Vyhľadávanie
Písanie Sofije Andruchovyč sa vyznačuje opisnosťou, ktorú cítiť na všetkých úrovniach ľudských vnemov. Slovenské a české čitateľstvo malo možnosť vychutnať si jej román Felix Austria. Získal veľa ocenení a dostalo sa mu množstvo pozitívnych ohlasov z Ukrajiny aj zo zahraničia. Posledný román Sofije Andruchovič Amadoka sa od predošlých diel zásadne líši. Žánrovo, príbehovo, ale aj rozsahom. Je to veľké 800-stranové dielo. Sofijine texty však pohlcujú a čas strávený s jej románom plynie rýchlo. I keď zanecháva v človeku bolestivé stopy.
Hľadanie identity
Téma pamäti je v posledných rokoch pre ukrajinskú literatúru príznačná. Stratená a ruským imperiálnym režimom zmanipulovaná minulosť priťahuje autorky a autorov ponárať sa do minulosti, spracovávať traumy a biele miesta dejín, aby uchopili súčasnosť a porozumeli svojej identite. Sofija Andruchovyč počas práce nad knihou strávila veľa času v archívoch, aby na konci vznikol text plný traumy, mystifikácie, ale aj bolestnej lásky.
Dej románu má viac úrovní a každá z nich je úzko spätá s pamäťou. Na začiatku sa ponárame do opisov fyzických znakov. Muž sa vráti z vojny na Donbase, jeho tvár a telo sú zničené a rovnako je na tom aj jeho pamäť. Nepamätá si, kým je, slová mu prestali dávať zmysel a stratili spojenie z realitou. Všetko, čo vníma, je bolesť rôznych druhov v celom tele, vône a dotyky, ktorým sa ešte dá veriť. Sofija Andruchovyč predstavuje pamäť roztrieštenú vo fyzickom zmysle. Zabúdanie bolí. Zabúdanie je zjazvené.
Postupne sa ponárame hlbšie do príbehu. Stretneme sa s archivárkou Romanou. Do jej archívu vstúpi Bohdan s kufrom plným rodinných fotiek. Iným archivárkam sa na prvý pohľad zdajú len ako kopa smetí, ale Romana sa ich ujme. Sú predsa niekoho minulosťou.
S Bohdanom sa stretnú ešte raz. Dôjde k chaoticky vášnivej intimite. Od tejto chvíle autorka začne s čitateľkami a čitateľmi hrať hru na nepresnosti, pochybovania a medzireality. Nebudeme vedieť, kde je lož a kde pravda.
V ďalšej časti Romana nájde Bohdana po vážnom zranení s nerozpoznateľnou tvárou. Spozná ho v nemocnici podľa pier. Presviedča lekárov a samotného Bohdana, že je jeho manželkou. Zoberie ho do domu za mestom a tam mu rozpráva príbehy z jeho minulosti. Pomáha jej v tom kufor plný starých fotiek Bohdanovej rodiny.
Skrytá minulosť
Autorka používa konštrukciu nemeckého spisovateľa W. G. Sebalda práce s pamäťou a spochybňovania spomienok. V najznámejších románoch Sebald priamo používa fotografie, ale Sofija Andruchovyč necháva iba popis. Rozprávanie Romany sa príležitostne dotýka spomínaných miest, ale príbehy opísané na fotografiách priamo s textom väčšinou nesúvisia. Na otázky, ktoré sa vynárajú v priebehu čítania, priame odpovede neposkytujú.
Preto fotografie nie sú materiálom, na ktorý sa možno úplne spoľahnúť a ktorému možno dôverovať. Ani ľudská pamäť nie je spoľahlivá. Táto nedôvera sa prejavuje aj v samotných príbehoch o Bohdanovej rodine. Zároveň stále spochybňujeme Romanu ako rozprávačku. Odkiaľ to všetko vie? Dialo sa to naozaj? Prečo to rozpráva Bohdanovi?
Minulosť je pred nami skrytá a neumožňuje nám hodnotiť ju úplne pravdivo. Skladá sa z tisícov príbehov, ktoré sa prelínajú, čiastočne vymazávajú alebo sa na ne úplne zabúda. Autorka popisuje holokaust, ktorý zničil židovské obyvateľstvo na západnej Ukrajine. Ukazuje na rodinné a osobné traumy, ktoré sa pretavujú do mlčania, a na strach, ktorý mení ľudské spomienky.
V ďalšej časti románu čitatelia nájdu veľa mien dôležitých pre ukrajinské a svetové dejiny: významného židovského mysliteľa Baal Šem Tova, barokového sochára Pinsela, ukrajinského filozofa a básnika Skovorodu. Autorka uvádza mená, o ktorých sa skoro nič nevie alebo sa o nich veľa mystifikuje. Príbeh ukrajinských intelektuálov 20 rokov minulého storočia Domontovyča a Zerova zároveň ukazuje, že aj mená z nedávneho času sa môžu ponoriť do zabúdania. Významný ukrajinský spisovateľ Domontovyč a básník Mykola Zerov sú pre ukrajinské dejiny traumatické mená. Zerova prenasledovali Rusi a spolu s ďalšími ukrajinskými intelektuálmi ho zastrelili v ruskom Sandarmohu. Domontovyč je mystickou postavou, používal viac mien a spisovatelia v emigrácii ho volali kolaborantom a zradcom.
Táto časť románu sa z hľadiska štýlu a príbehu odlišuje od románového celku. Som si istá, že môže vystrašiť aj množstvo slovenských čitateľov a čitateľky. Ale dajte tomu šancu. Sofija Andruchovyč nemá ani jednu stránku, ktorá by nezapadala do zmysluplného celku opusu pamäti a zabúdania.
Trauma kolektívnej pamäti
V poslednej časti románu sa dozvieme, kto je naozaj Bohdan, uvidíme, čo je výmysel a čo pravda. Pre vyústenie príbehu Andruchovyč robí veľkú šou – Romanu s jej manželom volajú do televízie ako príklad šťastného páru veteránov. A medzi kamerami na scéne nastáva veľké rozuzlenie.
Sofija Andruchovyč v románe Amadoka študuje fungovanie traumy, osobnej a kolektívnej pamäti na rôznych úrovniach. Zabúdanie, ktoré sa prejavuje v telesnej roztrieštenosti, zabúdanie v dôsledku teroru a veľkej traumy, strata kolektívnej pamäti vinou mlčania, manipulácia s pamäťou a dejinami, pomoc médií. Pamäť je ako veľké jazero Amadoka. Objavovalo sa na mapách Herodota, bolo najväčším jazerom v Európe a na súčasnom ukrajinskom území. Po nejakom čase úplne zmizlo z máp a vedci dodnes uvažujú, či exitovalo naozaj. Táto pamäť krajiny nadobúda pre Ukrajinu nový význam. Po zničení Kachovskej priehrady ruskou armádou sa územie zmení a spolu s tým aj stratí bývalé príbehy a spomienky.
Amadoka je veľkým románom, ktorý by sme mali čítať nie len kvôli intelektuálnemu pôžitku, ale aj pre lepšie pochopenie fungovania vlastných a kolektívnych tráum. Je chaotický, bolestivý, krehký, niekedy až šialený, ale zároveň plný nehy a lásky. Taký, aká je ukrajinská minulosť.
