Vyhľadávanie
Leonardo Padura, kubánsky prozaik a novinár, je celosvetovo známy najmä vďaka svojej detektívnej sérii o Mariovi Condem – večne opitom, životom rozčarovanom policajtovi, ktorého snom je stať sa spisovateľom. Čitateľov oslovil aj Padurov historický román o živote ruského revolucionára Trockého a jeho vraha Ramóna Mercadera – Muž, ktorý miloval psy. V rozsiahlom románe Ako prach vo vetre z roku 2020 zasa približuje najnovšie dejiny rodnej Kuby.
Jadrom príbehu je skupina priateľov, ktorí prežili mladosť v Havane – stretávali sa, diskutovali a prežívali navzájom svoje trápenia. Klan – ako sa žartovne a neskôr nostalgicky nazývajú – sa postupne rozpadol. Niektorí jeho členovia emigrovali, iní zomreli. Prežil však v spomienkach, srdciach a na fotkách. Práve posledná spoločná fotografia Klanu z januára 1990, uverejnená na facebooku v roku 2016, uvedie do pohybu minulosť a s ňou aj románové rozprávanie.
Fascinujúci Klan
V prvej kapitole sa zoznamujeme s mladou dvojicou – Adelou (Američankou kubánsko-argentínskeho pôvodu) a Marcosom (kubánskym emigrantom). Zatiaľ čo Adela pozná Kubu len z kníh a krátkeho študijného pobytu, Marcos tam strávil celý život. Napokon však ušiel, nasledujúc príklad otca a brata. Marcosova matka Clara, ktorá ostala vo veľkom rodinnom sídle sama so svojím druhým manželom Bernardom, jedného dňa zverejní na svojom facebookovom profile fotografiu s popisom: „Náš Klan predtým, ako ho rozvial vietor“ (s. 69). Nadšený Marcos fotku ukáže Adele. Sú tam všetci: Fabio a Liuba (ktorí onedlho zomreli pri nehode v Buenos Aires), Irving a Joel (homosexuálny pár, ktorý v súčasnosti žije v Madride), strýko Horacio, priateľka maliara Waltera (ktorý krátko nato spáchal samovraždu)... Vo femme fatale Elise, ktorá bola v čase Klanu vydatá za Bernarda a potom tehotná bez stopy zmizla, Adela spozná svoju matku Loretu.
Pripadá vám to ako zápletka z telenovely? Ak to autorovi dokážete odpustiť a na konci prvej kapitoly knihu znechutene nezabuchnete, vynahradí vám to. Rozhodovanie vám však môže sťažiť skutočnosť, že v tej chvíli ešte nepoznáte celý ten fascinujúci Klan s jeho členmi a životnými príbehmi a ešte nemôžete tušiť, ako veľmi si ho zamilujete.
Po trochu rozpačitej prvej kapitole totiž nastáva zmena rozprávačskej perspektívy a ďalšie kapitoly nám postupne približujú osudy jednotlivých členov Klanu. Tie sú tým najlepším, čo román ponúka. Dozvedáme sa o situácii na Kube od 60. rokov ďalej, spoznávame problémy krajiny a jej obyvateľov, ich sny, dilemy aj každodennú realitu. Ich túžbu vypadnúť zo zeme plnej nedostatku, neslobody a stagnácie: „Jediné, čoho bolo nazvyš, bol čas. Ukrutný čas, ktorý sa vliekol pomaly a odrážala sa v ňom jeho relativita. Čas medzi jedným a ďalším jedlom sa podobal na nedozernú planinu a človek nikdy nevedel, či z nej nájde cestu von. Výpadky elektrického prúdu sa zdali nekonečné. Dostať sa v meste z jedného miesta na druhé trvalo celé hodiny. (…) Bol to nevyplnený, prázdny a deformovaný čas, ktorý akoby plynul cez Dalího Roztopené hodiny.“ (s. 280) No zároveň je tu aj láska k domovu, ktorú neuhasia ani roky v exile. Irving uteká z Kuby pred neznesiteľným pocitom strachu. Cíti, že musí odísť, aj keby už nikdy v živote nemal byť šťastný. A skutočne – od odchodu trpí „akousi hypochondriou, pocitom rozpoltenosti medzi svojím telom spokojným so životom v Madride a svojou dušou, unášanou prúdom vo večnom očistci padlých anjelov“ (s. 196). Marcosov otec Darío rozbehne v Barcelone nový život úspešného neurochirurga, zanechajúc na Kube manželku a dvoch synov. Neobzerá sa späť, nájde si novú ženu a dokonca sa cíti byť Kataláncom. Ibaže tento istý Darío, zdanlivo úplne spokojný a nič neľutujúci, jedného dňa svojmu synovi povie, že hoci žije v Španielsku už šestnásť rokov, nenadviazal tu ani jedno jediné skutočné priateľstvo a jeho jedinými priateľmi sú priatelia z čias mladosti na Kube. Celým románom sa nesie pocit nostalgie a otázky z nasledujúcej pasáže: „Je to naozaj tak, že nikto neopúšťa miesto, kde bol šťastný, ako vždy filozofoval Horacio, ktorý prečítal hromadu znepokojujúcich kníh? A čo miesto, kde človek nebol šťastný, ale aj tak to bolo miesto, ktoré nikdy nechcel opustiť?“ (s. 129)
Silné osudy aj témy
Retrospektívne kapitoly sa striedajú s prítomnostnou líniou – Adela a Marcos sa snažia odhaliť tajomstvá minulosti a zistiť, kto je Adeliným biologickým otcom. Pri pátraní narážajú na rôzne ťažkosti: Adelina matka zmizne práve vo chvíli, keď Adela odhalí jej skutočnú identitu; jednotliví členovia Klanu nepoznajú všetky dieliky skladačky. Román nevyhnutne (a celkom očividne) smeruje k záverečnému stretnutiu matky a dcéry, počas ktorého Elisa odhalí – dcére aj čitateľom – chýbajúce informácie. V tomto ohľade sa však román potkýna o svoje vlastné postupy. Napätie a pútavosť, ktoré autor zdanlivo buduje zamotávaním a postupným odkrývaním záhad (Ako naozaj zomrel maliar Walter? Mala s ním Elisa pomer? Kto je Adeliným otcom?), v skutočnosti na týchto záhadách vôbec nestoja. Čitateľ nevie knihu pustiť z rúk preto, lebo osudy postáv, témy a otázky, ktorými sa zaoberá, sú samy osebe silné a zaujímavé, nie preto, že túži zistiť, kto je „páchateľ“.
