Vyhľadávanie
Hovorí sa, že človek do veľkej miery prebádal vesmír, no faktom zostáva, že ľudské telo je pre nás v mnohých ohľadoch nevyriešenou záhadou. Ľudia sa od nepamäti snažili porozumieť procesom, ktoré v našich telách prebiehajú, a snažili sa pochopiť, čo stojí za vznikom bolesti a ako sa jej úspešne zbaviť.
Rané časy medicíny boli nepochybne obdobiami plnými hrôzy: sprevádzali ich nešťastné úmrtia počas operácií, neúspešné pokusy o liečbu či drastické metódy, ktoré koniec koncov nemali žiadne opodstatnenie. S príchodom antisepsy však postupne začalo chirurgii svitať na lepšie časy a ľudia nadobúdali pocit, že líhať si pod skalpel nemusí byť pre nich finálne. Vynález narkózy pomocou éteru, lokálnej anestézie, antisepsy a asepsy umožnil pacientom uzdravovať sa v lepších, hygienickejších podmienkach. Prvé medicínske zákroky sa uskutočňovali už v staroveku, no až moderná medicína ponúkla odpovede na otázky, s ktorými ľudia často bojujú dodnes. „Všetko, čo bolo napísané v týchto niekoľkých riadkoch, sa dnes už nejaví nijako výnimočné a už vôbec by sme to nenazvali senzáciou. Už dávno sa, najmä pri dlhých a náročných operáciách, prešlo z niekdajšej plnej narkózy pomocou chloroformu alebo éteru na lokálnu anestéziu.“ (s. 131)
História medicíny je nepochybne vzrušujúcim vstupom do nepoznaného odvetvia dejín. Nemecký autor Jürgen Thorwald sa vo svojom knižnom pokračovaní s názvom Ríša chirurgov opätovne venuje vzniku a zlepšovaniu oblasti chirurgie, ktorá si od svojho počiatku prešla miestami až radikálnym vývojom. Dnes ju vnímame ako uznávanú disciplínu, zachraňujúcu stovky až tisícky životov denne.
Thorwald komponuje svoju reportážnu knihu na základe spomienok svojho starého otca z matkinej strany, svetobežníka a nadšenca histórie medicíny Henryho Stevena Hartmanna, ktoré dotvára do beletrizovanej podoby. Hartmannove pozostalosti sú kľúčovým sekundárnym zdrojom, keďže on samotný stál pri zrode chirurgie a cez jeho zážitky vytvára Thorwald zaujímavú koláž príbehov. Autor tu v niektorých častiach využíva retrospektívny postup a v jednotlivých príbehoch upriamuje pozornosť na prvé chirurgické zákroky takzvaných „bielych miest“ – operácie orgánov, do ktorých sa nik predtým neodvážil chirurgicky zasiahnuť. Ide najmä o prvé zákroky takých orgánov, akými sú mozog, štítna žľaza, miecha či pľúca. Kniha opisuje prvé pokusy priekopníkov v chirurgii a miestami sa môže zdať až nereálne, že mal Hartmann možnosť byť s nimi v jednej operačnej sále a sledovať ich, ako búrajú vtedajšie konvencie v oblasti medicíny. „V rámci boja o budovanie chirurgie orgánov by som nevedel menovať iný odbor, ktorý by prostredníctvom osudu jedného pacienta získal toľko celosvetovej pozornosti ako chirurgia hrtana. Tragédia nemeckého korunného princa a neskoršieho cisára Friedricha III., ktorú som prvýkrát načrtol na predchádzajúcich stránkach, jej dodala zvláštny temný lesk. Ja sám som bol touto tragédiou fascinovaný celé roky, ak nie desaťročia – najskôr opäť v znamení pocitu vzbury, že mladá chirurgia rútiaca sa vpred cez záplavu omylov a ľudských slabostí ukáže, čo dokáže; v neskorších rokoch som už spoznal naše hranice zoči-voči moci ľudskosti a smrti, ktorá napriek všetkej veľkosti patrila do nášho lekárskeho sveta a tu sa jej dostalo takej do očí bijúcej podoby.“ (s. 237)
Thorwaldov štýl je návykový a hoci sa môže zdať, že kniha obsahuje až priveľké množstvo medicínskych termínov, jej štýl je prístupný aj laickému čitateľovi. Kompozícia skrz Hartmannove jednotlivé príbehy neohraničuje knihu na čisto reportážny štýl, ale stiera hranice medzi reportážou a beletrizovanou literatúrou. Publikácia je výbornou mozaikou ľudí, ktorí podstúpili zákroky, na ktoré sa nik predtým neodhodlal. Je miestami až neuveriteľné, že kedysi pred dvomi storočiami rozhodovala o pokroku v medicíne iba hŕstka lekárov, ktorí medzi sebou často súťažili. Nuž, predsa len, boj o ľudský život nie je súťaž a táto kniha je toho dôkazom.
