Vyhľadávanie
Prozaický súbor Niekto sa nájde patrí medzi knihy zaradené do finálovej desiatky tohtoročnej Anasoft litery. Debut Dušana Martinčoka pozostáva z desiatich poviedok tematicky prepojených spoločným dejiskom, ktorým je bytový dom v bratislavskom Starom Meste.
Prvá a posledná poviedka predstavujú rámec, ktorý sa klenie nad zvyšnými príbehmi. V úvodnom texte Záhrada, v mnohom pripomínajúcom Tatiho film Mon oncle, sa vymedzuje prostredie a nastoľuje celková atmosféra súboru. Ústrednou postavou je tu sedemročný Oliver, ktorý sa spolu s otcom nasťahoval do nadstavby bytovky v Bratislave, kým jeho matka študuje v Anglicku. Oliver sa snaží vysporiadať s osamelosťou vyplývajúcou z novej životnej situácie a odstrčený na okraj záujmu okolia si vytvorí priateľský vzťah s dôchodkyňou Milkou, susedou z bytovky. Záverečná poviedka Kvety v noci zakončuje oblúk – Oliver tu je už na prahu dospelosti, tentoraz bojuje so stratou a pokúša sa zodpovedať otázky týkajúce sa jeho identity a inakosti, predovšetkým z pohľadu intimity a rodovo podmienených očakávaní.
Každá zo zvyšných poviedok sa upriamuje na inú postavu, pričom všetky spája prostredie domu. Niektoré z postáv sa v textoch opätovne vynárajú; týka sa to najmä Olivera, ktorý je v každej z poviedok približne o rok starší než v predošlej. Poviedky kladú dôraz na aspekt ľudskej zraniteľnosti, zhmotňovaný hlavne v rozličných problémových životných situáciách, akými je napríklad rozpad vzťahu, rozvod rodičov, starnutie, neopätovanie ľúbostných citov či vlastný nesúlad s očakávaniami okolia. Martinčok sústreďuje pozornosť na pestrú škálu kompenzačných stratégií, ktorými jednotlivé postavy zvládajú deficitnú realitu s cieľom zachovať si dôstojnosť a emočnú integritu. Rozprávanie sa vyznačuje pevným úmyslom neodsudzovať, pričom aj na ťažko spracovateľnú individuálnu excentrickosť sa nahliada cez tento kontext: „Práve autoritársky politik, a nie vlastná rodina, jej pomáhal stále nejako rozumieť svetu, s ktorým strácala kontakt.“ (s. 178) Súvisí to aj s bezostyšným, kladným postojom k rozmanitým formám telesnosti, ktorý tu zároveň vytvára priestor pre jedinečné realizácie individuálnej dôstojnosti. Týka sa to, okrem iného, tiel starnúcich osôb: „Zladené ako mažoretky si pomalými pohybmi vyzliekli tričká, a potom aj šortky a spodné nohavičky. Opreli sa o zábradlie, nahými prsami sa dotýkali hrdzavej balkónovej žrde. Nenútene sa pritom zhovárali, zvesela gestikulovali rukami, mohutné telá sa im natriasali.“ (s. 31)
Z hľadiska stvárnenia tematiky ľudského súžitia možno Martinčokov debut aspoň pre účely provizórnej ilustrácie vymedziť ako poetologický a hodnotový protipól voči tvorbe Pišťanka a Taragela (napr. poviedka O vplyve pitia kávy na riešenie bytovej otázky). Kým menovaná dvojica tento problém poníma cez optiku ironického dištancu, v rámci ktorého sa medziľudské nezhody groteskne zveličujú, u Martinčoka, naopak, prevláda snaha o priblíženie sa bez toho, aby bola inakosť toho druhého nejakým spôsobom znetvorená, zredukovaná či zosmiešnená. V knihe badať úsilie dať každej z ústredných postáv šancu legitimizovať vlastný pohľad a vlastné rozhodnutia; poviedka Knižný klub realizuje dve protichodné, navzájom sa relativizujúce perspektívy, pričom záver neuprednostní ani jednu z nich. Rešpekt voči tejto neredukovateľnej subjektivite sa prejavuje aj v dôraze na momenty, keď postava rieši situáciu zdanlivo nepochopiteľne, akoby bez rozumovej kontroly; činy, ktoré nepodliehajú objektívnej logike, sú subsumované pod výsostne subjektívnu, no jednako vnútorne konzistentnú a legitímnu logiku: „Zoja pohladila lesklý povrch glazúrovanej kachličky z Lisabonu. Pritlačila na ňu ukazovákom a pomaly ňou kĺzala po povrchu stola. (...) Potom prudko švihla prstom, kachlička vyletela do vzduchu a spadla na dlážku.“ (s. 94)
Jedným z možných problémov snahy o poskytnutie priestoru širokej a rozmanitej škále postáv sú nároky, ktoré tento postup kladie na schopnosť, resp. vôľu čitateľa odolávať vlastnej ľahostajnosti. Martinčok svoje postavy tvaruje tak, aby na strane čitateľa vzbudili súcit, a robí to zručne. Je citlivý, dôsledný a pozorný, pričom neupadá do sentimentality, ani príliš ťažkopádnej apelatívnosti. Hroziaca rozťahanosť daná počtom postáv je vyvažovaná tým, že sú súčasťou spoločného sociálneho sveta, v rámci ktorého sa medzi nimi vytvárajú rozmanité – i keď problematické a labilné – vzťahy. Splývaniu postáv sa zas vyhýba mierou detailnosti a špecifickosti, s akou sú vykreslené. Autor si je teda zrejme vedomý úskalí zvolenej metódy, no predsa len vo mne kniha vyprovokovala úvahu o limitoch individuálneho súcitu, aj keď tá s literárnymi kvalitami knihy priamo nesúvisí. Neviem, či bola táto úvaha vedľajším alebo zamýšľaným produktom lektúry, v každom prípade je namieste pýtať sa, či snaha o všestrannú empatiu nemôže vyústiť do istej rozdrobenosti, povrchnosti alebo dokonca vyhorenia. Neobmedzená všestrannosť by si tu, zdá sa, vyžadovala určitý abstrahovaný (preto uniformný a zjednodušený) ideál humanity, na ktorý by jednotlivec mohol sústrediť svoje projekcie. O takýto ideál autorovi nejde, čo mu slúži ku cti, avšak otázka – tá napokon presahuje obzory Martinčokovej knihy – ostáva otvorená.
Individuálna ľahostajnosť teda zrejme môže mať aj prednosti, no dôležitejšia je tu širšia otázka ľahostajnosti ako kradmého sociálneho neduhu s často nejasnými, temnými rizikami. V tomto smere je Matinčokov debut hlasom volajúceho na púšti, no skromnosť účinku sa tu, myslím, zhoduje so skromnosťou zámeru. Mravčia práca má svoj neošúchaný pátos.
Dušan Martinčok: Niekto sa nájde
Bratislava: Zrejme, 2022
