V najnovšej knihe Jozefa Tatára Z poézie troch storočí (Belanium 2013) nájdeme snahu o interpretačno-poetologické priblíženie sa k textom málo známych básnikov (Peter Ďurkovský, Tibor Kočík, Tomáš Gál, Miroslav Bartoš, Ondrej Nagaj, Michal Otčenáš, Eduard Gombala a iní), ale aj verbalizované hodnotiace východisko k nim. Keďže ich tvorba má príznak „nevyhranených poetík“, keďže v nej sledujeme prvky „absentujúcej odvahy na originálnu básnickú sebarealizáciu“, autor nemohol nenapísať, že pri ich recepcii odmieta „nad/podhodnocovať, účelovo sa vykrúcať, dopĺňať, autorov alebo ich tvorbu šminkovať dúhovými farbičkami“. Svoj zámer Tatár splnil, držal sa ho v každej kapitole svojej práce. Možno preto zvýrazniť, že hoci je jeho monografia v zmysle nasýtenia akademického molocha, túžiaceho po čoraz častejšej kvantite vydaných textov, teleologická, je súčasne aj kvalitná. A to je zjav čoraz zriedkavejší. Kapitoly o poézii básnickej medzigenerácie (Peter Bella Horal, Pavol Kokeš-Kýčerský, Tichomír Milkin, Ľudmila Podjavorinská) a židovské motívy v slovenskej poézii (od V. P. Tótha po Vojtecha Mihálika) sú v mnohom inšpiratívne a autor ich zvládol bravúrne.
