Recenzia
Diana Pavlíková
10.06.2024

Ženské puto zakorenené v prírode

Nezlomné

Debut britsko-austrálskej spisovateľky Emilie Hart sa v zahraničí stal jedným z najčítanejších historických románov minulého roku. Tento rok ním žije slovenský knižný svet vďaka prekladu Jany Seichertovej.

Historický román s nádychom magického realizmu Nezlomné odkrýva príbehy troch žien z rodu Weywardovcov z troch rozličných storočí. Alty, mladej bylinkárky, ktorá v roku 1619 čaká v cele na súdny proces po tom, čo ju obvinili z čarodejníctva a vraždy mladého farmára. Violet, 16-ročnej nádejnej entomologičky, ktorá sa v lete 1942 radšej potí v letných horúčavách, než aby sa uchýlila do chládku rodinného sídla. Kate, utekajúca v roku 2019 pred násilným partnerom. Útočisko pre seba a svoje budúce dieťa nakoniec nájde v spustošenom domčeku, ktorý nedávno zdedila po pratete. Tam začne znova objavovať svoju lásku k prírode.

Jedným z hlavných prvkov, ktorým autorka venuje pozornosť, je násilie páchané na ženách. Altu obvinia z čarodejníctva. Mnohí jej za to prajú smrť a zaobchádzajú s ňou ako so špinou. Violet sa stane preživšou znásilnenia a následne zažije traumatizujúci potrat. V postave Kate to všetko kulminuje. Dennodenne od svojho partnera počúva nadávky a proti vlastnej vôli a pod hrozbou fyzického násilia sa mu podriaďuje vo dne i v noci. Tento násilný cyklus je prítomný vo všetkých troch dejových líniách. Autorka teda poukazuje na to, že násilie voči ženám sme nezanechali v stredovekom upaľovaní čarodejníc, ale vrástlo do spoločnosti natoľko, že, bohužiaľ, prekvitá aj v súčasnosti.

Keďže ide o historický román s magickými prvkami a nie o spoločensko-filozofické dielo, Hart neponúka systematické riešenia pretrvávajúceho problému, ale svoje ženské predstaviteľky nabáda, aby oporu hľadali v pute, ktoré ich spája so ženami z ich rodu. Na posledných stranách prostredníctvom Altinej matky takisto dúfa v lepšiu budúcnosť: „Raz možno prídu bezpečnejšie časy, dodala. Keď ženy budú môcť chodiť po zemi, dávať najavo svoju moc a nemusieť sa báť o život.“ (s. 320)

Hlavné ženské protagonistky predstavujú tri generácie silných žien, ktoré muži považovali za odlišné a mali potrebu ich skrotiť. Alta si zarábala liečením a bola v sedemnástom storočí finančne nezávislá. Nepotrebovala muža na to, aby sa uživila, čo bolo v tej dobe neslýchané. Za jej inakosť a krivdu z minulosti ju svokor mladého farmára obvinil z čarodejníctva a vraždy. Violet sa už odmala chcela vzdelávať. Kradla bratovi učebnice, len aby sa dozvedela viac o hmyze, ktorý ju odjakživa fascinoval. Jej otec to však nepovažoval za „ženské“ a nútil ju venovať sa hudbe a ručným prácam. Chcel, aby sa vydala do dobrej spoločnosti a na knihy zabudla. Ani ona nezapadala do vtedajších predstáv o postavení žien. Kate sa pre svojho partnera vzdala práce, priateľov, vlastnej identity a nakoniec aj tela. Simon ju nútil do nechráneného pohlavného styku, pretože ju k sebe chcel pripútať dieťaťom. Aj v modernej spoločnosti našiel spôsob, ako ju uväzniť v úlohe z hľadiska mužov „tradičnej/ideálnej“ ženy, ktorá žije len pre svojho partnera a jeho potreby.

Napriek všetkým prekážkam hrdinky nepodľahnú tlaku patriarchálnej spoločnosti a každá z nich sa jej a jej predstaviteľom vzoprie po svojom, čo sa odzrkadľuje aj v ich mene: „Tejto svojej neskrotnosti vďačíme za svoje meno. Vymysleli nám ho muži v čase, keď jazyk bol ešte iba skrútený výhonok, klíčiaci zo zeme. Weywardové – ,spurné‘, posmievali sa nám, keď sme odmietli skloniť sa pred ich vôľou. “ (s. 319)

Hoci Alta, Violet aj Kate nespĺňali mužské predstavy o ženách už svojím správaním, Hart sa rozhodla ich inakosť zvýrazniť aj prostredníctvom magického realizmu; hrdinkám dala nadprirodzené sily zakorenené v prírode, pretože ženy, ktoré sa mužom nepodradia, sú podľa nich rovnako neskrotné a divoké ako letná búrka či divá zver: „Nás, ženy z rodu Weywardovcov, spája s prírodným svetom pevnejšie puto než ostatných ľudí. Dokážeme ho cítiť, rovnako ako cítime hnev, smútok alebo radosť. Zvieratá, vtáky, rastliny nás doň pustia a považujú nás za svoju rodinu.“ (s. 319)