Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Literárna bašta ako svoju prvú tohtoročnú novinku predstavilo debutový román nemeckého spisovateľa a novinára Enrica Ippolita, ktorý nesie názov Čo bolo červené. Keďže okrem spisovateľovej rodnej nemčiny doposiaľ toto dielo vyšlo len v slovenčine, privilégium zoznámiť sa s románom medzi prvými má slovenské publikum. O výborný preklad sa postarala Paulína Čuhová.
Už samotný názov diela naznačuje tému románu, ktorou je komunistická minulosť hlavných ženských postáv, priateliek Lucie a Cruci. Príbeh sa rozvíja vo dvoch časových rovinách: v sedemdesiatych rokoch, keď obe hrdinky študovali na škole Frattocchie so snom dostať sa medzi talianske komunistické kádre, a v súčasnosti, keď sa autor zameriava na vzťah medzi starnúcou Cruci a jej dvadsaťročným synom.
Silnou stránkou románu je práve dojemné zachytenie zložitého vzťahu medzi Cruci a synom Roccom. Ten sa narodil už v emigrácii v Nemecku a k matkinmu rodnému Taliansku si vzťah nevybudoval. Rocco neprejavuje záujem ani o minulosť svojich rodičov, no tragická správa o úmrtí Crucinej bývalej najlepšej priateľky Lucie v Ríme situáciu zmení. Cesta matky a syna do Talianska na pohreb Lucie spustí postupné odhaľovanie komplikovanej minulosti dvoch priateliek a po rôznych prekážkach nakoniec matka so synom nájdu cestu k vzájomnému porozumeniu. Je škoda, že autor v tejto rovine ďalej netematizuje otázku generačnej priepasti. Z údajov poskytnutých v románe sa dá odvodiť, že Cruci sa narodila okolo roku 1960, s manželom emigrovala do západného Nemecka začiatkom 80. rokov, no syn Rocco sa narodil až okolo roku 2000. Prečo tak neskoro? Zohrávala úlohu ťažká situácia talianskej emigrácie v Nemecku? Prípadne Crucina snaha vybudovať si kariéru pred ponorením sa do mora rodičovských povinností? Autor necháva tieto otázky nezodpovedané, hoci v danom období by nepochybne vzbudzovali záujem.
Enrico Ippolito vo svojom románe skvelo vykresľuje aj skrytú mizogýniu v radoch tzv. Novej ľavice 60. a 70. rokov. Tieto hnutia sa navonok prezentovali bojom za rovnosť, no vnútri si zachovávali tradičné patriarchálne štruktúry moci. Román šikovne zobrazuje túto dualitu medzi verejnou tvárou Novej ľavice a jej skutočnými postojmi k rodovým nerovnostiam najmä v postave Crucinho manžela, ktorý v počiatkoch vzťahu pôsobí progresívne, no hneď po svadbe sa ukáže, že jeho tolerancia a podpora rovnosti majú svoje hranice. Tento posun pritom nemusí byť vedomý, no pod vplyvom tlaku okolia, najmä v súťaživom prostredí komunistickej strany, sa Cruci a jej manžel postupne prispôsobujú tradičným rodovým rolám. Crucina kamarátka Lucia dosiahne úspech v straníckych štruktúrach len na úkor odmietania romantických vzťahov a založenia rodiny, čo predstavuje obetu, ktorú jej mužskí spolustraníci nemusia robiť.
Slabšou stránkou tejto príbehovej línie románu je absencia širšieho dobového kontextu. Talianske feministky už v 70. rokoch hlasno upozorňovali na pokrytectvo v radoch tzv. Novej ľavice. Celosvetové ženské hnutie Mzdy za domácu prácu vzniklo v Taliansku práve v tomto období a je len veľmi málo pravdepodobné, že ľavičiarske feministky Cruci a Lucia by o tomto hnutí nevedeli a nemali s ním kontakt. Autor svoje ženské postavy vykresľuje ako pionierky v boji za feministické myšlienky, čo jednoducho nezodpovedá historickej realite. Otázkou zostáva, či si autor pred tým, ako sa rozhodol písať historický román, neosvojil dostatočne dobový kontext alebo si z histórie selektívne vybral len prvky, ktoré sa mu hodili do príbehu. Písať totiž román o talianskom feminizme 70. rokov a nespomenúť v ňom Carlu Lonzi pôsobí dojmom ignorantstva. Postavy Lucia a Cruci poznajú z ikon ľavicového hnutia len Gramsciho a Kollontaj, čo je úroveň základných encyklopedických znalostí, ktorá podkopáva dôveryhodnosť autorovho rozprávania a zasadenia príbehu do Talianska 70. rokov.
Z hľadiska príbehu by bolo prínosnejšie, ak by autor venoval pozornosť skôr téme talianskej emigrácie do Nemecka. Táto problematika je mu rozhodne bližšia, popis života Cruci v nemeckej emigrácii patrí k najsilnejším častiam románu, hoci je mu venovaný len obmedzený priestor. V románe výborne funguje dejová juxtapozícia obťažovania Cruci pre jej emigrantský pôvod v kolínskej hromadnej doprave v 80. rokoch a napadnutie jej syna Rocca v Ríme v súčasnosti, pretože sa na ulici rozpráva s priateľom arabského pôvodu.Záverom možno konštatovať, že Enrico Ippolito si v debutovom románe vytýčil ambiciózny cieľ, ktorý sa mu podarilo naplniť len čiastočne. Napriek nedostatkom v kontextualizácii a spracovaní určitých tém však jeho dielo vytvára priestor na reflexiu nad témami generačného nepochopenia, emigrácie a (ne)možnosti ženských spojenectiev v kompetitívnom politickom prostredí. Zostáva dúfať, že autor sa vo svojich budúcich románoch zameria na témy, v ktorých bude schopný poskytnúť hlbší a nuansovanejší pohľad.
