Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Brak predstavilo štvrtý prírastok do svojej vizuálne pútavej edície Známka, ktorej cieľom je prinášať slovenskému publiku diela súčasnej svetovej literatúry. Doposiaľ v tejto edícii vyšli diela autoriek z Moldavska, Bosny a Maďarska – literárnych scén, ktorým sa v prekladovej literatúre nedostáva toľko pozornosti ako autorom a autorkám veľkých západných literatúr. Najnovší román tejto edície z pera nórskej spisovateľky Kjersti Anfinnsen pod nežným názvom Posledné pohladenia nás pozýva do sveta zatrpknutej, cynickej Birgitte, ktorá dožíva svoj život osamote v parížskom byte, presvedčená, že ju už nič dobré nečaká. Alebo predsa? „Málo nasvedčuje tomu, že v tomto živote alebo svete, nech už je to akokoľvek, ešte zažijem niečo pekné. Ale je dosť zvláštne, že napriek tomu akosi neprestávam dúfať v nejaký zázrak. Som skrátka nepoučiteľná.“ (s. 58)
Birgitte Solheim sa dostala do veku, keď väčšina jej priateľov a priateliek už nie je medzi živými. Má za sebou úspešnú kariéru kardiochirurgičky, je materiálne zabezpečená, zdanlivo jej nič nechýba. Svojej práci obetovala celý život, bola jedinou ženou v silno kompetitívnom mužskom prostredí a pre intenzívne pracovné nasadenie nikdy nezažila naplnený vzťah, nezaložila si rodinu. Práca pre ňu bola únikom od jej pôvodnej dysfunkčnej rodiny, citovo chladnej matky, uzavretého otca a mladšej sestry, s ktorou celé detstvo súťažila o pozornosť rodičov. Nedostatok lásky a pochopenia v detstve z nej urobil nezávislú, silnú a úspešnú ženu, no zanechal ju s bolestivými duševnými jazvami a neschopnosťou otvoriť sa druhým a zažiť skutočnú ľudskú blízkosť. Na sklonku života Birgitte túži zlepšiť svoj vzťah so sestrou žijúcou v Nórsku, no ich videohovory sa vždy začínajú ironickými poznámkami a končia trápnym tichom, pretože ani jedna nie je schopná sa tej druhej otvoriť. „Okrem toho nie som osamelá. Najväčšmi osamotená sa v podstate cítim zakaždým, keď musím hovoriť so svojou sestrou, pretože sa obidve pretvarujeme. Ale inak to nejde. Mám len jednu sestru. Otravnú, mladšiu sestru, s ktorou by som sa najradšej zmierila.“ (s. 77)
Kjersti Anfinnsen vo svojom románe na pomerne skromnom priestore stoštyridsiatich strán rozvíja niekoľko závažných tém. Najvýraznejšou z nich je staroba a všetky jej sprievodné javy – od fyzických a psychických zmien až po nepriznané pocity osamelosti a prípravy na blížiaci sa koniec života. Birgitte má odpor k hromadeniu vecí, postupne sa zbavuje svojho majetku. Smrti sa nebojí, bojí sa len toho, že zomrie bez nasadenej parochne na hlave, a tak si ju preventívne nasadzuje vždy, keď sa jej priťaží.
Autorka sa venuje aj vyrastaniu v dysfunkčnej rodine, kde nedostatok lásky a podpory zanecháva hlboké stopy na duševnom vývoji jednotlivca. Workoholizmus ako únik pred osobnými problémami je ďalšou výraznou témou, ktorú autorka prepája aj s otázkou postavenia žien v tradične mužských profesiách. Birgitte musí byť lepšia, pracovitejšia, precíznejšia ako jej mužskí kolegovia, nesmie si dovoliť najmenšiu chybu alebo zaváhanie.
Napokon, Anfinnsen vo svojom románe skúma aj cynizmus ako chorobu dnešnej doby, pričom tento cynizmus často slúži ako obranná reakcia na nespracované emócie a maskuje túžbu po zmysluplnom medziľudskom spojení.
Román Posledné pohladenia je zostavený z krátkych kapitol s deskriptívnymi názvami, pričom niektoré z nich obsahujú len tri či štyri vety. Tieto krátke úseky ponúkajú zamyslenia Birgitte nad jej životom, stavom sveta a zmyslom ľudskej existencie a dajú sa pokojne čítať aj samostatne. Autorka má dar chirurgicky presného výberu slov, ktoré dokážu na malom priestore vystihnúť emocionálnu hĺbku postáv. Jazyk románu je teda úsporný, autorka s metaforami šetrí a používa len jednoduché obrazy, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť banálne, no v skutočnosti efektívne vtiahnu čitateľov a čitateľky do vnútorného sveta hlavnej hrdinky. Trblietky z vianočných pohľadníc nahromadené rokmi v rohu poštovej schránky evokujú hrôzu z neúprosného plynutia času, zatiaľ čo obraz depresívneho vyjedania lupienkov v posteli priamo zo šuštivého obalu zase vyvoláva pocity straty zmyslu života a pomalého čakania na smrť.
Autorka má dar skvelo balansovať svoj text na hrane medzi melanchóliou a humorom, poetickosťou a surovým realizmom, jej vety nikdy nepôsobia pateticky, silene ani nemiestne. Napokon je potrebné oceniť, že Anfinnsen svoje postavy, ktoré sú na sklonku života, nijakým spôsobom neinfantilizuje a neoberá ich o inteligenciu a ľudskú dôstojnosť. Zostáva dúfať, že sa v slovenskom preklade dočkáme aj ďalších románov autorky, napríklad voľného pokračovania Posledných pohladení, ktoré bolo v roku 2022 nominované na cenu Európskej únie za literatúru.
