Vyhľadávanie
Michael Donhauser sa druhýkrát na Slovensku predstavuje prekladovou básnickou zbierkou Diptychy, ktorá je rozdelená na tri časti. Hlavnú tvorí sedemnásť básnických cyklov nazývaných diptychy, nasleduje reakcia na architektonické pamiatky Východného Vestfálska zvaná November a končí sa textami inšpirovanými výtvarným a mediálnym umením.
Zbierka Diptychy a iné predstavuje okrem slovesného umenia aj vizuálne, miestami zachádzajúce do performatívnosti. Básne sú graficky usporiadané do pravidelných štvorcov, umiestnených v hornej časti stránky, čím evokujú dojem obrazu zaveseného na stene. A pri ich čítaní sa naozaj v mysli čitateľa vynárajú rôzne obrazy. Tie autor veľmi efektne „oživuje“ prostredníctvom dynamických opisov, a tak v mysli čitateľa obraz rozpohybuje. Básne sú postavené na princípe synestézie. Autor tak pôsobí nielen na našu predstavivosť, ale aj na iné zmysly.
Lyrický subjekt je v prvom rade pozorovateľ. V básňach nájdeme aj intímnejšie časti, tie však nedominujú. Dôležitý je v prvom rade opis, impresionistické prežívanie skutočnosti. Prežívame s lyrickým subjektom deň za dňom. V mierne epických básňach sa odohráva jemná každodennosť – pozorovanie prístavu, ľudí, vlakov, ale hlavne prírody, ktorá tvorí základ celej básnickej zbierky. Ona je hýbateľom zbierky, nositeľom drobného deja, jemných epických momentov. Objavuje sa príroda vidieka aj príroda mesta a lyrický subjekt sa priestorovo presúva z rurálneho prostredia do mestského a naopak. Prírodné motívy vytvoria základ pre báseň/diptych, na ktorom sa odohrávajú bežné aj výnimočné momenty. Napríklad v básni na strane 16 lyrický subjekt nakupuje krevety na trhu a v istom momente ho pretne pocit konečnosti, nachvíľu sa akoby stretne so smrťou. Práve spojenie bežných, obyčajných chvíľ s priam až existenciálnymi okamihmi má úlohu vytvoriť pocit stretnutia s umením. Vnímame umenie, zakúšame ho zmyslami v našej bežnej každodennosti a ono nám prinesie transcendentálny pocit, stretnutie s večnosťou.
Jednotlivé diptychy okrem toho, že graficky evokujú výtvarné dielo, predstavujú denníkové záznamy lyrického subjektu. Dozvedáme sa o každodenných aktivitách, pozorovaniach skutočnosti, prepájame sa s jeho vonkajším svetom. Občas do tohto prenikne aj svet intímny, ale väčšinou ostáva len na okraji. Donhauser akoby cielene vytvára povrchové lyrické dielo, ktoré nemá cieľ priblížiť vnútorný svet lyrického subjektu. Podobne ako pri výtvarných dielach, keď nedokážeme úplne jednoducho preniknúť pod povrch. To umožní až podrobné, detailné štúdium samotnej autorovej histórie a života, ale aj celého jeho diela. Aj tieto lyrické cykly nás vyzývajú k podrobnému štúdiu – často odkazujú na iné diela, hudobné a vizuálne, alebo sú reakciou na konkrétnu architektúru. Výzva na štúdium vzniká aj smerom von, do vnútra čitateľa – aby študoval svoje vlastné pocity.
Vizuálne momenty v básnickej zbierke naozaj dominujú. Objavujú sa efektne opísané optické klamy, napr. dve lode sa nekrižujú, / ale skôr jedna do druhej zasúvajú, (...) a na určitý čas sa stali jednou loďou (str. 13), svetlo z listov mäkko tieklo po povrchu asfaltu a blyšťalo / sa na karosériách, takže vznikal obraz z obrazu, tak sa mi to javilo (str. 31). V zbierke prevažujú statické opisy. Niektoré z nich sú oslabené aj o spomínanú dejovosť, napr. báseň na str. 30, v ktorej autor „len“ opisuje stanicu v Savenay. Mnohé z týchto opisov často dopĺňajú zvukové prvky, počujeme krik, vravu, spev, zvuk vtákov, vody, počúvame útržky rozhovorov. Synestetické vnemy autor dopĺňa aj o čuch – cítime vôňu syra, kreviet, piva, vína, cigaretový dym atď. Tieto obrazy sú často rozpohybované aj filmovými prvkami: zovšadiaľ prichádzal nejaký / ruch, ako sa hovorí dianiu na trhu, v jednej chvíli vietor roz- / točil nad ulicou plastové vrecko a na priestranstve pred halou / udreli jedna o druhú tyče kovovej konštrukcie: a to / bolo jediné, čo sa mi zdalo pravdivé a pekné. (str. 19)
V tretej časti básnickej zbierky Donhauser svoju stratégiu jemne pozmeňuje. Prechádza častejšie k dynamickým opisom, kumulujú sa slovesá. Túto techniku využíva na vytvorenie efektu spomaleného záberu, dochádza aj k hre s časom. Oko lyrického subjektu sleduje okolie (alebo iné druhy umenia) a postupne sa zastavuje nad niečím, čo ho zaujme, napr. žena, akvárium, krájanie jablka, vetrom vzdúvaná záclona a pod. Opäť ide len o akýsi moment, útržok, ktorý však ostáva „živý“, pohyblivý a opakovaným čítaním sa odohráva znova a znova. Zároveň ho čitateľ vníma akoby spomalene, autor na chvíľu zastaví čas a obráti náš pohľad na miesto alebo predmet, ktorý chce, aby sme videli a vnímali.
Donhauser svojimi textami ukázal, že slovesné umenie nemusí ostať osamotené. Jeho texty pôsobia na všetky naše zmysly, vytvárajú sugestívne predstavy a pracujú s našou predstavivosťou. Pri čítaní jeho textov sa človek cíti ako v pomyselnej galérii, sleduje obrazy, ktoré doznievajú v jeho vlastnom vnútri. Prepojenie všetkých druhov umenia a zmyslových vnemov vytvára naozaj jedinečný a zaujímavý čitateľský zážitok.
Anna Čelko (1989)
Vyštudovala FiF UK v Bratislave, odbor učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry. Vo svojej diplomovej práci sa venovala problematike cyklických prvkov v poézii Mily Haugovej. V súčasnosti pôsobí ako učiteľka na súkromnej strednej škole v Poprade.
