťazstvo, divoká únava, zúfalstvo a tak ďalej dokola.
Definitívne ma zlomili stíhačky. To strašidelné, rastúce svišťanie na nočnej oblohe. Raketové zásahy susedných domov a vchodov, požiare, zničené domy, osudy, životy, psy a mačky metajúce sa na uliciach, plač detí z pivníc a ľudská noha, ktorá priletela na dvor.
Obdivujem tých, čo sú nebojácni. Ja som sa vzdala. Nemohla som sa už pozerať na moju vystrašenú dcéru, schudnutú desať kilogramov, krčiacu sa v kúte pri každom silnom zvuku.
To sa nedá zniesť.
***
Odviezla som dcéru z Charkiva, poslala som ju ďalej na západ krajiny a ja sama so psom a papagájom som uviazla v meste Dnipro. Je to 200 kilometrov od nášho domu. Strávila som niekoľko mesiacov roztiahnutá v takomto „špagáte“. Za dcérou nemôžem ísť, pretože nechcem byť ďaleko od rodičov. A nemôžem sa vrátiť do Charkiva, pretože moju štvrť intenzívne ostreľujú. Každý deň sme si plakali do telefónu. Ja mame, moja dcéra mne, a tak ďalej dokola.
Bože, koľko sme vtedy plakali. Odlúčené, rozorvané.
Už v marci sa na mojej ulici začali prvé pohreby.
Sveťu zo susedného domu zabil úlomok ruskej rakety hneď vedľa domu, išla si do obchodu kúpiť chlieb. Dcéru Leny, úplne mladé dievča, zabilo neďaleko budovy regionálnej správy. Saša, manžel mojej spolužiačky, zahynul neďaleko pošty, stál v rade na balík liekov.
A začiatkom apríla svet uvidel Buču.
***
3. apríla 2022
Až do dnešného dňa sa mi zdalo, že najstrašnejšie obrazy, aké ľudstvo videlo, sú čiernobiele fotografie na smrť vyčerpaných detských väzňov z Auschwitzu, hory zmučených mŕtvol nevinných žien a starcov.
Dnes svet uvidel tieto zábery vo farbe.
Svet uvidel Buču, Irpiň, Hostomeľ. Ukrajinské obce po odchode „ruských osloboditeľov“ – cesty posiate telami zastrelených, znásilnených a zmrzačených.
Svet zostal omráčený.
Zdalo by sa, že bod, odkiaľ niet návratu, bol prekonaný ešte vo februári, po prvom zabitom dieťati. Potom sme sa prosto od neho vzdialili. S každým ruským granátom nás šmarilo na kilometre ďalej od toho bodu, odkiaľ niet návratu.
Po každom zničenom dome, po každom starčekovi, umierajúcom v studenej pivnici, po každej rakete vypálenej na pôrodnicu, škôlku, nemocnicu, po bombe v mariupoľskom divadle hneď pri obrovskom nápise „DETI“.
Myslím si však, že práve dnes na Ukrajine „zomrel“ posledný pacifista. Po týchto záberoch nezostal nikto s modrým pasom, ktorý bol schopný hovoriť o odpustení či zmierení s ruským svetom.
Tieto zábery si budú pamätať naše pravnúčatá. Zapíšu sa do učebníc dejepisu. Napriek tomu, že Facebook ich dnes hanblivo zakazuje ako „nevhodný obsah“.
Som si istá, že do budúceho nového roka dostanete skutočný „nevhodný obsah“. Keď tie ukrajinské deti, ktoré prežijú, budú písať listy do Laponska a želať si nie nový smartfón či gyroskúter, ba ani svetový mier, ale aby susedná krajina zhorela do tla a bola vymazaná zo zemského  povrchu.
***
V júni som sa vrátila do Charkiva. Mama po ďalšom ruskom raketovom zásahu ich dvora padla s mozgovou príhodou. Niekoľko mesiacov som sa pod ostreľovaním snažila prežiť a dostať mamu z nemocnice. Nedalo sa.

***
26. augusta 2022
Včera večer som prvýkrát v toto leto otvorila okná. Tak smelo, dokorán, v celom byte, na 17. poschodí. Ako kedysi, v tom minulom živote.
Pred niekoľkými rokmi, keď som hľadala byt, som sa pozerala len na tie možnosti, ktoré boli bližšie k oblohe. Mám to rada tam, kde je veľa vzduchu, kde sú vtáky, odkiaľ vidno moje milované mesto.
Teraz vidím líniu frontu. Sledujem, ako letia rakety. Vidím záblesky a požiare.
Horúce, neznesiteľne dusné charkivské leto. Okná zatvorené, zatemnené, prelepené krížom páskou alebo dokonca zadebnené preglejkou.
Vôbec sa nedá dýchať.
Už ma unavuje skrývať sa. Pred tlakovou vlnou, úlomkami, hukotom. Otvorila som okná dokorán a vpustila do domu chlad augustového večera. Bože, aké je to vzrušujúce.
Dlho som sedela na balkóne a hľadela na ohromujúcu hviezdnu oblohu. Toľko hviezd som v Charkive ešte nevidela.
Bol to ťažký deň. Asi najťažší v mojom živote.
Sprevádzala som mamu.
Na poslednej ceste.
Nikdy som nepočula môjho otca plakať.
„Život môj. Duša moja. Dala si mi šesťdesiat rokov šťastia. Buď prekliata, vojna!“
Taká silná láska. Taká silná nenávisť.
Mama padla s mŕtvicou pár minút po tom, ako na susednom dvore vybuchla ďalšia ruská raketa.
A už nevstala. Nikdy.
Áno, ocko, buď prekliata, vojna! Prekliati sú ľudia, ktorí to rozpútali, a tí, ktorí to podporujú. Prekliati tak úprimne, že nikdy nebudú mať pokoj, ani na zemi, ani na nebi.
Otvorila som okná. Vdychovala som neskoré leto a pozerala sa na hviezdy.
Pol roka vojny. Jar prešla – jar, ktorú sme nemali.
Končí sa leto – leto, ktoré nám vzali.
O pár dní príde jeseň. Nech je to jeseň, ktorá nám prinesie víťazstvo!
***
Jeseň víťazstvo nepriniesla. V októbri som opäť pochovávala. Ocka. Otec jednoducho nedokázal žiť bez svojej milovanej. Vzdal to. Nasledoval ju. Zostala som sirotou.
A ďalej, ďalej sa ešte udeje veľa všetkého. Moja dobrovoľnícka práca – pomoc zraneným v nemocnici. Pohreby, rakety, život bez vody a elektriny, odpratávanie trosiek, ďalšie pohreby, ďalšie rakety.
Opäť obdiv k hrdinom a nenávisť k nepriateľovi. Radosť z malých víťazstiev a neznesiteľná bolesť z obludných prehier. Úzkosť, súcit, melanchólia, úľava. A všetko ide dokola.

Anna Gin (1974)
Ukrajinská publicistka. Jej charkivský denník Ako sa tam máš? vyšiel v Ukrajine v roku 2023.

Foto: archív Anny Gin