Ako nemlčať

Keď francúzska spisovateľka Annie Ernaux získala v roku 2022 Nobelovu cenu za literatúru, slovenská čitateľská verejnosť o nej veľa nevedela. V tom čase mala možnosť siahnuť po domácich prekladoch krátkych próz autobiografického charakteru Miesto medzi ľuďmi / Žena z 90. rokov (Causa editio, 1994, prel. K. Bednárová; fr. 1984, 1988) a „neosobnej autobiografie“ Roky (Inaque, 2021, prel. M. Michalková; fr. 2008), vydanej temer o tridsať rokov neskôr, ktoré naznačili autorkino citlivé vnímanie skutočnosti. Ernaux je známa tým, že píše autenticky a bez nároku na fikciu o sebe i o druhých, o živote. Čerpá zo svojho intímneho prežívania, no zaznamenáva ho v spoločenskej realite svojej doby spôsobom, ktorý možno charakterizovať ako neutrálny. Takéto sociologizujúce písanie o sebe, ktoré nadobúda do istej miery všeobecnú platnosť, označila Ernaux v knihe rozhovorov L’Écriture comme un couteau (Písanie ako britva, 2003) pojmom „auto-socio-biografia“. Pomenovanie je priliehavé aj pre jej dielo Udalosť a krátky text Mladý muž (2023; fr. 2000, 2022), ktoré vyšli spoločne v najnovšom slovenskom preklade vo vydavateľstve Inaque, opäť v spolupráci s Máriou Michalkovou. Tematicky nadväzujú na prózy z 80. a 90. rokov a potvrdzujú výnimočnosť autorského štýlu, ktorý si právom zaslúži našu pozornosť.

Rozprávanie o sebe

Udalosť tematizuje autorkinu bolestivú skúsenosť z mladosti, potrat, ktorý podstúpila ako dvadsaťtriročná v čase, keď interrupcie boli vo Francúzsku zakázané. Ernaux sa k tejto pre ňu „nezabudnuteľnej udalosti“ (s. 21) vracia s odstupom štyridsiatich rokov. „Už roky krúžim okolo tejto životnej udalosti. Keď čítam v románe o potrate, zmocní sa ma silné pohnutie bez akýchkoľvek obrazov či myšlienok, akoby sa slová okamžite menili na prenikavý pocit,“ (s. 19) priznáva autorka, ktorá pocítila túžbu vypovedať o tejto skúsenosti pri písaní inej knihy. Siaha teda po svojom denníku v snahe vybaviť si pocity a myšlienky z daného obdobia. Postupne odkrýva úzkosť, bezmocnosť a strach vyplývajúce z neľahkého rozpoloženia slobodnej tehotnej ženy začiatkom 60. rokov, ktoré zakúsili tisícky francúzskych žien a dievčat, než Veilovej zákon v roku 1975 interrupciu legalizoval. Aj keď mladá žena nie je otrokom vlastných morálnych zábran, je nútená čeliť spoločenským predsudkom. Ukončiť nechcené tehotenstvo aj za cenu zdravotných komplikácií, ba dokonca s rizikom smrti, je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sa vymanila z robotníckeho prostredia, z ktorého vzišla, a pokračovala v štúdiu, aby neprestala byť „intelektuálkou“, pretože opak by bol pre ňu zdrojom „nevýslovné[ho] utrpeni[a]“ (s. 37). So svojím problémom sa ocitá viac-menej sama. Z obavy pred zákonom o zákaze interrupcie jej lekári odmietajú pomôcť, ani otec dieťaťa sa nejaví v tejto veci nápomocný a pred rodičmi to treba utajiť. Po neúspešných pokusoch samovoľne potratiť sa rozhodne obrátiť na anjeličkárku, pani P. R., ktorú jej odporučí žena s podobnou skúsenosťou. Po jej zásahu, pri ktorom síce nakoniec potratí, ale takmer príde o život, musí vyhľadať lekársku pomoc. Následne sa môže definitívne vrátiť do normálneho života, do „sveta, kde pohľad na jagajúce sa umývadlo, na hlavy cestujúcich vo vlaku už nie je otázkou ani bolesťou“ (s. 78).

Povedať úplnú pravdu

Rozprávanie Ernauxovej o ilegálnom potrate je nanajvýš obnažujúce a miestami surové, no tento aspekt akoby len podčiarkoval jatrivý a ochromujúci charakter udalosti. Samotná autorka zdôvodňuje svoju priamočiarosť tým, že „prežiť niečo také, čokoľvek by to bolo, dáva neodňateľné právo napísať to. Nejestvuje podradná pravda. A keby som túto skúsenosť nepodala v úplnosti, prispela by som k zahmlievaniu ženskej reality a zaradila by som sa na stranu mužskej dominancie vo svete.“ Prostredníctvom udalosti ako intímneho traumatického zážitku autorka nastoľuje a osvetľuje naliehavé otázky týkajúce sa „ženskej reality“, otázky so širšou spoločenskou platnosťou, presahujúce individuálny život jednotlivca, ktoré sú prítomné aj v jej ďalších dielach, ako násilie páchané na ženách, rodové a spoločenské nerovnosti, ženská rozkoš, materstvo či sociálne konvencie. Dielo nie je priznaním viny či prejavom ľútosti zrelej ženy nad dievčenskou nerozvážnosťou, pretože ako Ernaux konštatuje, jej jediným previnením bolo to, že túto udalosť dlho nedokázala premeniť na písmo: „Vymazala som jedinú vinu, ktorú som kedy pocítila v súvislosti s touto udalosťou, a síce, že sa mi prihodila a že som s tým nič nespravila. [...] A skutočný cieľ môjho života je možno iba tento: aby sa moje telo, moje pocity a myšlienky stali písmom, teda niečím zrozumiteľným a všeobecným, aby sa moja existencia rozpustila v hlavách a životoch ostatných“ (s. 79), aby sa individuálne stalo univerzálnym.

Prežitej skúsenosti dokáže dať zmysel či úplnosť iba písaním, čo potvrdzuje aj v závere románu, keď o udalosti hovorí ako o úplnej ľudskej, nielen ženskej skúsenosti. Potrebu doviesť príbeh do konca, do jeho úplnosti, zdôrazňuje aj v úvode prózy Mladý muž, v ktorej opisuje svoj ľúbostný vzťah s milencom o tridsať rokov mladším, no opakovane sa v nej vracia aj k udalosti, ktorá explicitne spája dva texty. Aj toto dielo ukazuje, do akej miery je autorkin osobný život úzko spätý s písaním. Premena skutočnosti na literatúru by však v prípade Ernauxovej nebola možná bez nadhľadu píšuceho subjektu.

Úsilie rozpamätávania

Pre texty A. Ernauxovej je príznačné, že sa v nich prelínajú časovo vzdialené príbehy. Udalosť je na jednej strane svedectvom študentky o jej trpkej skúsenosti s potratom, na druhej je reflexiou staršej ženy, ktorá nahliada na to, čo sa jej udialo, s odstupom, z perspektívy prítomnosti. Jej túžba odhaliť pravdu o dávnej minulosti však naráža na problematické uchopenie, na neodvratné zabúdanie, ktoré ju vzďaľuje od mladej ženy, akou kedysi bola. Chýbajú pocity i myšlienky späté s udalosťou: „Pocítiť teraz, čo som mohla prežívať vtedy, už nie je možné. K stavu, v ktorom som bola pohrúžená celý týždeň, sa letmo priblížim [...]“ (s. 54). Rozprávanie sprevádza neistota rozprávačky, ktorá si priamo v texte kladie otázky o ďalšom smerovaní svojho písania. Rozhodne sa preto ponoriť do svojej pamäti, do skúmania materiálnych stôp, predovšetkým denníkov pripomínajúcich zašlý okamih, ktoré „poskytnú orientačné body a dôkazy, potrebné na predloženie faktov“, a pomôžu jej „preniknúť čo najhlbšie do každého obrazu, až kým nebud[e] mať fyzický pocit, že [je] v ňom a kým sa nevynorí niekoľko slov, o ktorých bud[e] môcť povedať to je ono“ (s. 20). Až úsilím spomínania vystupujú zo zabudnutia jeden za druhým obrazy, sneh v Puy Jumel, vypleštené oči známeho Jeana T., ktorému povedala o svojom tehotenstve ako prvému človeku, či pieseň Dominique rehoľnej sestry Sourire a prostredníctvom nich aj emócia. Nie tá niekdajšia, ale emócia záznamu, „ktorá umožňuje písanie a vytvára z neho obraz pravdy“ (s. 63). Autorkine postrehy týkajúce sa spomienok (v texte sú uvedené v zátvorkách) poukazujú na to, že jej ide o objektívne zhodnotenie skutočnosti, ktoré dáva jej písaniu neodmysliteľnú pečať ľudskej skúsenosti.

Čím nás teda môže zaujať útla knižka Annie Ernauxovej s pútavým doslovom prekladateľky Márie Michalkovej? Bez ohľadu na to, či o otázke interrupcie premýšľame súhlasne alebo nie, táto udalosť v pravom zmysle slova predstavuje napriek istému spoločenskému pokroku v oblasti práv žien naďalej stigmu, ktorú netreba prejsť mlčaním. Písať o interrupcii či o vzťahu s mladším mužom nie jen len návratom autorky k prežitej minulosti, ale najmä snahou vzbudiť v druhých túžbu nájsť v príbehu kúsok seba samého, kúsok ľudskosti a preskúmať svoje vlastné postoje. Možno aj v tom spočíva pôvab a pravdivosť jej výpovede, ktorá neprestáva oslovovať čitateľov a čitateľky na celom svete.